Saartjie Baartman už bola cirkusovou zábavkou, znásilneným a rozrezaným telom, aj exemplárom v múzeu. Abdellatif Kechiche o nej nakrútil nepríjemný aj pekný film.
Do konca dvadsiateho storočia bola v parížskom Múzeu človeka vystavená Saartjie Baartman. Sadrový odliatok jej tela dal v roku 1825 vyrobiť biológ George Cuvier, aby ním potvrdil svoju teóriu o hierarchii rás. Dovtedy bola atrakciou cirkusových predstavení v Londýne, erotickou zábavkou buržoáznej spoločnosti v Paríži, prostitútkou a nevídaným exemplárom pre vedcov a lekárov. Pretože pochádzala z rodu afrických hotentotov, mala mimoriadne veľké stehná a netradičnú formu genitálií.
Na festivale v Benátkach mal premiéru film, ktorý o nej nakrútil Abdellatif Kechiche. Venus Noire (Čierna Venuša) bola takmer trojhodinovou seansou, Kechiche by povedal cestou. Skoro nikomu sa po nej nechcelo zatlieskať, pretože to akosi nebolo namieste.
Spoločné sledovanie zločinu
Ešte k tej ceste. Abdel Kechiche o nej hovorí takto: „Ja mám rád filmy, pri ktorých zabudnem na celé svoje telo, aj na to, že musím ísť na záchod. Aj v tých, čo sám robím, sa preto snažím vyvolávať dušu a pozývať na spoločnú cestu. Alebo povedzme na spoločné prijímanie.“
Takto to znie pateticky, ale nič sa nedá robiť, je to dosť výstižné. Pri filmovaní a strihaní si dáva načas, scény z Čiernej Venuše sú veľmi podrobné a je v nich len nepatrný vývoj. Kde sú však sugestívne, premyslene načrtnuté a dobre zahraté, dĺžku tej cesty zas až tak fyzicky nevnímame. Naopak, pri otázke tela by sa dalo namietať: ťažko naň zabudnúť, keď je vám pri takej spirituálnej pitve zle.
Povedať, že Saartjie bola otrokyňou, by bolo rovnako presné alebo nepresné ako povedať, že bola slobodným človekom. S vystupovaním v cirkuse pred ľudovým publikom aj v spoločnosti francúzskych buržujov dobrovoľne súhlasila, ale súhlasila preto, že jej za to sľubovali peniaze a bezpečný návrat domov do Kapského Mesta. Kechiche jej postavenie nepotreboval príliš riešiť, riešil pohľad tých, čo sa na ňu pozerali a jej inakosť hodnotili. Medzi nich, samozrejme, treba započítať tých, čo sa na ňu pozerajú v kine. „V skupine sa človek ľahšie nechá uniesť nejakým hlasným diškurzom. Ľahšie sa mu zabúda, že skôr, ako ho prijme, mal by ho zanalyzovať. A keď sme spolu a keď spolu sledujeme nejaký zločin, menej sa spytujeme, či za jeho pôvod náhodou nie sme zodpovední aj my,“ hovori Kechiche.
Nekontrolovateľné slová
Saartjie Baartman sa nakoniec stala telom, ktoré v parížskej akadémii vied rozrezali na kúsky. Vedci nerešpektovali jej rozhodnutie, že niektoré jeho časti nechce ukázať. Kechiche to považoval za znásilnenie a vraví, že ho desí, kam až človek dokáže zájsť, keď si chce splniť svoje ambície. „Dnes vidím, že Cuvierove slová si privlastňujú niektorí politici. A akosi som cítil povinnosť postaviť sa proti tomu, ako nekontrolovateľne sa začali používať niektoré slová a obrazy,“ hovorí.
Pri posledných záberoch mu v tejto úlohe pomohli historické udalosti. Nemusel ich nakrúcať za drahé peniaze, pretože ich nemusel nakrúcať vôbec. Želané rozuzlenie už raz ukázali svetové televízie. V roku 2000 Juhoafrická republika dosiahla, aby boli Baartmanovej pozostatky prenesené domov.
