Moby. FOTO – DANNY GLINCH
Americký čarodejník so zvukmi, sólový skladateľ a hudobník Moby (36) sa na scénu definitívne zapísal svojou pop-platňou Play v roku 1999. Hneď, ako skončil turné, začal pracovať doma v New Yorku na nových pesničkách z aktuálneho albumu 18. Mobyho štúdio je vedľa bývalého World Trade Centra a aj keď väčšinu zo skladieb napísal pred 11. septembrom, hovorí, že po teroristických útokoch dostali nový význam. O albume sa zhováral s nemeckými novinármi.
Jeden z denníkových zápisov po prvých úspechoch v hitparádach roku 1993 znie takto: „Nemôžem sa z toho spamätať. Prišlo to príliš naraz pre malý viedenský párok z Connecticutu“. Ešte stále by ste sa označili za párok?
„Nie, to iste nie. Na mojom zásadnom postoji k vlastnej osobe sa v zásade nič nezmenilo. Nikdy by som si nepomyslel, že moje pesničky sa budú hrať v rádiu. Cítil som sa ako občan druhej kategórie, a tak sa cítim stále. V tom mi celý môj úspech nepomôže.“
Ale prečo?
„Lebo nemám veľké sebavedomie. Vyrástol som v skromných pomeroch, nikdy som nemal oblečené tie správne veci. Všetci moji kamaráti boli výreční a vyznali sa, ja som bol vždy mimo. Dnes sa necítim inak. Všetko, čo sa za tých dvanásť rokov stalo, je viac, než by som si kedy trúfol veriť.“
Ani milióny dolárov, ktoré zarábate, vás nevedia utešiť?
„Nie celkom, ani neviem, prečo. Peniaze mi len pomáhajú, aby som sa zabezpečil, neurobia z cudzích ľudí mojich priateľov. Myslím, že to je aj kľúč k hudbe. Chcel by som, aby bolo jasné, že som vo svojej situácii veľmi šťastný. Nie každý mal skvelých rodičov. Moji boli ku mne vždy otvorení a už veľmi skoro mi ukázali, ako môže byť človek tvorivý, práve keď vyrástol v takej chudobe ako ja.“
Čo bolo kľúčom k hudbe pre vás?
„Keď som v šesťdesiatom deviatom sedel v maminom aute a počuli sme pesničku Proud Mary od Creedance Clearwater Revival. Odvtedy som si nevedel predstaviť nič iné, než že budem hudobník. Nepresvedčila ma o tom ani tak tá pesnička, ako skôr moja vlastná reakcia. Mňa to citovo úplne prevalcovalo a trvá to dodnes.“
Koncom sedemdesiatych rokov ste robili punkrock. Čo je na ňom také citové?
„Punkrock bol pocitom. Fascinovala ma energia The Clash a Sex Pistols. A v mojom maličkom Dariene v Connecticute, kde som vyrastal, mi hovorili z duše. Ich hudba bola ako pohľadnice z iného sveta.“
Začali ste punkom a po disco, dance a techno obdobiach ste skončili pri malých akustických operetách. Našli ste v tej hudbe svoj mier?
„Oveľa viac, než len to. Keď som bol mladší, musel som viac bojovať. O reputáciu, o povesť v spoločnosti. Robil som hudbu, ktorá vyvolávala konfrontácie, v punku, aj v dancemusic. Ale jedného dňa som prišiel k bodu, od ktorého som sa už len pohyboval v kruhu. Myslím si, že Play bol prvým albumom, pri ktorom som už nešiel na vec agresívne. To je asi prvý album, pri ktorom by sa ľudia mohli aj milovať. To asi mnohí zistili. Predalo sa vyše desať miliónov nosičov.“
Vaši vydavatelia o vás píšu: „Moby prebúdza svojou hudbou v ľuďoch spomienky, o ktorých ani nevedeli, že ich majú.“ Považujete sa za akéhosi Merlina populárnej hudby?
„Určite nie. Ani neviem, či si práve pri mojej hudbe ľudia padajú do náručia. Som veľmi jednoduchý človek, a moje piesne väčšinou vznikajú veľmi, veľmi rýchlo. Pri piesni ako Why Does My Heart Feel So Bad? som nad hlavnou myšlienkou nepracoval viac než pár hodín.“
Váš nový album sa volá 18. Znamená to, že ste hudobne dospeli?
„Pre tento album som napísal vyše 150 piesní. Nie som si istý, či som dospel. To, prečo sa album volá 18, má veľa dôvodov. Chcel som medzinárodný názov, a osemnásť okrem toho znamená v hebrejčine niečo ako život. Jedným z hlavných dôvodov sú však mimozemšťania, ktorí sa zrútili v Rosswelli. Schovali ich v hangári číslo 18.“
Nepovažujete za možné, že by ľudia žili vo vesmíre naozaj sami?
„Len si predstavte, že jedno z tých lietajúcich svetielok, ktoré nám v správach ukazujú, by naozaj mohlo byť ufo. Bolo by to šialené, ale konečne by sme mali istotu, že sa vtedy v Rosswelli naozaj niečo stalo, inak by z toho štát nerobil dodnes tajomstvo.“
