Sochárovi a nedávnemu rektorovi VŠVU Jánovi Hoffstädterovi prekáža na výstave prominentného normalizačného umelca spôsob jeho podpory od bývalej vládnej garnitúry.
Cesta do siene na Západnej terase Bratislavského hradu nevedie okolo sochy Svätopluka, o ktorej osude sa teraz rozhoduje, no väčšina návštevníkov, smerujúcich na výstavu jej autora, tých niekoľko metrov navyše neľutuje. A urobia dobre, toto kontroverzné dielo Jána Kulicha aspoň čiastočne kompletizuje výtvarný profil prominentného umelca bývalého režimu.
Výber z diela, ako autor nazval svoju výstavu, je totiž výberom, ktorý ho početným arzenálom sochárskych artefaktov dômyselne prezentuje ako idylického umelca. Napríklad takí Japonci, svedomito fotografujúci exponáty, nič netušia o obrovskom Leninovi v Žiline či o milicionárovi, ktorý desaťročia strážil bratislavské Račianske mýto.
Hra na civilnú nôtu
„Je to skôr hra na civilnú nôtu," hovorí sochár Ján Hoffstädter, „jeho politická tvorba tu zámerne absentuje. Ale nechýba tu Štefánik, pritom o ňom sa v čase najtvrdšej normalizácie a najväčšej Kulichovej slávy nesmelo povedať ani slovo."
Neďaleko neho je trio nadživotných búst Pribiša, Mudrocha a Hložníka, kolegov aj z Vysokej školy výtvarných umení, kde bol Kulich v rokoch 1973 až 1989 rektorom. Pritom práve jemu sa pripisuje Hložníkov odchod zo školy. „A hlavne museli odísť Kostka a Trizuljak, tomu vyčítal aj jeho religióznosť, pričom dnes sa práve Kulich venuje tvorbe pre cirkev. To, čo tvrdo zaznával a potláčal, je teraz témou jeho tvorby," pokračuje Hoffstädter, v ponovembrovom období dvojnásobný rektor VŠVU.
Ani diela s náboženským motívom sa však na výstavu nedostali, čo len potvrdzuje spomenutú „hru na civilnú nôtu". Realistický prístup dokumentujú figúry rodičov. „Na rozdiel od iných, kde je miera štylizácie veľká, túto sochu robil dôsledne v reálnom pohľade."
Problém s prechodom do figúry
Z množstva portrétov, búst a figúr sa vymyká bájny Ikarus. „V istom čase začal Kulich pracovať s nerezovou oceľou, bol to rozhodne inovatívny prístup," hovorí Hoffstädter. „Celkom pozitívne sa hodnotilo aj jeho známe súsošie pamätníka na Dukle zo šesťdesiatych rokov, ktoré robil ešte ako mladý umelec, no postupne hlavne jeho figurálna tvorba zostávala akoby bez zmeny, opakuje sa."
Hoffstädter vidí najväčší problém vystavujúceho autora v prechode od portrétu do figúry, od skice do monumentálnejších rozmerov.
„Aj na výstave možno pozorovať Kulichovu modelársku (i medailérsku) zručnosť, na nej bola jeho tvorba postavená," hovorí Hoffstädter. „Napríklad malá socha Rúfusa vnútri miestnosti je akceptovateľná, tak hlava, ako aj figúra, no jeho zväčšenina na nádvorí pred vstupom na výstavu už nesie spomínané neduhy. V nadživotnej veľkosti sa prejavuje neproporčnosť, autor akoby chcel básnika posunúť do polohy nejakého barda, no figúra sa stáva nezvládnutou. To je koniec koncov aj sochársky problém Svätopluka."
Absurdný spôsob podpory
Napriek odborným výhradám („za tie dlhé roky nevidím uňho žiadny kreatívny posun") Hoffstädter nie je zástancom zakazovania výstav, a to platí aj v tomto prípade. „Nech tvorbu ľudia vidia a kritici zhodnocujú, to je v poriadku." Šokuje ho však spôsob, akým sa Kulich, ortodoxný reprezentant socialistického realizmu a bývalý člen ústredného výboru komunistickej strany, vrátil. Že dostal takýto priestor vrátane priameho vyzvania realizovať sochu Svätopluka, za podpory nedávnej vládnej garnitúry a prezidenta.
„Ten spôsob podpory je absurdný, Kulichov návrat bol prepojený s politickými štruktúrami. Tak ako bol s nimi úzko prepojený vlastne celý jeho život," dodáva Hoffstädter.
