Slovanskú epopeju iste pozná aspoň staršia generácia - či už z čias štúdia na strednej škole, z literatúry a istotne sa mnohí boli na obrovské plátna Alfonsa Muchu pozrieť v Moravskom Krumlove, kde sú vystavené od roku 1963. Keby predsa len nie, tak stručne: ide o cyklus malieb zobrazujúcich slovanský pravek, Veľkú Moravu, husitské obdobie a kyjevskú Rus či iné prelomové obdobia zo života Slovanov. Veľkorozmerné plátna sú plné inotajov, kostýmov a mytológie. Pohľad na Epopeju zo strany kritikov nie je veľmi lichotivý - síce ide o technicky majstrovskú maľbu, ale rozporný žáner, podaktorí ju dokonca označujú za gýč. Už v čase, keď Epopeju prvýkrát vystavili, budila rozpaky – vo výstavných sieňach prevládal modernizmus a jeho rôzne smery (kubizmus, surrealizmus, expresionizmus) a Epopeja akoby prišla z 19. storočia, z Rakúsko-uhorskej monarchie, obdobia útlaku našich národov, keď myšlienka slobody a existencie Slovanov mala iný význam.Alfons Mucha z vďaky svojmu národu sa rozhodol namaľovať cyklus obrazov, ktoré chcel darovať mestu Praha, ale žiadal, aby dali postaviť výstavný pavilón s vrchným osvetlením niekde na Petříne. Dar odovzdali v septembri 1928 a Praha sa tvárila k daru, ktorý Josef Čapek nazval ‚danajským‘, rezervovane a nevedela, čo s ním.S nápadom zachytiť históriu slovanstva vraj prišiel slovanofil Charles R. Crane, ktorý často trávil čas v Prahe (vraj bol v rokoch 1910 – 1918 čestným konzulom Spojených štátov v novom Československu). Oslovil na to Alfonsa Muchu. Spísali trojstrannú zmluvu, podľa ktorej Ch. Crane zaplatil A. Muchovi pätnásťtisíc korún za každé tri obrazy, ktoré potom Ch. Crane daroval Prahe. Zachovali sa vraj aj odovzdávacie protokoly. Podľa toho sa však A. Mucha dostáva v tejto kauze na druhú koľaj – ako najatý maliar. Čiže toto dielo by nemalo byť súčasťou dedičstva po Alfonsovi Muchovi. John Mucha chce zabrániť tomu, aby Praha hýbala s obrazmi dovtedy, kým nebude jasný vlastník, či sa nepostavia Muchom alebo Craneom želané priestory.
Talentovaný kresliar
Moravský Krumlov, kde je dnes Slovanská epopeja vystavená, je len desať kilometrov od Ivančíc, rodiska dvoch veľkých českých umelcov. Tu sa narodil Vladimír Menšík, ktorý sa tiež na prvý pokus nedostal na brniansku JAMU, i Alfons Mucha, omnoho známejší vo svete ako doma. Ani jeho, napriek veľkému kresliarskemu talentu, neprijali na Umeleckú akadémiu v Prahe. Namiesto štúdia si skicoval na oblastnom súde. Jeho talent ocenil až knieža Karl Khuen-Belassi, ktorý ho poslal na štúdium do Mníchova. Po dvoch rokoch sa Mucha presťahoval do Paríža, kde sa mu nežilo ľahko. Našťastie sa taký talentovaný umelec, ako bol Alfons Mucha, v Paríži nestratil. Ilustroval učebnice, populárne romány, kalendáre. Po ‚období suchôt‘ nastal v jeho živote zlom, keď bol náhodou po ruke a objavil sa ako možný záchranca pre plagát divadelnej hry Gismonda, v ktorej hlavnú postavu hrala vtedy nesmierne populárna a slávna Sarah Bernhardtová. Muchov plagát obdivoval celý Paríž a v tom čase to bolo niečo úplne nové. Jeho štýl sa stal súčasťou každodenného života. Tieto motívy zdobili užité umenie, zatraktívňovali tovar akéhokoľvek druhu.
Prichádza sponzor
Po čase prestalo maľovanie žien s kvetinami v pozadí Muchu baviť. Niečo zo svojho umenia chcel venovať aj vlasti, prehovoriť do duše národa spôsobom, ktorý sa čo najrýchlejšie prenáša do vedomia. Tým bol podľa neho obraz, čo vniká cez otvorené oči rovno do duše a závisí od človeka, či len tak bez povšimnutia okolo neho prejde, alebo sa zastaví a zamyslí, až nakoniec nájde v ňom pravdu alebo krásu, prečo vlastne vznikol. V Paríži jeho sláva pomaly hasla, a tak v roku 1904 odchádza do Ameriky, kde sa rozhodol zarobiť peniaze na svoj vysnívaný projekt – Slovanskú epopeju. Vyučovaním a maľovaním portrétov paničiek či kreslením plagátov a obálok časopisov sa však mešec napĺňal len pomaly a vyzeralo to tak, že jeho nápad skončí na úrovni sna. Až keď stretol slovanofila Charlesa R. Cranea, ktorý pred 1. svetovou vojnou založil na Chicagskej univerzite Katedru slovanských náuk (kde neskôr prednášal aj T. G. Masaryk), začal veriť, že projekt sa podarí zrealizovať.
Dvadsať rokov práce
Pôvodne si myslel, že svoj nápad o Epopeji naplní do piatich rokov. Hoci denne strávil deväť až desať hodín na lešení, napriek tomu na svojom diele pracoval skoro dvadsať rokov. Najprv nakreslil nespočetné množstvo skíc, ktoré potom pomocou štvorcov zväčšoval a prenášal na veľkorozmerné plátna. Keďže predpokladal, že obrazy sa budú sťahovať, do farieb primiešaval vaječný bielok, aby farba nepraskala. V moravskokrumlovskom zámku je epopeja šesťdesiat rokov a farby sú i dnes ako nové. Epopeja je vyvrcholením Muchovej tvorby. Chcel ňou vzdať hold svojej vlasti a Slovanom. Myšlienkou na niečo takéto impozantné sa vraj prvýkrát začal zaoberať po zážitku zo symfonickej hudby Bedřicha Smetanu. V rámci príprav, ktoré trvali skoro desať rokov, Mucha precestoval Rusko, Poľsko, Srbsko a Bulharsko, aby čo najvernejšie zachytil život Slovanov. Keďže dielo chcel realizovať na plátnach veľkých rozmerov 8,1 x 6,1 metra, ktoré si dal dovážať z Bruselu, hľadal vhodné priestory, kde by mohol pokojne maľovať (keď vypukla 1. svetová vojna, vojaci obsadili továreň na lodné plachty, odkiaľ mu plátno dodávali, preto sú niektoré menšie – najmenšie majú rozmery 4,8 x 4,1 metra). Ideálne svetelné podmienky našiel na zámku Zbiroh, kde žil s rodinou dlhých osemnásť rokov.
Svet bol nadšený
Epopeju prvýkrát ukázali verejnosti v roku 1928 vo Veľtrhovom paláci v Prahe pri príležitosti desiateho výročia republiky. Maliar a filantrop Charles R. Crane, ktorý dielo sponzoroval, a Alfons Mucha ju slávnostne za symbolickú korunu odovzdali českému národu pod podmienkou, že hlavné mesto poskytne primerané priestory na stálu expozíciu. Alfons Mucha vtedy povedal: „Cieľom môjho diela nikdy nebolo rúcať, ale vždy budovať, stavať mosty, lebo nás všetkých musí živiť nádej, že ľudstvo sa zblíži, a to tým skôr, keď sa spozná navzájom.“ Hoci Epopeju doma prijali vlažne, vystavené plátna sa v USA stali senzáciou a videlo ich viac ako šesťstotisíc ľudí, a ani kritici nešetrili chválou. Potom plátna zrolovali a z neznámych príčin uložili do depozitára, vďaka čomu však prežili nacistickú okupáciu – fašisti vedeli, že Slovanská epopeja so svojou myšlienkou na spojenie slovanských národov, za slobodu a proti násiliu, bola veľmi nebezpečná pre ich mocenský rozmach a protislovanský postoj. V roku 1950 čiastočne poškodené obrazy na popud nadšencov previezli do renesančného zámku v Moravskom Krumlove, kde sa po zreštaurovaní od roku 1963 vystavujú. Stará sa o ne Mestské kultúrne stredisko, ktorému však expozícia ani zámok nepatria. Pre mesto je to zaujímavá turistická atrakcia.
Aký osud čaká Epopeju?
Podmienka Alfonsa Muchu a jeho mecenáša nie je ani po vyše osemdesiatich rokoch splnená. Pre nedodržanie zmluvy sa môže obnoviť dedičské konanie, na základe ktorého sa môže Epopeja priznať Muchovým dedičom, Muchovej nadácii, ktorú zastupuje jeho vnuk John Mucha a manželka syna Jiřího Geraldina Muchová, alebo aj Ch. Craneovi.
„Mala by to byť novostavba. Moja vízia je, že v prvej sále by bol Bosniansky pavilón, potom dve sály plátien Slovanskej epopeje, tak ako si to dedko predstavoval. V ďalšej sále by bol rozličný materiál k epopeji – veľké pastely, fotografie, kresby. Praha by mala unikátne miesto podobné napríklad van Goghovmu múzeu v Amsterdame, ktoré navštívil vari každý Holanďan či turista,“ povedal v českej tlači John Mucha.
Postaviť priestory šité na mieru by malo byť jednoduchšie, ako inštalovať výstavu diel do stálych priestorov galérií. Autor môže vopred zhodnotiť potrebu osvetlenia exponátov či najvhodnejší odstup od diela, aby bolo pre návštevníka čo najvýpravnejšie, aby sa naplnil odkaz Alfonsa Muchu, že „vývoj každého národa môže úspešne pokračovať len vtedy, ak vyrastá organicky a nepretržite z vlastných koreňov národa a že na zachovanie tejto kontinuity je nevyhnutná znalosť jeho historickej minulosti“.
Kam s Epopejou – nekonečný príbeh
Údajne dezolátny stav zámku v Moravskom Krumlove je vhodnou zámienkou na nepredĺženie zmluvy o požičaní diela. Podľa Prahy je Epopeja umiestnená v nevhodných priestoroch bez kúrenia, klimatizácie, s veľkými výkyvmi teplôt, bez akéhokoľvek bezpečnostného zariadenia či poistenia, čo však nie je úplná pravda. Tie časti zámku, kde je výstava, sú v relatívne dobrom stave. Mesto sa dohodlo s poisťovňou na výške ročného poistenia stotisíc českých korún a Muchov cyklus je poistený na dvadsaťpäť miliónov korún.
Navyše sa snaží o to, aby Slovanskú epopeju zapísali medzi národné kultúrne pamiatky. Pri trocha dobrej vôli by sa prostriedky na renováciu zámku isto ľahšie našli, keby tam Epopeja zostala. Keďže v Prahe nestojí pre Epopeju zodpovedajúci stánok, mala by ju Praha darovať Krumlovu, ktorý má na dielo morálne právo a mnohých by to potešilo. V Prahe sa stane len jednou z mnohých atrakcií hlavného mesta. Slovanská epopeja sa medzi tým množstvom pamiatok úplne stratí. Prvé mesiace bude možno zaujímavá a čo bude potom?
V posledných dňoch prúdili do Moravského Krumlova šíky najmä Moravanov, aby si pozreli Epopeju skôr, než si ju ‚Pražáci odvezó‘. Pred zámkom sa zhromažďovali davy ľudí, čo chceli vlastným telom zabrániť odvozu Epopeje. Mucha by bol veľmi prekvapený, ako sa oňho bijú.
Praha chce Krumlovu poskytnúť nejakú finančnú kompenzáciu ‚za dobrú opateru‘, prípadne navrhuje dať si vyhotoviť kópiu Epopeje v mierke 1 : 1. Šlo by o nákladný projekt, ale pritiahli by aj kópie toľko návštevníkov?
Je obdivuhodné, že dielo Alfonsa Muchu zaujalo aj počas jeho života a je populárne dodnes. Svedčí to o tom, že hodnota Muchovho umeleckého odkazu je veľká a dodnes má veľa obdivovateľov.
Danajský dar
Slovanská epopeja
Slovanská epopeja je cyklus dvadsiatich veľkých plátien namaľovaných v rokoch 1911 až 1928. Polovica sa venuje českým dejinám, druhá polovica dejinám ostatných slovanských národov.
Slovania v pravlasti (Medzi turanskou knutou a gótskym mečom)
Slávnosť Svantovítova na Rujane (Keď bohovia bojujú – spása v umení)
Zrušenie nevoľníctva v Rusku (1861)
Bratská škola v Ivančiciach (kolíska Kralickej Bible)
Obhajovanie Szigetu proti Turkom Mikulášom Zrinským (1566)
Kázanie Majstra Jana Husa v Betlehemskej kaplnke (1412. Kúzlo slova – Pravda zvíťazí)
Zavedenie slovanskej liturgie na Veľké Morave (863 – 880. Chváľte Boha rodným jazykom)
Po bitke pri Grunwalde (1410. Severoslovanská vzájomnosť)
Cár Simeon Bulharský (889 – 927. Zo slovanského písomníctva)
Jan Milíč z Kroměříža (Kláštor z nevestinca)
Schôdzka na Křížkoch (1419. Kúzlo slova. Podoboje)
Přemysl Otakar II., kráľ železný a zlatý (1253 – 1278)
Štěpán Dušan Srbský a jeho korunovácia (1346. Slovanské zákonodarstvo)
Peter Chelčický (Neodplácať zlom zlé)
Jan Ámos Komenský, učiteľ národov (Plamienok nádeje)
Mont Athos (Svätá hora. Vatikán pravoslávnych)
Po bitke na Vítkove (1420. Boha chválime)
Jiří z Poděbrad, kráľ ľudu (1458 – 1471)
Prísaha Omladiny pod slovanskou lipou 1894 (Slovanské obrodenie)
Apotheóza z dejín Slovanstva (Štyri obdobia Slovanstva v štyroch farbách)
Autor: Jana Kovalová
