TV OKO

Hudobník Peci Uherčík: Srdce hudby mi ukázali bluesmani.

Z pódia alebo hudobného štúdia ho pozná väčšina tuzemských interpretov rocku a popu. PECI UHERČIK je popredný gitarista, producent, skladateľ a zároveň bojovník za to, aby autorské práva platili aj v praxi. Tentoraz však nebola reč o kauzách. Profesionál

spomínal na začiatky kariéry, na to, čím sa v osemdesiatych rokoch pretĺkali muzikanti - amatéri.

Profesionál zo štúdia, hudobník v pozadí. Nikdy ste nechceli v kapele fungovať ako líder?

Rolling Stones o sebe kedysi povedali, že sú kapela, kde výkony členov zapadajú do seba ako dobre namastené ozubené kolieska. To bol vždy môj sen. Hrať rokenrol v poriadnej kapele. Nikdy som nechcel byť frontmanom, ideálne je, keď každý člen skupiny je lídrom na svojom poste. Okrem toho, autorsky, interpretačne aj producentsky som sa za roky podieľal na desiatkach albumov, stovkách skladieb, hudbe k filmu, reklame. Aj preto si cením tímovú prácu.

Prví v panelákoch nedorástli hiphoperi, ale vy a vaši rovesníci. Ako sa to odrážalo v hudbe?

Vyrastal som v Bratislave na sídlisku Ostredky, s kamarátmi sme sedávali na lavičkách a brnkali na španielkach. Neďaleko býval Robo Grigorov, s ktorým som chodil do školy. Začali sme hrávať, najprv po bytoch, potom po garážach, kde vznikali zárodky prvých kapiel. Otec mi pomohol vyrobiť elektrickú gitaru, zosilňovače, debny, bubny.

Otec mal hudobné sklony?

Ak ide o vzdelanie, nie, ale rád si zahral na ústnej harmonike. Keď som bol malý chlapec, za výhru v Športke kúpil legendárny magnetofón Sonet Duo so zeleným magickým okom. Tak som mohol počúvať prvé západné nahrávky a neskôr si ich nahrávať z pašovaných platní z Juhoslávie. Našťastie, v Bratislave sme chytali Rádio Luxembourg alebo rakúsky rozhlas a televíziu. Inak vládla nechutná sivosť socializmu. Občas ju z nepochopiteľných príčin, zrejme vďaka zopár odvážnym redaktorom v gramopriemysle, osviežila možnosť kúpiť nejaký ten licenčný titul. Napríklad vynikajúci album skupiny Black Sabbath Heaven and Hell, ktorý mám dodnes odložený. Ťahalo ma to k hard and heavy, ako gymnazista som s kamarátmi založil skupinu Videobufet.

pic1.jpgKrst knihy a CD Bratislavský Ná/Rez v bratislavskom Randall klube v roku 2009.
Krstný otec Ladislav „Agnes“ Snopko, Dalibor Vašica, Vít „Prso“ Fila a Peci.
Poslední traja sa na knihe podieľali autorsky a produkčne

Prečo práve heavy metal?

Vlna metalových kapiel prišla z Anglicka začiatkom osemdesiatych rokov, keď som mal okolo pätnásť a zachytil som ju veľmi vnímavo, hoci staršie kapely, napríklad Rolling Stones som počúvať neprestal. Metalisti ako Judas Priest hrali razantnú muziku a dosť výstredne sa obliekali. Očaril ma aj punkrock z konca sedemdesiatych rokov. Punkovú muziku mám stále rád pre jej otvorenosť, priamočiarosť a ťah na bránu.

Punk alebo metal. Čo bolo viac na hrane?

Chodievali sme do pivárne Stará sladovňa, kde bývali policajné záťahy a šli hlavne po pankáčoch. Pre výzor boli pre jednoduchých policajtov ľahko identifikovateľní. Smiešne bolo, keď boľševici označili Sex Pistols aj Kiss za fašistické kapely. Zrejme im ušlo, že Sex Pistols boli tvrdí ľavičiari a dvaja členovia glamrockových Kiss sú, aj podľa svojich pôvodných mien, Židia. Pre kapitalistický, ale aj socialistický establishment boli punkeri nebezpeční, a to hlavne pre texty, v ktorých sa dokázali oprieť do spoločenských súvislostí.

Dlhé vlasy režim občas toleroval, čo ho naopak dráždilo?

Z gymnázia si pamätám, ako chalanov vo vyššom ročníku riaditeľ poslal ostrihať, takisto vás prinútili dať sa ostrihať na vojne. Problémom mohli byť aj tenisky. Raz, keď sme s kapelou v polovici osemdesiatych rokov vystupovali v televízii, tenisky mi zakázali, hral som v topánkach režiséra, ktoré mali asi o tri čísla viac. Zato keď pár rokov predtým na Bratislavskej lýre hral Tony Kubasák, nosil vlasy zastrihnuté zarovno brady a prešlo mu to. Okolnosti boli niekedy nevyspytateľné.

Rozdiel medzi amatérom a profesionálom dnešné technológie mažú. Čím sa kedysi pretĺkal amatér?

Väčšinou kto hral, mal ambíciu vystupovať. Chalani cvičili v garáži a ak ich vykopli, snažili sa vybaviť skúšobňu v kultúrnych strediskách. Tam ich na oplátku tlačili k prehliadkam, ktoré, samozrejme, smerovali k politicky angažovaným festivalom.

Šlo ich obísť?

Určite. Boli skupiny, čo radšej hrávali pre seba a pár kamarátov. Iné si odkrútili predkolo a ak ich vybrali na Festival politickej piesne, niekto naoko ochorel, aby sa mu vyhli. Kto chcel verejne vystupovať, musel dávať texty na schválenie. Nám - skupine Videobufet – napríklad vyčítali pesničku s názvom Hromy a Blesky, a aký pekný názov to je. Aj tak sme si ju hrali po svojom a na žiadny festival sme nikdy nešli. Na oficiálne koncertovanie ste však museli mať prehrávky Mestského domu kultúry a osvety.

pic2.jpgS Petrom Jandom počas skúšky programu Legendy 60 v bratislavskom PKO v roku 2007.
Janda bude hosťovať aj na pripravovanom albume Peciho Uherčíka

Niektorí prehrávky zľahčujú, výhodou malo byť, že filtrovali diletantov bez talentu. Váš názor?

Najväčší diletanti, česť výnimkám, sedeli na prehrávkach v komisiách. Možno prizvali profesionála, čo to odsedel, alebo to robil rád, ale zvyšok boli kádre z národných výborov. Prehrávky boli odporné. Vytvárali možnosť korupcie a buzerácie muzikantov. Pochybujem, že selektovali kvalitu a nekvalitu. Okrem toho, aké prehrávky? Tie mestského domu kultúry a osvety alebo Slovkoncertu?

V čom bol rozdiel?

Prvé boli pre amatérov, a teda aj kapely, hrajúce po svadbách alebo zábavách. Nebazírovali na hudobnej teórii, skôr neškodných textoch. Závažnejšie boli prehrávky pre profesionálov. Tam už bola politická previerka, pritom honoráre boli smiešne. Za koncert som mal koncom osemdesiatych rokov ako profesionál dvesto korún. Samozrejme, niekto si vedel vybaviť sólistické dvojnásobky, všelijaké amortizácie v úvodzovkách, výnimky a podobne.

O osemdesiatych rokoch a kvase amatérskych kapiel je spomienkový projekt Bratislavský Ná/Rez. Ako sa písali dejiny scény, ktorej chýbajú oficiálne nahrávky?

Jedna z rovín bolo nahrávanie dobových skladieb nanovo. Mnohé kapely roky nehrali v pôvodných zostavách, mnohí zmenili pôsobisko, emigrovali. Bolo náročné dať ich zase dohromady a potom z nich vydolovať v štúdiu maximum. Druhá rovina je knižka, kde bolo treba získať informácie a fotografie. Mnohé veci človek zabudne, preto bolo dobre, že sme sa stretávali, dali hlavy dokopy. Určili sme si deadline, dokedy knihu stihnúť. V praxi to vyzeralo tak, že kým prvá časť bola v tlačiarni, ešte sme dorábali zvyšok.

Podľa čoho ste rekonštruovali skladby z cédečka?

Ak by vtedy bola možnosť nahrávať, boli by skladby autentické. Lenže nahrávok sa zachovalo málo, v zlej kvalite alebo žiadne, preto sme sa rozhodli nahrať skladby odznova. Výnimkou bola skupina Pressburg Fera Grigláka v období, keď mal pauzu s Fermatou a skladal pesničky. Pýtal som sa ho, či má chuť nahrať niečo nanovo. Povedal nie, vraj má iný nápad. Pod posteľou našiel starý štúdiový pás s „čiernotami“, čo boli neoficiálne nahrávky nahrané so zvukármi po nociach vo voľných termínoch. Náhodou vlastním analógový dvojpalcový šestnásťstopový magnetofón Studer, na ktorom sme vyše dvadsaťročný pás prepísali, zdigitalizovali a so zvukovým inžinierom Jankom Machútom remixovali pôvodnú nahrávku Pressburgu – skladbu Šesť čísiel. Vtedy ju naspieval dnes už nežijúci Karol Vilček.

O albume kapely väčšinou iba snívali. Bol to dôvod, že boli družnejšie, ťahali za jeden povraz a nezradili ich ambície?

Muzikanti sa poznali krížom-krážom. Centrálnym bodom bola vináreň Veľkí františkáni, kam chodili aj výtvarníci, herci, ľudia z umeleckej brandže. V knižke je aj fotografia z nahrávania zborov do pesničky Tublatanky Vo veľkej škole dní, kde nás je možno tridsať.

pic5.jpgSo skupinou Mona Lisa začiatkom osemdesiatych rokov: speváčka Mirka Brezovská,
bubeník Roman Čunderlík, Robo Grigorov a Peci

Tiež bol problém zohnať kvalitnú techniku, preto ju na kolene, podomácky nahrádzali tuzemskí kutili. Nehrozili pritom úrazy?

Hrozili, aj vo svete sa stalo mnoho prípadov, že muzikanti zahynuli po zásahu elektrickým prúdom. Treba si uvedomiť, kde sme hrávali. V starých kulturákoch býval s elektrickou sieťou problém, často sa pripájalo holými káblami priamo pod poistky. Niektorí „technici“ si postavili svetlá z päťlitrových pocínovaných konzerv od uhoriek so zabudovanými zrkadlami z autoreflektorov. Problém s malým počtom žíl v kábli riešila finta odporujúca všetkým zaužívaným normám – stojan svetiel zároveň fungoval ako nulák. Stalo sa, že som si odložil gitaru, struna sa dotkla stojanu a už lietali iskry. Našťastie, v blízkom okolí neprišiel nikto týmto spôsobom k závažnému úrazu.

Čo bezpečnosť a smernice?

Na kolene vyrobené veľké ozvučovacie aparatúry asi museli prejsť testami, lenže revízny technik mohol dať pečiatku za fľašu či peniaze. To sa deje dodnes. Ďalším problémom bol prevoz. Nákladné auto bol socialistický výrobný prostriedok, ktorý nemohla vlastniť súkromná osoba. Istý Tibor Farkaš s basgitaristom Petrom Palkovičom preto v rekordnom čase rozobrali Aviu A 30 a aby v nej mohli voziť aparatúru, spravili z nej karavan. Ten mali súkromníci povolený.

Odkiaľ ste brali know-how?

Niekto šikovný otvoril originál prístroja zo Západu a zakreslil, ako je to zapojené. Z dostupných súčiastok sa potom podľa schémy laborovalo. Nielen gitary a zosilňovače – je neuveriteľné, ale boli ľudia, čo na kolene vyrobili syntetizátor! Bolo viac času aj viac nadšenia. Kto by na to mal trpezlivosť dnes, keď všetko kúpite? Zoberte si, že československá gitara Iris stála tuším tisícšesťstopäťdesiat korún, čo bola priemerná mesačná mzda. A k zahraničnej značke sa dalo dostať jedine tak, že vám ju kúpil a prepašoval nejaký ochotný hudobník, hrajúci na Západe v baroch.

Oficiálne sa nástroje objednať nedali?

Jedine ako dar, ku ktorému museli byť darovacie listiny. Preto sa hľadali iné cestičky. Čarovné bolo, keď do papierov pri vývoze kapela napísala „el. var.“ Teda vyvážala „elektrický varič“, aby potom do vlasti doviezla „elektrické varhany“. A naopak, príhody rozprávali aj muzikanti, čo chodili hrávať na štácie do Ruska, väčšinou cestovali obrovské vzdialenosti vlakom. Tam vedeli speňažiť čokoľvek od riflí cez tenisky po hudobné nástroje. Domov vždy prichádzali výrazne ľahší, ale solventnejší.

pic8.jpgPočas vystúpenia v projekte Satisfactory v roku 2002

Demikát, Dereš, Halušky, Perinbaba. Kam chodili hudobníci - amatéri na také írečité názvy?

Asi to súviselo s tým, že nechceli byť zbytočne buzerovaní socialistickými kultúrnymi pracovníkmi. Zaujímavý prípad je skupina Gemer, ktorej väčšina členov bývala pri Modre. Pôvodne sa volali Stres, čo bol problém, lebo človek v rozvinutom socializme nemôže byť stresovaný. Preto si zmenili názov, lenže nie podľa regiónu ale podľa pivárne. Vybabrali s boľševikom a ešte mali v názve obľúbenú krčmu.

Iná zvláštnosť je pomenovať kapelu Videobufet. Ako vám to napadlo?

Bubeník Bohuš Dobál býval neďaleko Račianskeho mýta blízko krčmy Beseda. Tam sme sa stretávali a chodili na vyprážaný syr za sedem korún aj s opekanými zemiakmi a uhorkovým šalátom. V dome, kde je Beseda, býval Fero Michlík, s ktorým nás zoznámil. Pracoval v blízkej knižnici, písal texty, bol umelecky založený, a názov Videobufet vymyslel on. Bol nádherný, futuristický. Dodnes má v sebe niečo čarovné.

Ako s názvom ladila hudba?

Najprv sme sa snažili o umenie, viac-menej tvrdší inštrumentálny „džezrock“. Potom sme nahovorili speváka Braňa Jehlára z rozpadnutej skupiny Bager, ktorý písal texty. My sme to tlačili do heavy, on bol pesničkár, čo bolo zaujímavé spojenie. Mal aj vlastnú skupinu Čenkovej deti, no v roku 1985 emigroval. Dnes je späť, Čenkovej deti nahrali prvý album a koncertujú. Po dvadsiatich piatich rokoch!

Čo bolo ďalej?

Chlapci rukovali na vojenčinu alebo emigrovali, ja som prijal ponuku fungovať profesionálne so skupinou Mona Lisa.

Tým ste tvrdší rock opustili smerom k strednému prúdu. Čo vám to dalo?

Bohaté skúsenosti z nahrávania v štúdiu a z koncertov po celom Československu. Na druhej strane mi to zväzovalo ruky, preto som z kapely odišiel. Chcel som hrať rokenrol. Dostal som lano od Mariana Greksu, dával dokopy novú zostavu skupiny Demikát, mali sme hrať bigbít, lenže... aj odtiaľ som odišiel. Zhodou okolností sa potom naše cesty stretli s Robom Grigorovom a šiel som do kapely MIDI. Asi rok pred revolúciou Robo emigroval. Vtedy som už promptne musel riešiť nástup na vojenčinu. Mal som priveľa rokov, aby som sa nechal sekírovať nejakým osemnásťročným mazákom.

pic9.jpgRocková skupina Videobufet v akcii: Braňo Jehlár, Peci a Gusto Čech.
Na bicie hral Bohuš Dobál a na basgitaru Palo Kratochvíl

Povinná dvojročná vojna rozbila mnoho kapiel. Ako ste ju odkladali?

Dnes si mladí ľudia ťažko predstavia, čo to je, celkom nezmyselne stratiť dva roky života. Chcel som ísť do Vojenského umeleckého súboru, ale vždy ma predbehol niekto, kto mal tlačenku. Musel som si tiež vybaviť trvalý pobyt u rodiny v Prievidzi, lebo Bratislavčan si nemohol odkrútiť vojnu v Bratislave. Po troch rokoch, konečne, ma do vojenského orchestra zobrali ako gitaristu.

Aký bol vojenský repertoár?

Viac-menej angažovaný, prevažne z dielne komunistických autorov a textárov typu Jána Štrassera, ktorý sa dnes tvári ako veľký demokrat, pričom písal oslavné ódy na príchod ruských vojsk pri okupácii Československa v roku 1968. Na druhej strane, pre ruských vojakov, keď sme im hrávali v kasárňach, to musel byť úžasný zážitok, hlavne tie baletky. Inak to bolo ubíjajúce. Stávalo sa, že ste mali zarazené vychádzky, ale boli ste v Bratislave, ťahalo vás to von. Koho chytili, mohol byť prevelený k tankistom do Michaloviec, čo sa niektorým kolegom aj podarilo. Keď chceli poslať mňa, už to nešlo, zostal som posledný gitarista neodvelený na východ. Bol som len štrnásť dní v base v Pezinku. Na vojne ma zastihla aj takzvaná revolúcia.

Prečo takzvaná?

Z deväťdesiatych rokov som bol trochu rozčarovaný. S prehnanými ideálmi som naivne čakal, že tu bude naozaj demokracia.

Čo vám chýba?

Práva garantované ústavou a zákonmi na papieri v praxi často neplatia. Občan nemá servis, aký by mal ako občan mať. Rovnako som sa tešil, že budeme konečne naplno hrávať v rockových kapelách. To, ako sa ukázalo, tiež nebolo jednoduché.

Prečo?

Počas revolúcie ľudia socialistického šoubiznisu a agentúr prikrčili hlavy, ale potom sa veľmi rýchlo otriasli. Ešte koncom vojny som dal dohromady kapelu Revolver, mali sme pár úspešných koncertov, ale potom už z bigbítu nebolo nič. Zásluhou lokajov spomínaných soc-producentov v médiách to tu čoskoro valcovala domáca odnož svetového danceflooru. Preto som rád, že sa nám v deväťdesiatych rokoch, aj vďaka Martinovi Sarvašovi, ktorý robil pre EMI, vôbec podarili niektoré albumy. Napríklad hardrockový Satellite Rock, ktorý naspieval Braňo Temo Černák, alebo Magma, ktorý sme dali dokopy s Ferom Griglákom a Palom Horváthom.
Dôvodov na dezilúziu mohlo byť viac. Po revolúcii pribudlo konkurencie a možností bolo odrazu priveľa.
Trefný postreh mal Michal Dvořák zo skupiny Lucie: v Československu boli slávni, ale v prvej nemeckej či rakúskej dedine o nich nikto nevedel. Neviem posúdiť, či by som robil inú alebo lepšiu hudbu, ak by som mal iné možnosti. Niekedy sa veci dejú, ak ste v správnom čase na správnom mieste. Typickým príkladom je pesnička Loď do neznáma.

Loď do neznáma to dotiahla medzi neoficiálne hymny nežnej revolúcie. Dalo sa niečo také predvídať?

S výnimkou spotrebných žánrov, kde fungujú určité princípy, v muzike ako abstraktnom umení ťažko dopredu kalkulovať. A to je čarovné. Loď do neznáma dávali do súvislosti s revolúciou ľudia z médií, ja by som to nespájal. Bola to obyčajná country pesnička. Zapadla do otepľovania pred revolúciou a vznikla vlastne šťastnou zhodou okolností.

pic6.jpgVianoce 1988 vo Vojenskom umeleckom súbore. Zľava: Pepo Ondriska,
Rasťo Šteffek, Palo Čížek a vzorný vojak Peci Uherčík

Ako presne?

Bol to rok 1986 alebo 1987, brnkal som si doma na Ostredkoch na španielke. Nápad som nosil dlho v hlave, nevedel som, čo s ním. Na návštevu prišiel Fero Griglák, keď to počul, hneď sa chytil za ten svoj nos. Hovorí, musíme to nahrať, budú tam škótske gajdy a názov bude Cibuľové pole. Hľadali sme spevákov. Robo Grigorov sa k tomu nemal, preto sme oslovili Pala Horvátha a Maťa Ďurindu. Čarovne sa dopĺňali, jeden spieva expresívne, druhý viac kultivovane. Náš „františkánsky brat“ textár Martin Sarvaš napísal výborný text. V Divadle hudby na Nedbalovej ulici mal Fero dohodnuté čierne nahrávacie frekvencie. To už bolo natesno, rok 1988, a schyľovalo sa k môjmu nástupu na vojnu. Nahral som akustické aj elektrické gitarové party, bubny nám nahral legendárny bubeník Dušan Hájek, klávesy Fero Griglák. Navyše, ako duchovný otec pesničky splnil sľub a do štúdia doviedol pána profesora Antona Vranku, ktorý nahral originálne živé škótske gajdy. Palo a Maťo odviedli peknú prácu, takisto aj hudobný režisér Fedor Frešo a zvukový inžinier Ivan Jombík. Známi bohémi z Veľkých františkánov, bratia Valentovci, nakrútili klip. V televízii sme ho dali zostrihať, aby mohol ísť v relácii Triangel.

Ako je možné, že neoficiálnu nahrávku pustila socialistická televízia?

Bol rok 1988, už to nebolo také napnuté. Loď do neznáma sa tým dostala medzi širšie publikum, na rozdiel od iných dobrých pesničiek, ktoré vtedy také šťastie nemali.

Hnevá vás, ak pesničku pripisujú Tublatanke či uvádzajú bez autora. Nejde to vyložiť, že časom zľudovela, je tak trochu majetkom všetkých?

Všeľudové vlastníctvo tu už bolo a vždy z neho profitovali a dodnes profitujú len kurvy. Preto opatrne s „ľudom“! Dohoda bola, že Loď do neznáma budeme uvádzať pod štyrmi priezviskami Uherčík, Ďurinda, Griglák, Horváth. Nepresnosti a lajdáctvo ľudí z gramofiriem a médií sú jedna vec. Horšie sú prerábky a krádeže, príkladom je správanie tunajších televízií alebo cédečko kompilácia SK Hity 6. Podal som trestné oznámenie, nič sa nedialo. Keď môj právnik vypisoval na prokuratúry, hádajte, čo tvrdila polícia.

Páchateľ neznámy?

Niečo lepšie. Dotyčný Jančich neprišiel na výsluch, pretože údajne nemal čas. Je to možné? Ukradnú vám auto a polícia zlodeja nepredvedie, lebo zlodej nemá čas? Problémy okolo Lode do neznáma našťastie vyrieši môj nový album. Plánujem ho k dvadsiatemu piatemu výročiu nahrávky pesničky Kiks, ktorej som spoluautor spolu s Duškom Tvoríkom a Danom Mikletičom a nahrali sme ju so skupinou Mona Lisa.

pic7.jpgZ nahrávania videoklipu Barón Prášil z albumu Temeraf – Satellite Rock.
Peci a spevák Braňo „Temo“ Černák

Čo ešte prinesie novinka?

Okrem známych hitov hlavne nové pesničky, balady, veľa akustických nástrojov, ale aj rockovejšie veci. Pozval som kvantum spevákov a interpretov zo Slovenska a z Česka, pretože som profesionálne začínal ešte na československom teritóriu. Určite niekoho zabudnem, tak aspoň niekoľko mien: Janko Lehotský, Petr Janda, Čufo Nosko, Mirka Brezovská, Beáta Dubasová, Marcel Palonder, Peter Slivka, Robo Opatovský, Roman „Galo“ Galvánek, Kamil Mikulčík, Teo Skovay, Oskar Rózsa, Martin Valihora, Peter Konečný, Ďuro Velčovský a mnohí ďalší. Ukážeme aj pestrosť žánrov, v ktorých sa pohybujem. V prvom rade nám ide o podporu domácej tvorby a interpretov.

Vkusom ste skôr staromilec, alebo sledujete trendy?

Čo sa týka gitaristov, prišli nové vlny štýlu, vybavenia, techniky. Kritériá v hudbe, ako som si ich zadefinoval, však hovoria, že vycibrená technika nie je všetko. Čo je riff, srdce a tón, mi ukázali starí bluesmeni a rokenrolisti.

Nájdete si čas na hudobné objavy?

Celý deň pracujem zavretý v štúdiu, na inú hudbu príliš nemám čas. Šesťdesiate roky sa už nevrátia a odvtedy sa toho nahralo kvantum. Je ťažké prísť s niečím novým, invenčným a dobrým. Vypočujem si však kadečo, nedávno napríklad zaujímavú kapelu Muse.

Peter Peci Uherčík (1965)
Gitarista, skladateľ, producent. Pochádza z Bratislavy, pre hudbu nedokončil Elektrotechnickú fakultu. Koncom sedemdesiatych rokov začínal v amatérskych skupinách Videobufet, Čenkovej deti. Neskôr, v osemdesiatych rokoch v kapelách Demikát, Mona Lisa, MIDI, ktoré sa postupne profesionalizovali. Po roku 1989 ako štúdiový profesionál pracoval s desiatkami hudobníkov na vyše tridsiatich albumoch popu, rocku aj vážnej hudby, hudbe k filmom, reklamám. Podieľal sa na knihe a nahrávke Bratislavský Ná/Rez, ktoré mapujú amatérsku hudobnú scénu Bratislavy osemdesiatych rokov. Vlastné nahrávacie štúdio využíva ako autor aj producent, je členom niekoľkých skupín.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Vyberte si dovolenku na Silvestra už teraz
  2. Tipy na rodinné výlety autom po Slovensku
  3. Recept na príjemné ráno od „majstra rozkoší“ Daniela Nekonečného
  4. Odteraz pri volaniach už nemusíte rátať minúty
  5. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  6. Návod, ako získať maximum pri nákupoch s kreditkou
  7. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami
  8. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade
  9. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku
  10. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky
  1. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami.
  2. Vyberte si dovolenku na Silvestra už teraz
  3. Tipy na rodinné výlety autom po Slovensku
  4. Modesta Real Estate sprostredkovala pre Emil Frey halu v P3
  5. Recept na príjemné ráno od „majstra rozkoší“ Daniela Nekonečného
  6. K-Classic – značka, ktorá pomáha!
  7. Pred 25 rokmi musela byť jazdenka zo západu
  8. Odteraz pri volaniach už nemusíte rátať minúty
  9. Nenaleťte pochybným predajcom jazdeniek
  10. Cíťte sa v priestore príjemne
  1. Odteraz pri volaniach už nemusíte rátať minúty 10 076
  2. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť 4 542
  3. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky 4 266
  4. Návod, ako získať maximum pri nákupoch s kreditkou 4 079
  5. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade 3 955
  6. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami 3 799
  7. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku 2 747
  8. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou 2 471
  9. Nenaleťte pochybným predajcom jazdeniek 2 059
  10. I cez prázdniny testujte elektrobicykle 1 741

Téma: Rozhovory z denníka SME


Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Kauzy aj pomalosť. Prečo by mal Plavčan odstúpiť

Peter Plavčan, ktorého si vybrala SNS, mal za sebou kauzy, už keď sa stal členom vlády. Aj keď ďalšie pribúdajú, odstúpiť zatiaľ neplánuje.

KOMENTÁRE

Keď už je trápne posmievať sa ministrovi školstva

Dôležité je ukázať, kto to celé vymyslel. A či to je riadená schéma.

EKONOMIKA

Flash končí, Tatra banka zmení internet banking

Flashové internetové bankovníctvo je bezpečné, uisťuje Tatra banka.

PRIMÁR

Antibiotiká netreba vždy dobrať, naznačuje nová analýza

Odborníci spochybnili odveké pravidlo pri užívaní antibiotík.

Neprehliadnite tiež

ROZHOVOR

Maliar Šille: Pred Mickey Mousom sa nedá ujsť. Je za tým krutý biznis

V Kunsthalle má Erik Šille veľkú výstavu plnú popkultúrnych postavičiek.

Mercury Prize sa na seba snaží upozorniť. Nominovala Eda Sheerana

Kto nahral britský album roka? Pozrite si nominácie na najprestížnejšiu hudobnú cenu.

Ak beriete život ako muzikál, tento film je pre vás

Do kín prichádza Baby Driver. Triler, v ktorom hrá neustále hudba.

O knihách

Recenzia knihy Antihrdina: Ľudstvo je definitívne v keli

Alexandra Salmela románom Antihrdina prekročila obmedzenia slovenskej literárnej pece.