KREMNICA. Humor je niečo, čo dokáže meniť ľudí, ale aj mestá. Zvyčajne pokojná a niekedy až mierne zaspatá Kremnica mení na konci augusta svoju tvár. Už tridsať rokov nestráca mesto zmysel pre humor a humor na odplatu nestráca zmysel pre Kremnicu. Každoročne pritiahne tisícky návštevníkov.
O takmer stovku kvalitných divadelných, hudobných či výtvarných produkcií bol aj počas posledného ročníka taký veľký záujem, že viaceré z nich boli vypredané v predstihu. Riaditeľ festivalu Ján Fakla s tým dokázal zabojovať v zmysle festivalovej nálady: „Je mi ľúto, že všetci nesedíte. Ale dúfam, že nabudúce budete sedieť všetci.“
Anatómia gagu
Hoci súčasný prezident Akadémie humoru Tomáš Janovic je presvedčený, že humor nepotrebuje hovorcu ani prezidenta, tu to bolo inak. Na summite s názvom Anatómia gagu sa totiž stretlo päť doterajších prezidentov akadémie. Námet vychádzal z dokumentárneho filmu študenta pražskej FAMU Josefa Abrháma ml., ktorý sa inšpiroval rovnomennou esejou Václava Havla ešte z roku 1963.
Exprezidenti Milan Markovič, Milan Lasica, Stanislav Štepka, Jozef Mokoš a prezident Tomáš Janovic záverečné komuniké neprijali. Ale publikum i moderátorka Darina Abrahámová bola zložením summitu nadšení, lebo „vidieť pohromade päť výnimočných a súčasne normálnych prezidentov sa dá považovať za malý zázrak“.
Ako sa dá vtipne zabúdať
Hlavy humoristickej republiky počas Kremnických gagov ponúkli aj návod, ako vďaka humoru lepšie zvládať neľahké životné skúšky. Milan Markovič napríklad spomenul príhodu, keď s Tomášom Janovicom a Kornelom Földvárym zašli na jednom z predchádzajúcich ročníkov festivalu na raňajky: „Už sme dojedli a zberali sa preč, keď si začal Tomáš natierať chlebík. Kornel sa na mňa pozrel a povedal: On nie je taký hladný, ale už zabudol, že jedol.“ S humorom sa dá zobrať aj také nepríjemné vyšetrenie ako kolonoskopia. „Máte tam kameramana aj osvetľovača, len zvuky si musí človek robiť sám,“ uistil Jozef Mokoš.
Ako to teda vlastne s humorom a gagom je? Milan Lasica dávnejšie podrobne analyzoval tento pojem spoločne s Janom Werichom. Je to vraj niečo podobné, ako keď chceme vedieť, prečo žije zajac: „Tak ho zabijeme, rozrežeme a budeme možno múdrejší. Len zajac už nežije.“
