„Kedykoľvek ma moja žena videla vchádzať so saxofónom do tejto skúšobne, hovorila, že to vyzerá, akoby som šiel na záchod. A ja som sa naozaj niekedy tak cítil. Chcem povedať, že som sedel v tmavej vydýchanej komôrke a vykonával osobnú potrebu, ktorá nikoho ďalšieho nezaujímala.“
Týmito slovami opisuje hlavná postava poviedky Nokturno miestnosť v dome, kam sa zmestí len stolička, jeho nástroj a tóny, o ktoré nikto nejaví záujem. Steve je pritom dobrý hudobník, problém je len v jeho vzhľade – podľa manželky je nielen škaredý, ale škaredý takým nudným spôsobom, že nikoho nezaujme. Keď ho opustí kvôli inému mužovi, čiastočne z pocitu viny mu navrhne, že mu na rozlúčku zaplatia plastickú operáciu. Tak vyzerá námet jednej z poviedok Kazua Ishigura, ktorá je súčasťou knihy Nokturná. Motívy hudby, problémových dvojíc a skrachovancov sa opakujú vo všetkých piatich textoch.
Sen, ktorý zostal iba snom
Kazuo Ishiguro sa ako šesťročný presťahoval z Japonska do Británie, kde žije dodnes. Hoci patrí medzi najväčšie mená po anglicky písanej literatúry, snom z jeho mladosti bolo stať sa pesničkárom. Aj po päťdesiatke sa po jeho byte povaľuje niekoľko gitár a podľa vybavenia domácnosti nie je celkom isté, či ste u spisovateľa alebo u hudobníka. V mladosti spieval v parížskom metre a robil demonahrávky svojich piesní. K tejto vášni sa vrátil až po desaťročiach vo svojej prvej poviedkovej zbierke.
Nokturná sa napriek previazanosti nedajú považovať za román, ale nie sú ani bežnou poviedkovou knihou. Tie zvyčajne vznikajú ako súbor textov, ktoré si autor roky odkladal do zásuvky a v istý moment ich vydal pod spoločným názvom. Ishiguro svoje poviedky napísal podobne ako román, teda hneď po sebe s jasným zámerom ich aspoň čiastočne prepojiť.
Pre lúzersky osud väčšiny zobrazených hudobníkov v knihe prevláda melanchólia, v dvoch prípadoch sa však na povrch dostanú aj komické tóny. Platí to v prípade saxofonistu z úvodu tohto textu, ale aj v prípade ďalšieho hudobníka. Dávny priateľ ho pozve na návštevu, aby si popri tomto skrachovancovi jeho žena uvedomila, že má doma celkom schopného chlapa. Ten, kto napriek nezdarom neprestal ani v štyridsiatke snívať o hudobnej kariére, slúži Ishigurovi ako komická postavička.
Autor s japonskými koreňmi sa v dvoch prípadoch zameral aj na východ, ale nie na východ Ázie, ale na východ Európy. U maďarského čelistu sa vyhýba prílišnému psychologizovaniu toho, že niekto pochádza z bývalého komunistického bloku, poľský pouličný muzikant Janek už také šťastie nemal. Vädnúca hviezda (v knihe sa objavujú dva typy hudobníkov – upadajúce hviezdy alebo celoživotní lúzri), ktorú stretne v Benátkach, jeho pôvodom vysvetľuje to, prečo nechápe základné pravidlá šoubiznisu.
Dobré, ale nie najlepšie
Ishigurovi sa pripisuje posadnutosť myšlienkou, koľkí autori napísali svoje najlepšie knihy ešte pred štyridsiatkou. Zlé jazyky hovoria, že má doma nástenku s menami týchto autorov, čo však Ishiguro rázne odmieta. Na druhej strane v rozhovore pre Guardian pripustil, že najlepšie veci napísal ako tridsiatnik. „To je dôvod, prečo sa pokúšam písať iné veci, je to asi jediný spôsob, ako sa s tým vyrovnať. Dosiahnete vrchol – a potom sa dáte na niečo iné.“ Nokturná je príjemná a inteligentná kniha, ktorá ale určite nie je autorovým vrcholom. Nie je to ďalší Súmrak dňa. Iba súmrak starého sna.
Kazuo Ishiguro: Nokturna. Pět příběhů o hudbě a soumraku
Preklad a doslov: Ladislav Nagy
Plus 2010, 240 strán
