Orava Jána Johanidesa

Literárne diela sú väčšinou fikciami, ale niekedy sa hlásia ku konkrétnym miestam a ľuďom a stávajú sa tak svojskými dokumentmi o živote umelca. Reálie tu potom máme hneď trikrát: prvýkrát v diele, druhýkrát v čase, keď o nich spisovateľ písal, a tretíkrát v súčasnosti. V cykle literárnych reportáží sme sa na niektoré z týchto miest vybrali. Ako vyzerajú dnes?

Sú súradnice, ktoré sa pre spisovateľov stali centrom ich vesmíru a esenciou ich próz. V literatúre sa však nachádzajú aj miesta, ktoré síce autori dobre poznali, opísali, ale ako ľudia sa nikdy nestali úplnou súčasťou tohto sveta. Toto určite vystihuje vzťah Jána Johanidesa a Oravy.

Johanides sa narodil v Dolnom Kubíne, ale k Orave neprirástol, podobne ako neprirástol k Šali, kde žil v poslednom období svojho života. „Nerozprával o Orave," hovorí Johanidesov syn, filmový režisér Juraj. „Jediné, čo si pamätám, bolo, ako spomínal, že sa s kamarátom tešili, keď v roku 1953 zomrel Stalin."

To bolo rok pred tým, ako Johanides odišiel do Bratislavy študovať estetiku a dejiny umenia. „Okrem toho, že študoval-neštudoval, bol pravidelným návštevníkom spisovateľského klubu, bohémom, diskutérom, parodizátorom aktuálnych politických hesiel (,súdruhovia, len smelo a ľahostajne'), mystifikátorom a všeličím iným; napokon najmä spisovateľom. Vyzeral aj pôsobil ako živel; hlučný, nespútaný, slobodný." Takto spomína na Johanidesa v Knižnej revue literárny vedec Vladimír Petrík.

Smutné balady

Ku koreňom sa Johanides napokon vrátil v románe Najsmutnejšia oravská balada z roku 1988. Autority túto ságu rodiny Brechárovcov považujú za jedno z najvýznamnejších Johanidesových diel, jeho časť vyšla aj v USA. Je, ako inak, aj o vykorenenosti a stretnutí starého a nového sveta, ale aj dnes odráža Oravu sugestívne a v poetických častiach s mimoriadnou silou.

„Miloval Oravu, miloval Oravu, to svoje bolestné rodisko, tú prečudesnú krajinu príkrych protív, ktorá sa napokon zakaždým vymykala jeho prirovnaniam, hoci ho k nim vždy nabádala, miloval ten kraj plný vzdorovitej tichosti, tichosti, čo má na Orave odjakživa čosi zo všedne vznešenej a nevšímavej prsti, pomaly spracúvajúcej, pomaly pracujúcej, pomaly tráviacej prsti, ktorá všetko pretvorí na svoj vlastný sypký obraz, aby pripomenula márnosť."

Je to o Poldovi Brechárovi, ktorý sa vyčlenil z Oravy a išiel pracovať ako redaktor do Bratislavy, a pritom sa potýkal aj s vyčlenenosťou z „normálnej" spoločnosti - vďaka hormonálnej poruche mal stotridsať kíl a našiel si aj podobnú manželku Barboru. Ako Johanides, odpadlík z Oravy, „postihnutý" písaním a povahou, ktorá ho trochu oddeľovala od sivého davu.

Kút evanjelikov

Vlak stojí v Kraľovanoch. Tu sa stretávam s priateľmi a sprievodcami, literárnym vedcom Vladom Barboríkom a Romanom Jurášom, stredoškolským učiteľom slovenčiny z Dolného Kubína. Nastupujeme na motoráčik a pokračujeme.

Vlastne začíname. Orava sa totiž začína až za tunelom. Pre jej pochopenie, či už literárne, alebo historické, je dôležité uvedomiť si, že bola konfesionálne rozdelená. Dolná Orava je sčasti evanjelická. Aj Ján Johanides sa rád chválil svojím predkom a menovcom, tiež spisovateľom, protestantským exulantom z Čiech (aj Brechárovci v Najsmutnejšej oravskej balade sú prišelci).

I ďalší slávni oravskí rodáci - Hviezdoslav a Kukučín - boli evanjelici. Ale nie všetci - Kubínčan Jégé bol katolík. Prechádzame cez Párnicu, ktorá sa spomína v Johanidesovom románe Previesť cez most; katolícky kostol tu vôbec nie je.

Mŕtve ferozliatiny a živé drevo

Naša prvá zastávka je Istebné. Johanidesov hrdina totiž „mal v sebe ten číry, drapľavý, sklovito lesklý vzduch, obliehajúci jarou zvlhnuté, nové, sotva dvadsaťročné šindle na drevenom kostolíku v Istebnom, kam chodil za Barborou, drevené kostolné schody, ktoré už skoro dvesto rokov obrusovali hrubé, ťažké i tenšie podošvy, hrdé a dôstojné, rozvážne kroky... nasiakol tou čudnou zemou, kde by sa aj o zázraku vravelo ako o niečom bežnom."

Prechádzame okolo fabriky OFZ, ktorú ešte začiatkom 50. rokov postavili komunisti. Neprežila, aj keď bola najväčším stredoeurópskym výrobcom ferozliatin. Z komínov sa už dva roky nedymí. Priestory si prenajímajú súkromné firmy na sklady a ktovie na čo.

„Nemôžem vás pustiť dnu, chlapci, vyhodili by ma, dnu sa nemôže," reaguje slušne, ale rozhodne vrátnik na prosbu, či si môžeme ísť dnu nafotiť budovy. „Myslím, že sa to tu oproti východu ešte dá vydržať," hovorí Roman, keď sa pýtam na nezamestnanosť. Dedinka Istebné totiž javí známky toho, že ľudia žijú na doraz.

Pri fare sa hrá hlúčik detí - evanjelická farárka Alena Ďurčíková zorganizovala letný tábor, ale ochotne sa nám venuje. „Kostol patrí medzi posledných päť najvzácnejších artikulárnych pamiatok z dávnych čias - má vyše tristo rokov, postavili ho v roku 1698," vysvetľuje sympatická žena.

Duch miesta

Kostol je artikulárny, to znamená, že bol postavený v období, keď boli protestanti utláčaní. No tí boli tvrdí a vzdorovití, a práve tieto vlastnosti pomáhajú pri pochopení ducha Oravy. Dodnes stojí na Slovensku päť takýchto kostolov a v jednom z nich práve sme. „Strop je nový," vykladá farárka. Pri oprave už bolo, samozrejme, použité železo, ale pri rekonštrukcii nevedeli ten starý rozobrať, museli ho rozpíliť.

Keď sa spýtame, či môžeme vyskúšať zrekonštruovaný organ, farárka s tým nemá problém. Kostol vzápätí vyplní sugestívny zvuk a hoci je teplé leto, vieme si predstaviť chladivú Brechárovu spomienku z románu: „Kedykoľvek by si bol vedel predstaviť reliéfy evanjelistov na kazateľnici, to drevo presiaknuté horúcim spevom, potuchlinou, mokrotou čiernych luteránskych vlniakov."

Hviezdoslavov Kubín

Dolný Kubín, rodisko Jána Johanidesa a mesto, kde chodil na gymnázium, nás víta hustým dažďom. Uťahujeme sa do peknej pizzerie pri „najmenšej zoologickej záhrade na svete", ktorú tvorí jedna voliéra s operencami. „Raz som sa v jednej maturitnej komisii stretol s učiteľkou, zhodou okolností Johanidesovou susedou z čias, keď tu žil," spomína Roman Juráš. „Hovorila, že to bol vždy zvláštny utiahnutý chlapec, dokázal celé hodiny stáť pri okne a sledovať, čo sa deje vonku." Do života mesta sa neintegroval.

Kubín teda zostáva Hviezdoslavov. To on má sochu na malebnom námestí, ktoré je ráno už zaplavené slnkom. Prechádzam sa po zľahka bizarnom „súpamätníku" Námestie dejateľov. Orava bola na vzdelancov úrodná. Volám kamarátovi Leošovi Vajdulákovi, riaditeľovi známej ľudovej školy umenia, ktorá organizuje celoslovensky významné akcie, či nejde na kávu, je však práve v Bratislave. To je tiež človek, ktorý nečaká na milodary štátu, ale vie si to zariadiť, aby pomohol udržať Kubínu štatút kultúrne a spoločensky významného mesta. Aj toto je duch Oravy.

Johanides a Orava vystupujú aj v románe Ľubomíra Feldeka Van Stiphout na motívy Bajzovho René mládenca príhody a skúsenosti. René (Feldek) išiel pracovať do Tesly Orava v Nižnej a prehovoril kamaráta Van Stiphouta (Johanides), ktorý bol podnikovým psychológom a kronikárom. Tam sa o ňom dozviete dosť. „Johanidesove zamestnania - bolo ich niekoľko - boli len akési prechodné stanice, ktoré nebral vážne, resp. nevedel sa do nich vtesnať," píše Vladimír Petrík.