JARO VOJTEK mohol nakrúcať film o živote mladého narkomana Jozefa, ale rozhodol sa, že nakrúti film o jeho rodine. O rodine, kde je každému jedno, ako Jozef žije, pretože tam je každému jedno všetko. Film nazval Z kola von.Dnes sa premieta v Žiline, zajtra v Košiciach a o necelý týždeň na piešťanskom festivale Cinematik.
V Jarovi Vojtekovi ešte stále doznieva to, čo pri nakrúcaní zažil, vracajú sa mu obrázky zo sveta bez lásky. Viac ako inokedy je citlivý voči vnútornému hlasu, ktorý mu nástojčivo šepká: staraj sa o svoj život sám a nauč sa rozhodovať.
Rodina, ktorú ste nakrúcali, je v zúfalom stave. Ale tentoraz ju nemožno ľutovať a vravieť, ako v súčasnom spoločenskom nastavení nemá šancu prežiť. Váš film je o niekom, kto si ublížil sám. Čo s tým môže divák urobiť?
„Mohol by si napríklad povedať, že nie je dobré byť až takým fatalistom. Keď mu niečo nevyjde, nemal by sa vzdávať a chodiť na pivo do krčmy, mal by hľadať nové dvere. Lebo my sme ako motýle, oproti vesmíru sme tu len krátko. Vyjde slnko a zhasne. Raz už musíme pochopiť, že sme za svoje životy zodpovední sami a že by sme sa mali naučiť rozhodovať. Ja sám sa to teraz učím.“
S čím máte problém?
„S vlastnou ľahostajnosťou. Prišiel som na to, že ešte nie som schopný prestať robiť kompromisy. Aj vo svojom intímnom živote, aj v pracovnom. Občas nakrúcam pre peniaze a občas zasa neurobím dosť vtedy, keď sa treba razantnejšie postaviť k niektorým politickým otázkam. Viem, že sa netreba báť pod niečo podpísať, ukázať, že toto nie je dobrá cesta, alebo vystúpiť z davu. Ale ešte sa potrebujem vedieť rozhodnúť.“
Viete, aký je podľa čínskeho kalendára rok?
„Rok tigra?“
Áno, a ten by mal priať ľuďom, ktorí stoja na križovatke a rozhodujú sa.
„Hm, tak teda mám ešte pár mesiacov čas!“
Ešte treba vedieť, pre čo sa oplatí rozhodnúť.
„Na základnom postoji k životu by sme sa hádam mali zhodnúť. Ako ho chcem prežiť? Chcem len prijímať potravu, chodiť na záchod, pozerať filmy a piť pivo? Alebo sa chcem do niečoho poriadne vložiť? Nedávno som šiel vlakom do Martina a stretol som kamaráta, s ktorým som bol pred dvadsiatimi rokmi na dovolenke v Bulharsku. Nikdy predtým ani potom som ho nevidel, prežil som s ním len tie tri týždne. Zistil som, že mám na neho silnejšie spomienky ako na kamarátov, s ktorými som strávil celé detstvo. To preto, že som s ním zažil čosi veľmi intenzívne. A tu niekde treba začať. Rozhodnúť sa, s kým chcem žiť, s akými ľuďmi sa už nebudem stretávať, lebo mi škodia, a zostať s tými, ktorí si ma vážia. Na to potom ešte treba nabrať odvahu a žiť tak, aby mi bolo vnútorne dobre, spraviť aj krvavé rozhodnutia a robiť hoci veci, ktoré na pohľad vyzerajú neuveriteľné.“
Vtedy však hrozí, že vás vyhlásia za blázna.
„Ale keď mne bude dobre?“
Mne to akosi nesedí, že sa vyhlasujú všelijaké súťaže o čin roka alebo že sa vyhlasuje muž roka, hrdina roka. To nie je normálne nastavená spoločnosť, kde sa kričí, ježiš, on spravil čosi dobré, oceňme ho!
Rodina z vášho filmu žije v úplnej rezignácii, nečinne čaká, kým jej chatku v lese mesto zbúra. Nezdá sa vám, že aj im je v tej ľahostajnosti vlastne dobre?
„V nich sa už čosi zásadné zlomilo - a mám pocit, že to spôsobil nedostatok lásky. Kde niet lásky, tam niet človeka. Tam prevládnu zvieracie pudy. Fascinovalo ma, že hlavný hrdina – narkoman sa chcel z takej rodiny vymaniť. Alebo sa aspoň sústavne snažil pre nich a pre seba zarobiť nejaké euro, hoci oni ho zakaždým ošklbali. Skúsil som teda môj film koncipovať nádejne a vyzývavo. Keď vidíme okolo seba nelásku, je čas vybrať sa hľadať lásku a zušľachťovať ju. Je čas robiť dobro a konečne spraviť z dobra obyčajnú vec, nerobiť dobro povrchne.“
Ako sa dá konať dobro povrchne?
„Mne to nejako nesedí, že sa vyhlasujú všelijaké súťaže o čin roka alebo že sa vyhlasuje muž roka, hrdina roka. To nie je normálne nastavená spoločnosť, kde sa kričí, ježiš, on spravil čosi dobré, oceňme ho! Dobro predsa nemôže byť nejaký vzácny úkaz.“
Ocenené činy roka však nemuseli vzniknúť z vypočítavosti, že budú ocenené.
„Nemuseli. Ale poznáte teóriu o sekundárnom dobre? Hovorí o takom type dobra, čo viac uškodí, ako pomôže. Vezmite si napríklad manželov, ktorí sa pohádali. Muž sa chce udobriť a povie si, že by mal väčšie šance, keby zobral manželku na večeru do dobrej reštaurácie. Ale manželka po tej večeri dostane salmonelózu. Stane sa to preto, že to nebolo myslené úplne úprimne. Keby som ja chcel svoju manželku úprimne potešiť, uvažoval by som inak. Ak viem, že má rada plávanie, pokúsim sa vniknúť do jej sveta a zavolám ju na plaváreň. A tam sa s ňou pokúsim udobriť.“
Ale na plavárni by zase mohla chytiť nejakú pleseň.
„To je možné, ale za to by si už mohla sama, pretože ona má rada plávanie. Ja by som bol čistý!“
Už dlho robíte dokumentárne filmy a máte s nimi veľký úspech na svetových festivaloch. Prečo práve teraz uvažujete nad ľahostajnosťou, láskou a dobrom?
„Hm. Vždy sa mi stáva, že téma filmu, ktorý práve nakrúcam, úplne zapadá do môjho vnútorného rozpoloženia. Medzi problémy, ktoré práve riešim. A momentálne som asi veľmi citlivý voči krehkosti ľudského života. Z toho, čo som pri nakrúcaní dokumentov prežil, bude aj môj poviedkový hraný film. Budú to krehké a zároveň šokujúce príbehy.“
Plán nakrútiť hraný film ste spomínali už pred dvoma rokmi, v akom ste dnes štádiu?
„Dopísal som poviedky a teraz ich s Marekom Leščákom ideme rozpisovať do scenára. Dlho som to plánoval, pustiť sa do hraného filmu, ale potreboval som mať istotu a nemať v sebe ani kúsok pochybností, či v tom príbehu budem môcť rozpovedať presne to, čo som chcel. V januári som bol na festivale v Rotterdame a tam som sa utvrdil v tom, že režisér musí byť trochu egoista a nakrútiť film o tom, čomu verí on. Ak to dodrží, nebude kalkulovať s diváckym vkusom a jeho zmyslom pre humor, tak potom bude jedno, či to diváci prijmú, alebo nie.“
Čo keď nakoniec bude producent chcieť, aby ste trochu kalkulovali a bude vás do takého kompromisu tlačiť?
„Ďakujem pánbožkovi, že zatiaľ som mal takých producentov, čo ma do ničoho netlačili. Aj teraz - nakrúcam celovečerný film Cigáni idú do volieb a mám pritom úplnú voľnosť. Dozvedel som sa, že rómsky aktivista Vlado Sendrei sa v komunálnych voľbách pokúšal dostať do politiky. Povedal som si, že skúsim nakrútiť film o tom, ako sa chce človek - zhodou okolností Róm - spoločensky presadiť a čo všetko pre to spraví. Bol som prekvapený, aké veci sú v našom stredoeurópskom priestore ešte možné, a cítim, že to bude veselý dokument, že sa bude ľuďom páčiť. Pritom tú komédiu vôbec nemusím vytvárať, sama sa mi deje pred očami, ja už len všetku tú absurditu potrebujem citlivo vložiť do súvislostí.“
Takže by ste na tomto filme zarobili? A potom by ste peniaze vložili do hraného filmu?
„No, veď aj to sa môže stať.“
Môžete naznačiť, o čom v ňom budete hovoriť?
„Nebude v ňom chýbať nič, čoho som sa už dotkol aj v dokumentárnych filmoch. Jedna poviedka bude o tom, že niektorými vecami nepohneme. Ale druhá zas rozpráva o tom, že človek, aj sám, dokáže veľmi veľa. Bude to tiež film o tom, že láska je krutá, a aj o tom, že život je nesmierne prázdny, keď ju nemáme.“
Nakrúca ten film idealista?
„Viem, že sa teraz nezačnú všetci ľudia nad sebou zamýšľať, ani si nemyslím, že sa na moje filmy začnú chodiť pozerať davy. Mal som však nedávno taký sen: v nejakej zapadnutej dedinke púšťali jeden pekný, silný film. V hľadisku sedeli len traja ľudia, ale jeden z nich sa stal po čase prezidentom. Pochopil som, že nie je dôležité, koľko ľudí sa na filmy chodí pozerať, dôležité je, kto na ne chodí. Možno, že moje filmy už videli mladíci, ktorí sa raz stanú predsedami vlády alebo eurokomisármi. Možno, že nejaká myšlienka v nich zanechala dojem a raz, ked budú mať moc, spomenú si na ňu a skúsia s ňou niečo urobiť.“
Veríte, že naši ministri chodia na dobré filmy?
„Možno, že nie. Ale dúfam, že aspoň Obama na ne chodil! Vidíte, to bolo skvelé, ako sa teraz zastal výstavby mešity v centre New Yorku. To je vlastne príklad toho, o čom som hovoril. Možno, že bolo dobre, že mu dali Nobelovu cenu. Akoby ho vtedy spútali zodpovednosťou, zavreli do basy. A on, keď sa chce z nej dostať, musí vystúpiť z davu a robiť odvážne rozhodnutia.“
