SME

Juraj Šebo: Z bigbítu mám dodnes zimomriavky

Päťdesiate roky v Československu stelesňuje budovateľ, šesťdesiate boli zlaté, po nich prišla normalizácia. Každej z týchto dekád JURAJ ŠEBO venoval knihu.

Päťdesiate roky v Československu stelesňuje budovateľ, šesťdesiate boli zlaté, po nich prišla normalizácia. Každej z týchto dekád JURAJ ŠEBO venoval knihu a ukázal, že dejiny nie sú len dátumy z učebníc. Majú vôňu, chuť - a ak sa správne podajú, dokáže ich nahmatať nielen ten, kto si ich osobne pamätá. Sedíme na ulici, kde výrečný šesťdesiatnik vyrastal. V spomienkach ožíva Bratislava dávnych čias a vytláča z mysle nablýskanú kaviareň, akých odvtedy okolo vyrástlo plno.

Po šesťdesiatke, bez ambícií literáta, odrazu začnete písať. Čo sa vo vás pohlo?

Neviem, či to vo mne tlelo. Zvykom je, že raz za rok starí rockeri urobia koncert. Stretneme sa, sadneme a už príde na dávne historky: pamätáš, ako sme vtedy sedeli, a prišla tá, čo mala veľké prsia? Druhý oponuje, veď mala dvojky. Hádame sa o číslo podprsenky, odrazu sme pri hudbe a skončíme pri knihách. Na ďalšom stretnutí tá istá historka vždy zaznela inak, čo ma štvalo. Hovorím, chlapi, treba ustáliť konečnú verziu. A oni na to – tak to napíš!

Ako z toho vznikla kniha?

Najprv boli e-maily kamarátom, na ktorých sme sa bavili a smiali. Nazbierali sa, vyšli Zlaté šesťdesiate roky, a čo ma prekvapilo, knihy sa predalo tisíce kusov. Myslel som, že sa to tým končí, aby som napísal o ďalšej dekáde, ma presvedčil vydavateľ. Nemal som pocit, že chcem dvakrát vstupovať do tej istej rieky, ale na dovolenke, keď bolo zlé počasie, sadol som si k počítaču, a už to zo mňa liezlo. Písanie je potom ako droga.

Nie je to historická štúdia, fikcia ani osobné pamäti. Čo vlastne píšete za žáner?

Nenávidím sentimentálnu nostalgiu za starými dobrým časmi a pevne dúfam, že som sa vo svojich knihách neprehrešil sentimentálnou zhovievavosťou k vlastnej mladosti. Kamil Peteraj moje knihy vystihol ako „pele-mele“, dohromady pomiešané výstrižky, fotografie, recesia, história a beletria. Sám to neviem posúdiť, viem len, že nie som zástancom socialistického realizmu. Do archívov nechodím, fascinujú ma maličkosti, píšem o každodenných veciach, na ktoré sa zabúda. To, že sme kedysi mali prvé fény, ktoré boli zo železa, a nahrievali sa, je čosi, čo sa sotva zachová v múzeu. V mojich knihách to je.

obr_1.jpg

Zlatým šesťdesiatym predchádzali temné roky, ktoré postihli aj vašu rodinu. Ako je možné spomínať na ne s nadhľadom?

Možno je to detská sebeckosť, ale duša dieťaťa má výhodu, že na nepríjemné zabúda. Na vlastné oči som videl, ako otca zatkli, ďalšie týždne som to veľmi prežíval. O štrnásť dní, asi omylom, ho prepustili, a keď ho potom zase zobrali, už som pri tom nebol. Pýtal som sa naňho mamy, tvrdila, že je na liečení. S tým ma príbuzní naťahovali ďalšie štyri roky. Tušil som, že je otec asi zavretý, no snažil som sa na to nemyslieť. Nemal som pocit, že mám bojovať proti režimu.

Ani neskôr, keď ste vyrástli?

Hnev a krivdu som cítil potom, keď ma pre pôvod ani s dobrými známkami nechceli prijať na vysokú školu. Mám trpieť za otca, ktorý bol proti režimu, hoci ja som nič neurobil? Vtedy sa vo mne prebudil vzdor - ktorý sa mal možno prebudiť už predtým.

V knihe letmo spomínate mamu, ako cez vojnu ukrývala Židov. Ako to bolo?

Mama sa nebála, bola veľmi prostoreká. Cez vojnu sme bývali na Gunduličovej ulici, otec bol zubný technik a nad laboratóriom sídlilo gestapo. Pod lampou býva tma, a tak mama v dome ukrývala Židov, má za to rád Yad Vashem od izraelskej vlády. Po vojne sme sa sťahovali do Trnávky, vtedy dediny Dornkappel, odtiaľ na dnešnú Strakovu ulicu. Platilo, že keď prišli partizáni a zapáčil sa im byt, museli ste im ho uvoľniť. Jednej partizánke sa pozdával ten náš, ale slušná bola aspoň v tom, že pre nás zohnala náhradu v Manderláku. Bolo to vychytené miesto, kde bývali aj herci z Novej scény. Pod nami mal byt František Dibarbora.

obr_2.jpg

Vašu generáciu zasiahol rokenrol a po ňom mersey beat. Ako to máte vy? Elvis alebo Beatles?

Myslel som si, že po Elvisovi už nič lepšie nemôže prísť. Prišlo. Ale bolo na to treba štyroch. Keď nastúpili Beatles, bol som už ošľahaný prvou vlnou rockenrolu v druhej polovici päťdesiatych rokov. Hoci sme v škole počúvali, že najlepší je komunizmus, na tom, že sme o tom začali pochybovať, mala obrovskú zásluhu muzika - Elvis, Little Richard, Fats Domino, Ricky Nelson. Keď som prvýkrát počul rockenrol, po anglicky som nevedel ani slovo, ale mal som zvláštne zimomriavky. Hneď som vedel, že toto je celkom iná hudba ako častušky, čo sme poznali predtým. U nás bol rockenrol trpená hudba, no keď tí hore zistili, že mládež počúva západnú muziku a vstrebáva kapitalizmus, hneď sa zobudili. A pomaly aj v našom rádiu popri ideologických veciach začali púšťať šlágre zo Západu. Márne si mysleli, že tým mladých získajú späť.

Vyhlásiť sa za rockera je dnes porovnateľne vzrušujúce ako banálny nákup vo Viedni. Ako si pamätáte začiatky, keď mal bigbít ešte ostrie a bol spoločensky podvratný?

Rocker bol človek mimo spoločnosti. Nebol v tom žiaden biznis, iba problémy v škole či v práci. Pre vlasy som bol dennodenne v riaditeľni. Pamätám si celoplošnú akciu na vlasáčov niekedy v roku 1966, z počutia viem, že v Prahe mohli ostrihať až tritisíc ľudí, u nás možno stovku. To už bolo drastické a ľudia sa začali báť. Idete s frajerkou po Korze, odchytia vás a ak v občianskom preukaze nemáte účes ako na hlave, zoberú vás, vrátite sa ostrihaný. Dnes sa, naopak, všetko môže. Proti komu bojovať?

Zároveň vývoj hudby akoby zišiel z priamky. Je napríklad normálne, ak deti vyrastajú na rovnakej hudbe ako ich rodičia.

To je fakt. Nedávno zvonil synovi telefón znelkou You Really Got Me, pričom je hiphoper. Deťom som pred spaním púšťal Kinks, takže to asi majú v krvi, dokonca majú kapelu, kde do Kinks rapujú. Celkom iné to bolo, keď som mal ešte ako študent kapelu v Žiline. Mali sme prikázané percentá, koľko hrať domácej či sovietskej hudby. Ťažko povedať, či to niekto kontroloval, lebo na koncertoch sme hrávali deväťdesiat percent „rockáče“.

obr_5.jpg

Čím žila bigbítová Žilina?

Do Žiliny som prišiel do školy ako odchovanec bratislavského Korza. To už žilo rockom a počúvalo západné platne z blízkej Viedne, preto som Žilinu pokladal za dedinu, kde sa nič nedeje. Keď som sa rozhliadol, zistil som, že to nie je také zlé. Vysokú školu vrátane študentov a profesorov sem presťahovali z Prahy, kde už dávno fungoval rockerský život. Tak sa stalo, že sa v Žiline spojili dva prúdy - duch rockerstva Slovenska aj Česka. Rozbehli sme kapelu a dobrá historka je, keď sme sa raz dostali hrať do NDR. Koncert sme mali v budove, ktorá mala štyri poschodia, na každom bola iná zábava. Na prvom ľudovky, na druhom miestne šlágre, vrcholný úlet bol swing. Zakázaný bol rockenrol. My sme spustili rock, okamžite sa k nám nahrnuli ľudia z iných poschodí a šaleli, lebo zakázané ovocie najlepšie chutí. Cítil som sa ako Beatles, keď prišli do Ameriky.

Keď sme pri Beatles – ako ste sa stretli s ich dvorným fotografom, slovenským rodákom Dežom Hoffmannom?

Málokto vie, akú mal Dežo Hoffmann zásluhu na Bratislavskej lýre. V čase, keď najväčšia koncertná hviezda v našich končinách bola Alla Pugačeva, dotiahol sem skupiny zo Západu. Kamil Peteraj s obľubou prirovnáva, že vtedy sa Lýra prezliekla z fraku do texasiek. Po koncerte Shadows na Lýre som videl v hoteli Carlton sedieť Cliffa Richarda, Deža Hoffmanna a producenta Norrieho Paramorea. Pritmolil som sa k nim, chcel som len podpis, ale pozvali ma k sebe. Moja angličtina z ruských učebníc im musela pripadať ako staroslovienčina. Len ľutujem, že nemám podpis Deža Hoffmanna. Neuvedomoval som si, že z pohľadu Slovenska je vzácnejší ako Cliff Richard.

Dežovi Hoffmannovi pripisujú aj inú raritu: slovenské nadávky zvečnené na nahrávke Beatles Yellow Submarine.

Kolovali o tom rôzne teórie, napríklad, že to tam niekto dohral, alebo sú to v skutočnosti anglické slová, ktoré ako slovenčina iba znejú. Pýtal som sa na to Deža Hoffmanna, potvrdil, že je to po slovensky a autorom je on. Bol to jeho tichý odkaz komunistom v Československu, ktorí ho donútili emigrovať.

obr_6.jpg

Lýra hostila západné kapely, na vrchole slávy Bratislavu navštívil filozof Jean-Paul Sartre či básnik Allen Ginsberg. Nebolo to teda také provinčné a sivé mesto, ako sa mohlo zdať?

Bratislava tých čias bola sivá, Staré Mesto chátralo, ale my sme sa pohybovali na miestach, kde pulzoval život. Sivosť sme preto nevnímali. Napríklad krčmy – aj zafajčená Fajka, ktorá neskôr padla za obeť Novému mostu, bolo zvláštne miesto. Hocikedy ste prišli, stretli ste tam osobnosť, ktorá niečo znamenala, ale pritom nesedela osamote. Život bol komunitný, bolo to ako demokracia v krčmách uprostred totality. A sivosť určite nebola vo Véčku, ktoré sa dnes omieľa ako fenomén.

Právom či neprávom?

V-klub bolo v prvom rade miesto, kam sa chodilo za peknými dievčatami a lacným alkoholom. Robiť z toho po rokoch nejaký disidentský fenomén nie je namieste. Už len preto, ako vôbec V-klub vznikol.

Ako?

Zásluhou socialistického ministra školstva Mateja Lúčana. Vypočul si sťažnosť, že študenti nemajú v Bratislave miesto na schádzanie a prikázal zriadiť vysokoškolský klub. V sedemdesiatych rokoch zase Véčko pred zrušením chránil syn Gustáva Husáka, ktorý bol predsedom slovenského Socialistického zväzu mládeže. V klube to žilo hudbou, občas sa niečo povedalo proti režimu a bol tam vždy prítomný eštebák. Lenže ten už bol s partiou zohratý, bol to vlastne náš človek.

Kedy začalo bratislavské Korzo upadať?

Všetko má čas, keď sa začne, kulminuje a skončí sa. Ešte začiatkom sedemdesiatych rokov sme na Korzo chodili, no časy sa už menili. Stará generácia korzárov odchovaných rockenrolom zostarla, šla na vojnu, založila rodiny. Ďalšia generácia už možno bola pod tlakom normalizácie. Chvíľu sa prvá generácia korzárov presunula k Františkánom, kde to dva-tri roky žilo véčkarským spôsobom, kým to nezhaslo. Fungujúci rockeri postupne prešli ku komerčným kapelám a aby sa uživili, chodievali hrať do barov na Západ. Potom nás ohurovali na Korze nahodení, kým my sme boli v texaskách OP Prostějov.

obr_7.jpg

Po roku 1968 sa začala masová emigrácia za hranice. Ako ste to prežívali?

Najviac ľudí odišlo v roku 1969, kým ešte hranice neboli vodotesne uzavreté. Z kamarátov, s ktorými som sa hrával a vyrastal, je osemdesiat percent preč. Keď prichádzajú späť na návštevu, vždy sa čudujú, že som tu zostal práve ja, vtedy najväčší obdivovateľ Západu.

Čo vás držalo doma?

Myslím, že deväťdesiat percent emigrantov malo ekonomické, nie politické dôvody. A mne by zase chýbala Bratislava, mesto, s ktorým som zrastený. Nevedel by som žiť inde, hoci som štyri roky študoval v Žiline a rok som prežil v Kosove.

Čo vás tam priviedlo?

To bolo dobrodružstvo. Po skončení kosovskej vojny v roku 2000 som sa prihlásil na konkurz – zavedenie spojových služieb. Bolo treba nahradiť Srbov, ktorí to robili pred vojnou. Bol som niečo ako minister pošty, generálny riaditeľ, riaditeľ, vedúci pošty a doručovateľ v jednom. Ten rok bolo najdlhšie obdobie, aké som strávil mimo Bratislavy a ponáhľal som sa domov. Odvtedy sa na nič nesťažujem. Oproti Kosovu sa máme výborne.

Späť na Slovensko – z miest, ktoré spomínate, už väčšina neexistuje. Nepripadáte si v rodnom meste ako cudzinec?

Nie som taký staromilec, no mrzí ma, ako nám stará Bratislava mizne pred očami a nikto ani nepohne prstom. Kniha, ktorú chystám, preto bude o PKO. Je to budova, ktorá má hodnotu nielen pre starých Bratislavčanov, ale má celoslovenský význam. Od polovice deväťdesiatych rokov som cítil útlm, akoby PKO umelo nechali chátrať. Už som si vravel, o chvíľu príde developer - aj sa stalo. PKO je pre mňa srdcová záležitosť. Videl som tam Cliffa Richarda, Josephine Bakerovú, skupiny ako Shadows, Tremeleos. Keď budovu v rokoch 1954 či 1955 stavali, vyhnali nás ako žiakov, sadili sme stromčeky. Uliali sme sa z vyučovania a na to sa nezabúda! Robil som ku knihe prieskum medzi ľuďmi, čo hovoria na zbúranie PKO.

Výsledok?

Nespokojnosť spojená s rezignáciou. Ľudia neveria, že dokážu niečo zmeniť, hovoria, aj tak si papaláši postavia, čo chcú. Pritom v PKO sú aj umelecké diela, napríklad vitráže Janka Alexyho alebo sochy Tibora Bártfaya.

Je v poriadku Bártfay ako autor monumentu Gottwalda? Nová socha rozprávkara Andersena z jeho dielne, podľa odborníkov tiež nie je viac ako meštiacky doplnok pešej zóny na úrovni Čumila, Paparazzi a podobných turistických plastík.

To je vec vkusu. Vždy si myslím, že viac ako Paparazzi sa do centra hodí Andersen, ktorý Bratislavu reálne navštívil. Tibor Bártfay tvoril za socializmu, áno, bol poplatný dobe, no pre mňa je to pán sochár, ktorý má meno. Dnes naopak vládne rezignácia. Pomaly budeme bývať v akýchsi moderných monumentoch.

obr_4.jpg

Architektonickú kvalitu spred roka 1989 najradšej zbúrame ako paušálne „socialistickú“, všetko nové je bez debaty „opacha“. Dookola plačeme za starým podhradím, žiadame historické repliky domčekov, hoci miestu atmosféru nevrátia. Netreba hlavnému mestu dať konečne novú identitu?

Historické repliky sú, samozrejme, hlúposť, ale opačný extrém je na Vydrici postaviť sklenené búdy. Treba nájsť optimum. Zladiť nové so starým tak, aby sme zachovali genius loci, a zároveň ukázali, že sme trochu modernejší.

Nemci to volajú nostalgia. Stane sa, že vám vyčítajú nostalgiu za socializmom?

Nostalgiu, ak je bezduchá, nemám príliš rád a dúfam, že ju v knihách nepestujem. Keď som ich písal, bol už socializmus mŕtvy a kopať do mŕtveho psa je, myslím, pod úroveň. V opačnom prípade nastáva to, čo opisuje takzvaná teória dvojkorunového mlieka.

Čo to znamená?

Ak do niečoho vrátane komunizmu príliš kopete, väčšina obyčajných ľudí sa vzoprie a povie – veď mlieko bolo za dve koruny! Tým sa celá debata odkloní, zameria sa na jeden aspekt, cenu. A už nikto nehovorí o tom ostatnom - že mlieka boli na výber len dva druhy, bolo hnusné a keď skyslo, nedalo sa piť.

Uvádzate šokujúci údaj – úplatok za prijatie medzi pumpárov bol vraj dvestotisíc korún. V socializme.

Z hospodárskeho hľadiska nebol socializmus bohviečo, ale mal ekonomických víťazov. Keď ako prví, ešte v decembri 1989, začali podnikať veksláci, ukázalo sa, že majú milióny. Pumpári kšeftovali s benzínovými a naftovými blokmi, ktoré s obrovským ziskom predávali cudzincom. Pumpy boli vôbec centrom čierneho obchodu. Do rovnakej skupiny patrili mäsiari, výčapníci, zelovocári, taxikári. Kto sa chcel stať taxikárom, musel dva roky pracovať ako vodič mestskej dopravy, ale potom bol za vodou, najmä ak mohol jazdiť do Viedne. Jeden kamarát, chudáčisko, nastúpil v roku 1987 ako vodič trolejbusu. Keď si svoje odkrútil, prišla revolúcia. Taxikárov zrazu nebolo dvesto, ale päťtisíc.

Mnohí nestrávili, že sú pre vás sedemdesiate roky „normálne“.

Žiaľ, nepostrehli úvodzovky. Oslovil som jedného folkového speváka, či by zahral na krste, súhlasil, ale deň predtým sa ozval, že nepríde. Videl moju knihu a nemyslí si, že roky, o ktorých píšem, boli normálne. Pýtal som sa, či okrem nadpisu čítal aj text, pretože každý, kto to urobil, pochopil, že ten názov je ironický. Dokonca som uvažoval, že knihu nazvem O socializme s láskou.

obr_3.jpg

Provokácia?

Iste, názov knihy má šokovať. No neurobil som to, určite by boli reakcie, že som obdivovateľ socializmu, i keď nie som. Nebol som ani disident, ani milicionár. Prežil som uprostred, v závetrí.

S režimom ste nemali problémy?

Keď prebiehali čistky po roku 1968, iba som nastupoval do zamestnania. Z minulosti mi nemali čo nájsť. A keď sa podpisovala Anticharta, mal som šťastie, pretože som uviazol vo výťahu.

Do očí hneď udrie kvantum fotografií. Odkiaľ máte archív?

K mnohým veciam sa človek dostane okľukou. K angličtine som sa dostal, keď ma nútili na klavír. Fotoaparát som zase dostal namiesto bicykla, o ktorom si otec myslel, že je nebezpečný. Nikdy nezabudnem na môj prvý ruský aparát Lubitel. Myslel som, že to znamená milenec, až neskôr som zistil, že je to amatér. Tak som bol amatér. Nemal ani zaostrenie, vydaril sa tak jeden z desiatich záberov - to sú tie v knihe. Problém bol, že som väčšinu fotografii rozdal. Keď som teda po rokoch zorganizoval stretnutie spolužiakov zo základnej školy, kázal som, aby ich pohľadali a priniesli. Samozrejme, omnoho lepšie boli zábery profesionálov, ktorí cielene Bratislavu dokumentovali. Juraj Bartoš fotografoval Obchodnú ulicu a mal ohromný cit pre to, čo zanikne. Komu by napadlo dokumentovať Prvú bratislavskú pisáreň? To bolo miesto, kam ľudia chodili písať na stroji, asi ako sa dnes chodí do internetových kaviarní. Podobné fotografie mi evokujú historky. Niečo si aj primyslím.

Kde je hranica medzi faktom, prifarbenou historkou a mýtom?

Priznávam, že knihy, ktoré píšem, nie sú čisto faktografické, a je v nich trochu fikcie. No je to fikcia nutná, keď hľadáte pointu príbehu, nie fikcia, ktorá zahmlieva podstatu. Nikdy nemôžete písať len o tom, čo ste osobne zažili a držali v ruke. Knihy úplne bez fikcie ma nudia, rovnako ako fantázia, kde jej je priveľa. No priznávam, nie som až taký precízny. Občas ma čitatelia upozorňujú na chyby.

Čo ešte píšu?

Okrem opráv sú to dva druhy reakcií. Dlhoroční emigranti, ktorí píšu s nostalgiou, že som im pripomenul mladosť. A potom skupina, ktorú si najviac vážim, sú mladí ľudia. O to mi aj išlo - ukázať, že aj my sme boli mladí a hľadali sme v socializme cestičky ako žiť. Snažili sme sa vybojovať svoj kúsok slobody.

Juraj Šebo (1943)

maly.jpgRodený Bratislavčan, pamätník a spisovateľ. Vysokú školu dopravnú vyštudoval v Žiline, kde pôsobil v bigbítových skupinách Drinkers a Sírius. Celý život pracoval v štátnych telekomunikáciách. Písať začal na dôchodku, mimoriadny úspech mala jeho prvá kniha spomienok Zlaté 60. roky (2008). Nasledovali Normálne 70. roky (2009) a Budovateľské 50. roky (2010). Reálne 80. roky vyjdú na jeseň. Spolupracoval na televíznom seriáli Slovenský bigbít, je jedným z pamätníkov, ktorí v PKO v roku 2007 zorganizovali spomienkovú akciu Legendy 60. Je druhýkrát ženatý, žije v Bratislave.
SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Kultúra

Komerčné články

  1. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu
  2. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  3. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  4. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  5. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  6. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  7. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár
  8. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur
  1. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  2. E-recept, evolúcia v zdravotnej starostlivosti
  3. Leťte priamo z KOŠÍC a dovolenkujte na najkrajších plážach
  4. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  5. Výlet 2 v 1: Jednou nohou na Slovensku, druhou v Rakúsku
  6. Ahoj, TABI! Kto je záhadný digitvor?
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  8. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  1. Fellner otvorene: Manželka mi vyčítala, že zo mňa nič nemá 23 186
  2. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár 17 768
  3. Do utorka za vás uhradia polovicu exotickej dovolenky 16 544
  4. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur 10 939
  5. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové? 10 357
  6. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu 10 305
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur 7 894
  8. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe 5 633
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
  1. Milan Buno: Toto by si mali prečítať všetci, ktorých máte radi | 7 knižných tipov
  2. Samuel Ivančák: 75 rokov života s hudbou. Pavol Hammel jubiluje
  3. Radko Mačuha: "Ten obraz mi pripadá totálne nechutný. A to som volil progresívcov ".
  4. Erika Telekyová : Ivica Ďuricová: "Čo je raz na internete, už je tam navždy."
  5. Tupou Ceruzou: Národné menu
  6. Samuel Ivančák: Steven Wilson: Hudobník bez tvorivých limitov
  7. Erika Telekyová : Knižná novinka, ktorá nesmie chýbať u žiadneho milovníka Harryho Pottera
  8. Vladimír Hebert: Death of Love - Nešťastie v láske riešené motorovou pílou
  1. Ivan Čáni: Korčok vybuchol – Pellegrini ho zožral zaživa. 46 195
  2. Ivan Mlynár: Fašistický sajrajt Tomáš Taraba, je už zamotanejší, ako nová telenovela. 13 652
  3. Peter Bolebruch: Každa rodina bola podvedená o 80 tisíc v priemere. Ako podviedli vidiek a ožobráčili ľudí o role a pozemky? Kto je pozemková mafia? 13 446
  4. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat 9 284
  5. Janka Bittó Cigániková: Drucker to vyhlásil 1. februára, Dolinková to stále zdržiava. Stáť nás to môže zdravie a životy 8 462
  6. Michael Achberger: Vitamínový prevrat, o ktorom lekári mlčia: Ako lipozomálne vitamíny menia pravidlá! 8 375
  7. Miroslav Galovič: Nezalepený dopis víťazovi prezidentských volieb 8 313
  8. Ján Šeďo: Malý cár : "Uvedomme si, že máme 2 atómové elektrárne". Vážne ? 6 435
  1. Pavol Koprda: Demografia a voľby - čo sa zmenilo od roku 1999
  2. Jiří Ščobák: Ivan Korčok aktuálně zvítězil ve facebookové diskusi nad Petrem Pellegrinim!
  3. Jiří Ščobák: Velikonoce jsou výborné na podporu Korčoka na sociálních sítích! Pojďme do toho! ❤
  4. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 76. - Arkdída - Vilkitský a Ušakov, ktorí sa zaslúžili o posledné arktické objavy
  5. Yevhen Hessen: Teroristický útok v Moskve a mobilizácia 300 000 Rusov
  6. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat
  7. Monika Nagyova: Synom, ktorí svoje matky nešibú
  8. Yevhen Hessen: Postup pri zdaňovaní príjmov pre odídencov z Ukrajiny
SkryťZatvoriť reklamu