Petra Soukupová sa zbierkou troch rozsiahlych próz Zmizet stala víťazkou prestížnej českej literárnej ceny Magnesia Litera 2010.
Úvodné kulisy prvej poviedky Zmizel sú idylické. Normálna rodinka rodičov, ktorí vo voľnom čase fotia, a dvojica bratov. Mladší sa márne usiluje o otcovu priazeň, lebo on uprednostňuje športovo nadaného syna. Orientačný beh je hodnejší muža ako kreslenie. Bratská rivalita, žiarlivosť a vojny. Vo vzduchu je predtucha osudových nešťastí. Mladší Jakub sa po nehode a amputácii nohy stáva ešte krehkejším. Otec zapíja nešťastie pivom a slivovicou.
A potom zmiznutie staršieho. Pátranie, čakanie na znovuobjavenie chlapca až po psychické zrútenie matky a večnú melanchóliu pri prezeraní jeho fotografií.
Postavy ďalšej poviedky sú modelové pre spoločnosť rozpadnutých partnerstiev. Pavlína a Vojta sú nevlastní súrodenci. Žijú len s matkou, ktorej život je zarámovaný povinnosťami, televíziou v panelákovej obývačke a relaxom pri cigarete. Zbraňami v súrodeneckej vojne sú ilúzie o nepoznaných otcoch. Vojta posadnutý vystrihovaním lodí sa k tomu svojmu dokonca presťahuje. Ich spoločné bývanie je len rozpačitým pokusom bez pointy.
V tretej poviedke Věneček ide znovu o objavenie rodiča, akési dcérske etudy po dvadsiatich rokoch. Časovo náročnejší príbeh je položený do spoločenského kontextu. Sesterská žiarlivosť je minulosťou. Už dospelé ženy za asistencie pohrebného oznámenia našli pravdy o svojich skutočných otcoch.
Svet vzťahov v podaní Soukupovej má ďaleko od romantiky. Nezávisle od Freuda si životom nesieme ťaživý batoh sklamaní. Z chladu, ktorý sme zakúsili kedysi dávno, nás ešte dnes strasie. Túžba zmiznúť, stratiť sa sebe i blízkym, nemusí byť vyhradená len patologickým stavom.
Emócie postáv sú plaché. Slepé uličky v komunikácii ústia do rozprávania o jedle a spoločne pozeraného televízneho seriálu.
Napriek univerzálnym pocitom by táto kniha nemohla byť napísaná v slovenčine. Štýl prežívania vzťahov u našich susedov (akokoľvek nám blízkych) je iný. Nechcem podporovať lacný mýtus o národných vlastnostiach, je to len číra odlišnosť. Usporiadaná rodina je raritou, jej rozpad nie je výsledkom nadbytku vášní, ale skôr citovej lenivosti a apatie.
Zmizet nie je zbierkou autobiografických spomienok. Mladá prozaička v jednom z rozhovorov upozorňuje, že sa nepotrebuje terapeuticky „vypísať" z vlastných citových zranení. V samotnej knihe autorku skoro nestretneme. Hrdinovia vo svojich rozprávaniach v obecnej češtine neexperimentujú, úplne obyčajne „vyprávějí".
Literatúra o vzťahoch je synonymom pre lacné príbehy úspešných žien a mužov, ich sexuálne dobrodružstvá a cynické „múdrosti" o svete, v ktorom samci a dlhonohé krásky víťazia. Petra Soukupová má totálne iné pozvanie: jemné, civilné, na mnohých miestach smutné.
Hoci je Soukupová scenáristkou, trochu absurdne dúfam, že sa jej kniha nestane predlohou filmu. V písmenách sa citom darí viac ako v obrázkoch.
Recenzia/kniha
Petra Soukupová: Zmizet
Host, Brno
