Jedenásť interaktívnych inštalácií Ladislava Čarného odhaľuje schopnosť a odvahu dotknúť sa diela mysľou aj rukami.
„Aj Otis Laubert a Peter Kalmus v rôznych formách pracujú s významom," hovorí na margo spoločných znakov troch momentálne prebiehajúcich výstav v bratislavskom Dome umenia jeden z autorov - Ladislav Čarný.
Zora Rusinová, ktorá výstavu Súvislosti a rozpory otvárala, ho prirovnala k alchymistovi. „Pracuje s premenou matérie, skupenstva, s mágiou svetla a dalo by sa povedať, že i so zaklínacími formulkami slov."
Istú mágiu možno vidieť už na prvý pohľad - výstavu by ste bez rozmýšľania svižným krokom prešli za desať minút. Maximálny čas na vnímanie, vchádzanie a interpretovanie stanovený nie je.
„Tie inštalácie sú myšlienkami, hodenými výzvami pre diváka na interpretáciu. Majú aj zážitkovú - vnemovú hodnotu, ale to je iba vstupný kanál. Mne ide o to, aby divák rozmýšľal," hovorí Čarný.
Vojdite do obrazu
Jeho tvorba už prešla viacerými štádiami. Interaktívne inštalácie s foto- a elektroluminiscenčnými javmi prezentovanými na tejto výstave doslova „očakávajú od diváka zastavenie," hovorí Rusinová.
Videoinštalácia detailu ženských a mužských úst vyslovuje hlásky, píska, híka, mľaská a pobáda k jedinému - vojdime. Iba tak pokročíme ďalej. Mierny ostych vstupovať len tak komusi do úsmevu či híknutia je (minimálne) správnym posmelením. Netreba sa báť - ani úvodných Messerschmidtových hláv, grimás, z ktorých vychádza pena, ani búst Hermsa. Stoja vedľa seba, grécki poslovia božích správ - jeden pokrytý cukrom, soľou, voskom, ďalší zhrdzavený či pod vplyvom erózie. Ich odkazy nepochádzajú od bájnych bohov. Kto teda sú, keď im stále veríme ich správy, nech sú akokoľvek sladké, slané či zhrdzavené?
Otázniky sa nekončia, rozvíja ich svetelná maľba Tieňové otázky, do ktorej tiež musíme vstúpiť. V našom tieni sa na základe práce s fluorescenciou a fosforenciou objavuje text: Mám právo pýtať sa, kto som? Jestvuje cesta? Nie je to nesprávna otázka? Jestvuje zmysel?
„Sú to otázky, ktoré nenapadajú inému druhu na Zemi okrem nás," hovorí Čarný. Nezbavíme sa ich, idú za nami ako vlastný tieň, stačí sa otočiť. Teraz ich máme priamo pred sebou.
Staronové materiály
Čarný, ktorý patrí k významným výtvarníkom nastupujúcim na neoficiálnu scénu v 70. rokoch, sa vo svojej tvorbe často vracia k rovnakým či podobným materiálom. V dielach badať skúsenosti s maľbou, prácu so zrkadlami, svetlom, s nájdenými objektmi aj prechod k procesuálnemu umeniu.
So starými televízormi pracuje už dlhšie. „Je to médium, ktoré vám vlezie do obývačky," hovorí. Obrazovky tu stoja otočené k stene a ľudsky dýchajú, tak ako my pred nimi, prijímajúci ich signál. Vysielajú, bez ohľadu na to, či ich dokážeme - potrebujeme vidieť a vnímať.
Vysávač v galérii? Prečo nie
Feministický text z polovice minulého storočia Meret Oppenheimovej je napísaný na koberci. Paradoxne, musíte siahnuť po vysávači a povysávať ho, aby bol čitateľný. Aj to iba na chvíľu. Duchampov výrok sa pred očami mení na protirečivý, scéna z Gibsonovho Umučenia Krista je zarámovaná nad posteľou, kde prebieha znásilnenie z Bergmanovho Mlčania a pobehuje Felliniho Casanova.
Čarný sa dotýka historických, aktuálnych, kultúrnych, ale aj náboženských odkazov, hovorí o nich vlastnou rečou. Zasahuje do významov, ale nevnucuje výsostne svoju interpretáciu. Každá z jedenástich inštalácií je sugestívnym príbehom, ktorý čaká na svoj záver. Vysielače a prijímače akoby podstupovali skúšku zdatnosti.
Hra bez porazených
V Epicentre, jednom z posledných diel, znie naraz kresťanská, židovská a moslimská modlitba detí. Splýva do jedinej. Za ňou nasleduje Anjel, kusy rozsypaného zrkadla, lopatka a vznášajúci sa svetelný obraz.
Ide o zvláštnu hru, ktorá riskuje a vďaka tomu môže získať. „Čarný dokazuje, že nič nie je stále, že všetko podlieha zmene - aj významy a ich komunikácia," hovorí Rusinová.
Jeho Súvislosti a rozpory vedú práve ku komunikácii o významoch a ich hodnotách. Netreba sa ich báť - stačí vojsť a chcieť rozmýšľať.
