„Romaškin pľul z okna a usiloval sa trafiť Feteľjušina. Obďaleč nosatá baba bila korytom svoje dieťa. A mladá tučná mater drela svoju peknučkú dcérku tvárou o tehlovú stenu." Atakďalej. Keby za rozvíjajúcim sa, jednoznačne pútavým opisom, nenasledovalo: „Tak takto sa začínal krásny letný deň," mohol by to byť začiatok akejsi krvilačnej drámy.
S ľahkovážnym a trochu flegmatickým zakončením je však typickým obrazom Charmsových krátkych poviedok.
Neľahký život
Sú plné absurdít, cynizmu, irónie, groteskných situácií, mystifikácií, krutosti. „Zaujíma ma iba nezmysel, iba to, čo nemá žiadny praktický význam," ako kedysi Daniil Charms povedal.
Koniec koncov, jeho život bol celkom slušnou ukážkou toho, ako okolnosti dokážu vykresávať tie najabsurdnejšie a vcelku nepochopiteľné situácie. Inak ako s humorom a nadhľadom by sa asi ani nedali prežiť. Hoci správneho odstupu a svojskej rebélie mal Charms dostatok, vydržalo mu to iba 37 rokov. Zomrel za nevyjasnených okolností, keď ho ruská moc odpravila do Novosibirska - za šírenie porazeneckej propagandy.
Charms od detstva pútal pozornosť, písal poéziu, bol divadelníkom, dokonca stál pri zrode manifestu Oberie (Spoločnosti reálneho umenia). Oberiu však zakázali a Charmsa poslali na Sibír. Písal básničky a detské poviedky, z ktorých ledva dokázal prežiť. Našťastie, tie zakázané, plné nonsensu a sarkazmu, po ňom ostali v kufri jeho domu.
„Čo ma zaujíma: Písanie veršov a poznávanie nových vecí skrz verše. Próza. Znalosti, ktoré nepozná veda. Nula a čísla. Najmä tie čísla, ktoré nie sú spútané poriadkom postupnosti. Znaky, písmená, všetko, čo je logicky nezmyselné a nevhodné. Všetko, čo vyvoláva smiech. Humor. Hlúposť. Vzťahy medzi ľuďmi, " hovorí Charms.
Dada Nagya sa nemusíme pýtať podobné - čo ho zaujíma. Jednou z odpovedí by bola literatúra. Známy knihožrút práve interpretáciou Príbehov urobil literatúre jednu z ďalších služieb. Veď pre knihy dvakrát platí, že nestačí o nich rozprávať - treba ich čítať. A tak Dado číta. A ešte, ako číta! Stáva sa postavou aj rozprávačom - brilantným rozprávačom nezvyčajných Príbehov: „Starci a stareny poskakovali okolo mňa. Rútil som sa vpred. Špinavé rachitické deti ponášajúce sa na muchotrávky sa mi plietli pod nohami. Bežalo sa mi ťažko. Každú chvíľu som sa potkýnal. Raz som dokonca takmer spadol do mäkkej kaše zo starcov a starien zmietajúcich sa na zemi."
Zhltnete mu každé slovo
Dado Nagy tlmeným, tajomným hlasom odrieka slovíčka ako Otčenáš. Bez záchevu hlasu, aj keď poslucháča už čierny humor zmáha zadúšajúcim smiechom. Inokedy žoviálny, potom nezainteresovaný, flegmatický aj oduševnený. Rozprávač, ktorému zhltnete každé jedno slovo, aj tie o deťoch, starenách, aj tie o Kuznecovovi, ktorý schytal päť tehál a teraz blúdi, lebo nevie, ako sa volá a čo vlastne hľadá, aj o Antonii Alexejevne, ktorá sedí celkom nahá na stolčeku a s dvoma mužmi pije vodku, aj o...
Dalo by sa pokračovať, každou jednou poviedkou, ale tentoraz nielen slová robia knihu knihou. Hudba Juraja Dobrakova je okúzľujúca, prelína sa s hovoreným slovom, dopĺňa ho, navzájom si kontrujú a súperia, akoby sa stále snažili vyšvihnúť jeden nad druhého, čo sa k potešeniu končí správnym napätím, ktoré v nahrávke vzniká.
Nagy a Dobrakov - sa spolu držia za ruky, aj keď by im Charms už pravdepodobne dávno odsekol alebo im vyparatil čosi iné.
Je isté, že v audioknihe Príbehy sa objavilo hneď niekoľko fatálnych spojení. Nagy má rád literatúru a Dobrakov hudbu. Príbehy Daniila Charmsa majú rady Nagyov hlas a pookrievajú v Dobrakovovej hudbe. Z obojstrannej náklonnosti teda nemôže vzniknúť nič iné ako závislosť, ba láska - tentoraz k počúvaniu.
