Režisér MARTIN ČIČVÁK dokáže o divadle diskutovať s veľkým oduševnením. Za sebou má už desiatky inscenácií veľkých klasických diel ale aj súčasných textov, režíruje však viac v Čechách ako na Slovensku Jeho aktuálnou témou je Faust, ktorého inscenáciu pripravuje pre Národné divadlo v Bratislave.
Cítili ste v sebe dosť energie i zrelosti na také náročné dielo, akým je inscenovanie oboch častí Fausta?
Je to výzva, ktorá sa neodmieta. Najmä ak ide o vôbec prvé uvedenie na Slovensku. Je zbytočné pochybovať, či to je, alebo nie je priveľký kúsok. Je to len otázka, koľkokrát ho budeme musieť prežuť a ako dlho tráviť, aby bol stráviteľný aj pre publikum.
Čo vie školák o Faustovi?
Toľko, koľko o Úkladoch a láske, Matke Guráž alebo inom klasickom titule. Podobné inscenácie sa robia preto, aby sa ľudia niečo dozvedeli. Hoci, samozrejme, prídu do divadla aj ľudia, ktorí si chcú porovnávať svoje vedomosti s tým, čo uvidia na javisku, s tými potom po večeroch vysedávame a mudrujeme.
Čo môže tínedžera lákať na téme Fausta?
Možno by ho mohlo zaujímať pozrieť sa na to, ako vyzerá, ak niekto dostane šancu naozaj fyzicky obcovať s diablom.
Obcovať? S diablom? Neznie to všetko priveľmi archaicky, religiózne? Čo si má pod tým predstaviť?
Zuzanu Fialovú či Alexandra Bártu, ktorí hrajú spoločne Mefista, spoluvytvárajú jednu entitu, jednu bytosť. A medzi nimi Roba Rotha ako Fausta. Komplikovaná predstava?
Druhá časť Fausta je málokedy inscenovaná, lebo je plná antických motívov, ktoré možno nie sú všeobecne známe.
Každá dobrá hra je plná antických motívov, ktoré si „bežný návštevník divadla" koľkokrát ani nemusí všimnúť. Sú pomôckou pre inscenátorov. V druhom dieli Fausta ide o cestu do podsvetia, ktorá je strastiplne lemovaná antickou zberbou - sfingy, nymfy, sirény, kentaury. Divák to pozná z filmov a rozprávok. Je to viac triler ako filozofia a to vlastne už od Goetheho.
Najväčším problémom inscenátorov býva zvyčajne klasická Valpurgina noc s množstvom príšer.
V scéne klasickej Valpurginej noci - čiže cesta antickým svetom smerom k počiatku, používame pieskovú animáciu. Do piesku výtvarníčka Lenka Balleková a Tom Ciller kreslia postavy, ktorým herci dávajú hlasy. Naživo je to snímané a premietané a pre mňa je fascinujúce sa na to dívať pri fantastickej hudbe Petra Kofroňa. Táto časť nie je činoherným divadlom, je to oratóriom. Faust je eklektickým dielom, aj my sa snažíme v rámci neho používať rôzne žánre. Prvý diel je klasická meštianska trúchlohra, s podobnými inscenačnými rysmi ako povedzme naše Úklady a láska. Druhý diel sa začína veľkým oratóriom, potom nasleduje klasická antická tragédia - inscenovaná pomocou výrazových prostriedkov antického divadla. Záver je zasa niečo úplne iné. Je to v podstate päť hier v jednej asi trojhodinovej inscenácii.
Dali ste sa inšpirovať nejakou konkrétnou filozofickou štúdiou o Faustovi?
Človek sa musí pokúsiť poznať všetky interpretácie, snažiť sa ich absorbovať, porozumieť im, ale na javisko to musí postaviť ako divadlo nie ako filozofia.
Júnovú premiéru Fausta ste museli zrušiť pre chorobu protagonistu. Prerušiť skúškový proces nie je asi najpríjemnejšie.
Je to najpríjemnejšie, čo sa môže stať. V pražskom Činohernom klube to robíme pravidelne. Pri takom veľkom texte totiž stojí hercov strašnú energiu len sa ho naučiť. A v divadle vždy chýba týždeň, aby herec ovládal jazyk a nie jazyk jeho. My sme skúšali naplno aj v júni, aj bez Roba Rotha všetky plánované generálky prebehli.
Situácia v Národnom divadle nie je posledné roky veľmi stabilná. Ako sa vám tam pracuje?
Vždy to bolo veľmi príjemné. Mám rád hercov zo SND.
Populárnou témou odborníkov, ale aj bulváru je hovoriť o „skazenosti" hercov televíznymi seriálmi. Medzi protagonistami máte Robert Rotha, ktorý sa seriálom vyhýba, ale aj takých, ktorí majú k šoubiznisu veľmi blízko.
Nemôžem sa sťažovať, vždy som mal pred sebou pracovitých ľudí s veľkou hereckou invenciou. Na postavu Fausta si neviem predstaviť - ľudsky, herecky aj intelektuálne - iného herca, ako je Roth. V témach zlyhávania v boji s diablom, obcovania s ním, ale aj momentoch akejsi výhry sme absolútne súzvučali. Viem, čo by eventuálne v tejto súvislosti mohla symbolizovať Zuzana Fialová či Alexander Bárta. Ale v súvislosti s Mefistofelom je mediálna známosť iba výhodou - odkiaľ odinokiaľ by mohol vstupovať do sŕdc smrteľníkov, ak nie z televíznej obrazovky?
Na plagátoch k Faustovi je Robo Roth ponorený do vody. Čo všetko môže tento obraz symbolizovať?
Nechám na vás vykladanie metafor - ja ich iba vymýšľam. Pre mňa je ale možno dôležitejší ten druhý vizuál plagátu k tejto produkcii: dvaja mladí spokojní a šťastí ľudia reprezentujúci Mefista a medzi nimi usmiaty smrteľník. Najzaujímavejšie je totiž to, že človek nevie, kedy sa už vlastne diablovi upísal. Pokušenie je prítomné všade a stále.
Slovensko je krajinou vo vývoji a teda krajinou množstva spoločenských aj individuálnych rozhodnutí. Sme aj nadštandardne pokúšaní?
Toto je otázka na celú dizertačnú prácu, odpoveďou by mohla byť samotná inscenácia. Ale v skratke: Faust je človek, ktorý strávil celý život štúdiom v knižnici. Sťažuje sa, že nikam nedošiel a žiadny úžitok zo štúdia nemal - teda hlavne materiálny. Potom dostáva novú šancu, nanovo sa mu otočia pomyselné presýpacie hodiny. Čo je však najzaujímavejšie, behom súžitia s Mefistofelom začne miesto vonkajška budovať znova svoj vnútrajšok, žiada od neho ochutnať veci, ktoré pozná z literatúry a chce ich okúsiť vlastnými zmyslami, ohmatať a takto ďalej budovať svoje poznanie. Každý tvorca sa jedného dňa dostane pred rozhodnutie, či pokračovať v ťažkej, hĺbavej práci dopátravať sa akéhosi zmyslu, hľadania zrna, cez umenie pomenúvať svet okolo seba, cez dejiny sa učiť chápať dnešok - rýpať sa vo veľkej literatúre a trápiť sa s porozumením, alebo sa uspokojiť s tým, čo tvorcom ponúka momentálna sláva a pracovné príležitosti s ňou spojené. S diablom sa len na polovicu zmluva podpísať nedá. Neuspokojí sa s jedným vaším prstom. Faust v sebe nesie tie najzákladnejšie otázky, ktorými sa permanentne ľudstvo zaoberá. Okrem toho prináša na divadlo zápas nie s mefistotelovskou postavou, ale s Mefistom samým. Je to veľký rozdiel: vidieť pred sebou diabla, odolávať a zlyhávať pred jeho pokušením. Metafyzika v tejto hre je až príliš fyzická.
Dá sa inscenovať Faust bez idey Boha?
Bez metafyziky sa nedá robiť žiadne divadlo, nielen Faust. Faust verí v boha filozofov. Margaréta sa opiera o vieru v Krista, ktorá ju aj zachráni. Taká základná poučka je, že každú javiskovú postavu významnejšiu tvoria tri veci: vzťah k sebe, vzťah k spoločnosti a vzťah k Bohu.
Kde sa nachádza naša spoločnosť v škále od absolútnej sekularizácie k mystike?
Nie som rabín ani farár. Každý človek sa musí ráno zobudiť a pre niečo vstať z postele. Nejaký motor musí existovať.
Prečo vstávate ráno vy?
Teším sa na kávu.
Máte ambíciou meniť spoločnosť?
Hovorí sa, že existujú dva typy ľudí. Človek snívajúci a človek politický. Ja som ten prvý.
Aspoň sám seba?
To nie je ambícia, to sa deje. Táto práca vás prirodzene mení, necháva odtlačky, ryhy.
Sú režiséri, ktorí pracujú iba v komorných scénach, iní maľujú len na veľkých plátnach. Ak by malo vo vašom prípade padnúť fiktívne v prospech.
Moja snaha je vyjadrovať sa vždy cez vypracovaný herecký detail a vybudované herecké myslenie. Na divadle je pre mňa najpútavejšie vzrušujúce herecké myslenie. A situácia. Existenciálnou sa stane, ak sa podarí človeka postaviť do paradoxného priestoru - herec vo výtvarníkom navrhnutom priestore - to je najzákladnejšia metafora každej hry, tá sa vždy najťažšie hľadá. Paradox, ktorý vytvára telo hry, prvotné napätie. Vo veľkom aj v komornom divadle je to vždy to isté hľadanie a rovnaká intenzita hereckej práce. Nápor sa vlastne nikdy nemení, dokonca ani pri trochu banálnejších textoch.
Svoje produkcie takmer výlučne pripravujete s dramaturgom Martinom Kubranom, kostýmovou výtvarníčkou Máriou Havranovou a scénografom Tomom Cillerom. Aké má výhody a aké nevýhody takýto stabilný tím tvorov?
Nevýhody sú, že sa hádame a ideme si na nervy. Výhodou, že si rozumieme a milujeme sa. Ak budeme spolupracovať s niekým iným, musí to byť tiež partner do nekonečného rozhovoru, z ktorého na konci vyjde jedna malá vetička, slovo či kresbička. Scénografia nie je navrhovanie kulís, ale hľadanie výrazu, koncepcie. Je to intelektuálna práca. Na javiskovej metafore sa musia podieľať všetci tvorcovia, je to telo hry - základné gesto, od ktorého sa všetko odvíja.
V tejto sezóne vás čaká aj komédia Skrotenie zlej ženy v pražskom Národnom divadle. Záver, pri ktorom sa Katarína úplne podriaďuje svojmu manželovi, nemusí byť pre súčasnú ženu úplne prijateľný.
Je to zrelá, veľká hra. Shakespeare je absolútne komplexný, má v sebe existenciálnu úzkosť, melanchóliu. Samozrejme, je tu otázka: má sa to skočiť tak, že z vitálnej, slobodomyseľnej ženy urobili „moslimskú" manželku na piatich diazepanoch? Toto nám Shakespeare naznačuje? Alebo je to ľahko sadomasochistická hra dvoch veľmi silných individualít, ktoré si užívajú dialóg ako permanentnú vojnu a ako hra sa to aj končí? Shakespeare je dôsledný, povedie nás - a to je nesmierne vzrušujúce - tá detektívna práca, ktorá nás s hercami čaká.
Existuje čistá láska? Musí byť Margaréta nevyhnutne stelesnením naivity?
Nie je naivná, len nie je cynická. To, prečo sa Faust dostáva do neba, sa interpretuje rôznymi spôsobmi. Jeden z výkladov je, že ak vás niekto miluje čistou láskou, tak ste zachránený. Spomenul som si teraz pritom na Shreka s Fionou.
