Helena Třeštíková má nový film. Netreba sa v ňom spoliehať na šťastný koniec, skôr treba veriť silnej ľudskej povahe.
Česká režisérka Helena Třeštíková hovorí: „Nikdy by som nemohla pripustiť, že neexistuje nádej. V každom ľudskom živote môže nastať zlom, obrat, osvietenie.“ Teraz, keď do kina vstupuje jej nový celovečerný dokument Katka, to môže vyzerať tak, že asi spadla z oblakov.
Tento film sa nedá vlastne ani opísať. Tak, ako sa nedá ani predstaviť, čo všetko sa stalo v živote dievčaťa, ktoré sa raz rozhodlo, že nebude mať taký stereotypný život ako ostatní a začalo brať heroín, pervitín a crack. Třeštíková ju snímala od roku 1997. Stretávala ju nafetovanú, zaľúbenú, niekedy celkom pri zmysloch, inokedy úplne zničenú, v podstate rozpadnutú. Skončila len pred pár mesiacmi, keď Katka zostarla do veku tridsaťtri rokov.
Motivácia zo zaľúbeniaV rozhovore pre SME Helena Třeštíková spomínala, že v detstve čítala Chalúpku strýčka Toma a že ju ohromovala predstava, že pomohla zrušiť otroctvo. Ako režisérka potom vyhľadávala príbehy jednotlivcov, ktorí „bojujú navzdory všetkému“ a skúšajú to, aj keď sú inštitúcie proti.
Katka je iný prípad. Inštitúcie jej môžu pomôcť, najmä keď je tehotná a plánuje si dieťa nechať. Problém je, že ona sama je slabučká a bezmocná. K abstinencii ju motivuje láska – keď má to šťastie a je zaľúbená – ale sama vie, že sa jej to nepodarí, kým nebude naozaj veľmi chcieť. A jej sa zatiaľ podarilo len „chcieť veľmi chcieť“.
Katka, ja stále nerozumiem, čo ti bráni.
Helena Třeštíková, režisérka
Helena Třeštíková vraví, že žiadnu zo scén filmu o Katke neiniciovala ani nenaštylizovala. Napriek tomu, keď už sa nemôže pozerať na Katkino utrpenie s nekonečnými recidívami, opatrne zasahuje neodohnateľnými otázkami: „Katka, ja stále nerozumiem, čo ti bráni!“
Želá siAsi nie je veľa možností, ako na takýto film zareagovať. Plakať a držať palce, to bude síce trápne, ale prirodzené. Samozrejme, sympatická, vnímavá a chápajúca Katka si želala, aby bola i odstrašujúcim príkladom.
V nejednom prípade pravdepodobne bude. Nie že by sme chceli byť nemiestne cynickí, skôr je to nesmelý pokus o optimizmus: s časozbernými, prácne odpozorovanými a autentickými príbehmi Helena Třeštíková k výstražnému efektu dospieva zákonito. Sama to skonštatovala, keď pracovala na cykle Manželské etudy. „Jeden náš kolega mal práve pred svadbou. Vždy, keď po každom novem diele odchádzal zo strižne, povedal: Ja neviem, ja si to asi rozmyslím... Videl všetky diely – a nakoniec sa oženil. Z toho dedukujem, že silné povahy prežijú všeličo.“
