Vedel o mne viac, ako som vedel ja sám, hovorí Martin Scorsese o režisérovi Eliovi Kazanovi. Nestihol mu to povedať, a tak mu teraz píše list.
Ak by si Martin Scorsese rýchlo potreboval nájsť nejaké nové zamestnanie, určite by ho hneď prichýlili na nejakej univerzite. Dali by mu tam za úlohu prednášať o histórii svetovej kinematografie a žasli by, ako by to dokázal aj bez toho, aby rozprával o zákonitostiach žánrov a filmových technikách. Scorsese by rozprával o ľuďoch a o sebe tak, ako to urobil v dokumentárnom filme A letter to Elia, ktorý sa premietal na festivale v Benátkach.
Triky ho nezaujímali
Scorsese je vlastne filmový fanatik, fanúšik by bolo asi slabé slovo. V najtemnejších (inými slovami, kokaínových) obdobiach svojho života sa zatváral vo svojej izbičke, zaťahoval čierne závesy a do nemoty pozeral filmy. Ešte aj dnes, keď má robotu v strižni, pozapína okolo seba niekoľko televízorov naraz a kontroluje ich, pre prípad, že by sa mu zišla inšpirácia. Vo svojom novom dokumente hovorí, že takúto mániu má odvtedy, čo videl Na východ od raja od Eliu Kazana, s Jamesom Deanom v hlavnej úlohe.
Videl ten film približne stokrát, šiel naň do každého newyorského kina - a vždy sám. Bola to intímna skúsenosť a takou mala zostať, lebo tak akosi tušil, že ten film je o ňom. „Tí, čo ten film robili, vedeli o mne viac, ako som vedel ja sám," hovorí Scorsese.
A nebol to náhodný jav, zdalo sa mu to vždy, keď videl Kazanov film. Vďaka postave Jamesa Deana si priznal svoj napätý vzťah s bratom, keď videl Marlona Branda vo filme V prístave, uvažoval o tom, aké má šance na lásku ten, koho považuje okolie za niktoša, sčasti aj preto, že ním naozaj je. Pri filme America! America! už rozmýšľal aj nad tým, akým človekom musí byť ten, kto chce byť režisérom.
„Dlho som tie filmy iba prežíval, v zdaní, že som vo filme spolu s jeho hlavnými hrdinami. Vôbec ma nezaujímala ich forma, žiadne technické triky. Až po veľmi dlhom čase mi došlo, že za tými filmami stojí niekto, nejaký umelec, kto ich nakrútil. A konečne som sa spýtal: Ako je možné, že ma tak zasiahol?," vraví Scorsese v dokumente.
Spolu s kolegom Kentom Jonesom v ňom pospájal fragmenty z Kazanových filmov a prestriedal ich časťami z jeho posledného rozhovoru. A on sám to komentuje. Väčšinou sú jeho spolupracovníci zvyknutí na to, že o svojich obľúbených filmoch hovorí so vzrušením, ktoré hraničí so šialenosťou. Tu sa však predsa len kontroluje. Tento dokument naozaj nakrútil ako temperamentný, ale decentný profesor.
Hovoriť si netrúfol
Aj keď jeho pôvodný zámer mohol byť iný. „Chcel som byť Kazanovým asistentom a raz sa mi aj podarilo vybaviť jedno stretnutie. Stratil som sa však na chodbách štúdií a do jeho kancelárie som prišiel, až keď mal v ruke klobúk a bol na odchode. Už mi len zaželal veľa šťastia a odišiel," hovorí Scorsese.
Neskôr sa stretávali a Kazan ho kedykoľvek pochválil, keď sa mu jeho film páčil, alebo skritizoval, ak sa mu nepáčil. No on už si nikdy netrúfol povedať, ako ho jeho filmy ovplyvnili.
Dokument A letter to Elia je teda vlastne sfilmovaným listom, ktorý mu chcel poslať: „Elia," vraví v ňom Scorsese, „to, čo som prežil, by malo navždy zostať medzi mnou a tvojimi filmami. Vďaku môžem vyjadriť len tým, že sám budem filmy ďalej nakrúcať."
