Hoci autor v snahe ukázať najmä doteraz nepoznanú tvorbu vynechal množstvo najznámejších diel, pripravil výnimočnú výstavu.
Keď niekto povie, že prečítal len polovicu knihy, je to všetkým jasné. No keď toto povie Otis Laubert, teda „povie" svojím výtvarným prejavom, ponúka vám knihu, rozrezanú po výške na polovicu. Ľahko si domyslieť, ako potom u neho vyzerá „čítať dve knihy naraz". Modlitebná knižka má zasa obal z tenkých sviečok, a ďalší smiech už počuť od vedľa, kde pod názvom Čo kniha, to skvost je vo výtlačku známeho povinného čítania schematického diela z budovateľských čias vyrezaný otvor a v ňom vložený falošný drahokam.
Legendárny depozit
Humorom sršiaca početná ukážka týchto artefaktov (z neznámych dôvodov doteraz „neobjavená" organizátormi tematických výstav knihy ako objektu) je jednou z mnohých sérií výstavy Zvláštny výber v bratislavskom Dome umenia. Prvýkrát sú tu vystavené sondy do 60. rokov, do Laubertových výtvarných začiatkov, keď sa k vizuálnemu umeniu postupne prepracoval od pôvodných literárnych ambícií. („Potrebujem tri písacie stroje. Na jednom chcem písať, jeden chcem rozmlátiť a jeden pomaľovať," zaznamenal si v máji 1968.)
Jeho tvorba je spojená s magickým slovkom depozit, ktorý predstavujú stovky a stovky systematicky zoradených škatúľ s neodhadnuteľnými tisíckami odhodených, stratených a nájdených vecí. Hrdzavé kľúče, formičky na pečenie, gombíky, topánky, kúsky látok, zápalkové škatuľky, vrchnáky z fliaš, gramofónové platne, kufre, servítky, vrecúška, okuliare, perá. Na čo si len spomeniete.
Orient a formičky na pečenie
Laubert s neomylnou intuíciou zbiera nepotrebné veci, ktorým dáva v neočakávaných kombináciách nový význam. Vďaka tomuto odpadu, ktorý je materiálnym aj inšpiračným zdrojom jeho jedinečnej tvorby, sa často zaraďuje k tvorcom takzvaného odpadového umenia (junk art). No on ide ešte ďalej, nielen využíva a oživuje nájdené veci, zvýznamňuje bezvýznamné, ale ich povyšuje do sfér vizuálnej poézie.
O tom, ako virtuózne možno zúročiť depozit, svedčí aj pripomienka imitácií baroka (s nimi slávil úspech na dávnejšej monumentálnej barokovej expozícii v Slovenskej národnej galérii) alebo orientálne koberce, kde Laubert pomocou formičiek na pečenie, plieškov, sklenených drahokamov a ďalšieho „odpadu" vytvoril diela s oslnivými bohatými ornamentmi.
Hra s predstavivosťou
Okrajovo sa venujem aj fotografii, tak nazval exponát, kde spinkami pozošíval do vertikálneho pásu množstvo odstrihnutých okrajov fotografií. Každé z jeho diel sa hrá s predstavivosťou človeka a nielen svojím názvom ponúka možnosti interpretácie či hravé asociácie, odznelo na vernisáži. V tomto prípade názov aj uvádza (či uzatvára) sériu fotografických prác z 80. rokov.
K všeobecne obľúbenému zasahovaniu do fotiek pristupuje Laubert svojským kombinovaním materiálov, ktorým prekrýva anonymné tváre na starých čiernobielych snímkach. A tak nevyspytateľné hracie kocky namiesto očí u „šťastného" súrodeneckého páru či tradičná kytica kvetov, pripevnená na svadobnom portréte, buď vytvárajú novú symboliku, alebo tú notorickú spochybňujú, či ironizujú.
Modré pevniny
Rozsah i pestré spektrum tém výstavy zvádza v prvej chvíli k domnienke, že ide o retrospektívu. „V žiadnom prípade," tvrdí autor. „Nechcel som urobiť dobrú výstavu, ale ukázať to neznáme zo svojej tvorby," vysvetľuje Zvláštny výber. Nuž, celkom mu to nevyšlo, urobil totiž skvelú výstavu. Aj napriek takému luxusu, že na ňu nezaradil diela vari najznámejšie, saká, poštové umenie, zbierky či inštalácie vrátane legendárneho Aucájdera, ktorý výrazne prispel k Laubertovmu prieniku do zahraničných galérií. Pravda, až po roku 1989, veď dovtedy pôsobil v rámci slovenskej neoficiálnej umeleckej scény.
K tej neznámej najnovšej tvorbe patrí napríklad séria Mapy, kde pri exponáte Tance si nemožno nespomenúť na Entropu Davida Černého a jeho charakteristiky jednotlivých krajín - Laubert dva roky pred ním z gramoplatní vyrezal obrysy štátov a pomenoval ich podľa tanca, typického pre danú krajinu. A o kus ďalej visí na stene veľká mapa sveta, na ktorej však niečo nie je v poriadku - to len autor pozliepal pevniny z výstrižkov modrých morí a naopak. Zem sa vyliala z brehov, pridal k tomu Laubert ďalší zo svojich rozkošných názvov.
