Pod slovným spojením stredná Európa sa môže skrývať takmer čokoľvek. Je to pojem, koncept, problematika, fenomén, sporná oblasť, oblasť sporu. Stačí si vybrať.
Mnohí sa snažia vydolovať zo súslovia stredná Európa azda viac ako je samo schopné poskytnúť. A pomedzi to sa samozrejme prepletá všadeprítomná skepsa: Existuje vôbec niečo také ako Stredná Európa?
Antológia textov o strednej Európe – V kleštích dějin, střední Evropa jako pojem a problém (Host), zostavená Jiřím Trávníčkom – sa nesnaží dať jednoznačné odpovede na otázky, ktoré sa v súvislosti s (ne)existenciou strednej Európy kladú. Ponúka však niekoľko výrazných esejí, na základe ktorých si môžete, no nemusíte utvoriť svoj vlastný názor. Napokon pochybnosti a váhanie – to je veľmi stredoeurópske.
Kdesi medzi Berlínom a Istanbulom
V prvej časti knihy, ktorá sa zaoberá geopolitikou a históriou, sú zaradené pestré texty, nielen čo sa týka dátumu ich vzniku, no i rôznosťou názorov na jednotlivé udalosti, či osobnosti spomínané v súvislosti s konceptom strednej Európy. V duchu plurality názorov sa napríklad Friedrich Naumann, autor knihy Mitteleuropa, ktorá bola nemeckým bestselerom roka 1915, spomína v jednej z esejí len ako neškodný, priam dobrácky liberálny politik.
O pár strán ďalej však už polemizuje s týmto tvrdením iný autor, ktorý pripomína, že Naumann sa vo svojich prejavoch a publikáciách s obľubou oháňal výrazom „Herrenvolk“ (pánska rasa). Ako jeho „Herrenvolk“ strednej Európe vládol a dovládol ukázali napokon dejiny. Toto je len jeden z príkladov, aké ťažké je korektne umiestniť, či vôbec pomenovať priestor, ktorý sa nachádza niekde na ceste z Berlína do Istanbulu (podľa Metternicha začínal na východnej výpadovke z Viedne už Orient).
Tak veľa konceptov, názvov a charakteristík bolo devalvovaných a stali sa nepoužiteľnými, ba dokonca tabuizovanými, aj vďaka osobnostiam ako Naumann. Vskutku sa treba zakrádať po špičkách, aby sa nestúpilo na nejakú traumu, na akúsi ranu v dejinách, ktorej sa neradno dotýkať.
V druhej časti antológie, ktorá je venovaná literatúre a kultúre strednej Európy, je už rozporov o čosi menej. Na tomto mieste treba poďakovať zostavovateľovi, ktorý okrem výborných textov Claudia Magrisa a Karla Kosíka zaradil do publikácie aj riadne šťavnatý „priamy prenos“ z diskusie o stredoeurópskej literatúre na Lisabonskej konferencii o literatúre v roku 1988. Takto už vieme, že aspoň niekoľko ruských literátov má v tom jasno – stredná Európa existuje len na meteorologických mapách. Svoj názor si obhajovali aj zoči-voči takým Stredoeurópanom, ako je Josef Škvorecký či Danilo Kiš.
Zbytočná skepsa rečí o mŕtvej literatúre
Kultúra je to, v čom je tento región neopakovateľný a nenapodobiteľný. Zbližuje a spája etniká a národy. Či už ide o kultúru „nízku“, ktorú definuje pivo, štrúdľa, bábovka a klobáska, alebo o kultúru vyšších a najvyšších poschodí – literatúru. Rovnako im srdcia bijú – kronikárom monarchie Josephovi Rothovi, Sándorovi Máraiovi, Franzovi Kafkovi, Ödönovi von Horváthovi či Jaroslavovi Haškovi.
Nemčina, židia a skúsenosť exilu definujú strednú Európu, hovorí Jiří Trávniček. A skutočne, veľa patologicky stredoeurópskych románov je napísaných po nemecky autormi židovského pôvodu. Mnohé z nich neboli nikdy preložené do slovenčiny, čo je škoda. V ich šľapajach našťastie pokračovali ďalší, rovnako vynikajúci spisovatelia: Kundera, Menasse, Závada. Tvrdiť preto, že stredoeurópska literatúra zanikla, keď Kafku zabila tuberkulóza, Horvátha v roku 1938 padajúci strom a Roth sa o pár mesiacov na to upil na smrť v jednej z parížskych krčiem, je nezmysel.
Stredná Európa sa v záplave slov, polemík a hlavne času, ktorý priniesol vojny, Jaltu a veľkého sovietskeho brata, stáva akýmsi poloduchom, polostrašidlom ešte zo starých dobrých čias starej dobrej c. k. monarchie. Kdeže žalár národov! Melanchólia a nostalgia, ktorú si pestujeme a pátos, za ktorý sa nehanbíme.
Autor: Zuzana Demjánová
