Ruských policajtov sa už nebojím

Film Koncert nakrútil RADU MIHAILEANU, Rumun, ktorý emigroval do Francúzska. Tam prvýkrát zažil slobodu a tam dodnes verí, že keď už si niečo vieme vysnívať, tak si to vieme aj splniť.

Radu Mihaileanu (52), režisér. Narodil sa v Bukurešti, tridsať rokov žije a tvorí v Paríži. Debutoval filmom Trahir (Zradiť), po ňom nakrútil Vlak života a film Choď, žia niekým sa staň. Tento týždeň do našich kín vstupuje so živou a emocionálnou komédi(Zdroj: OUTNOW)

Bývalý slávny dirigent, potom disident a dnes už iba upratovač v moskovskom divadle Boľšoj sa rozhodne, že oklame svojho zamestnávateľa. Náhodou sa dostane k pozývaciemu listu od riaditeľa slávneho parížskeho divadla Chatelet a zatají ho. Pozbiera svojich bývalých kolegov a skúsi sa v Paríži ohlásiť ako súčasný dirigent ruského orchestra. A pokúsi sa odohrať celý Čajkovského koncert.

Film Koncert je už v našich kinách. Nakrútil ho RADU MIHAILEANU, Rumun, ktorý pred tridsiatimi rokmi emigroval do Francúzska. Tam prvýkrát zažil slobodu a tam dodnes verí, že keď už si niečo vieme vysnívať, tak si to vieme aj splniť. Stretli sme sa s ním v Paríži a pozorovali neuveriteľnú energiu, ktorá vyplýva z jeho túžby po živote.

Čo myslíte, bolo zákonité, že raz emigrujte?

„Bol som nespútané, slobodné dieťa a neznášal som, keď mi niekto hovoril, čo mám robiť, hovoriť a čo si mám myslieť. Behať po uliciach s takým postojom bolo nebezpečné a na vojenskej službe som bol len krok od toho, aby ma zavreli. Nedokázal som mlčať a okrem toho, viedol som divadelný krúžok, a nacvičoval s ním zakázané hry. Aj s kamarátmi som sa hádal, ak sa ich názory ukázali umiernenejšie ako moje. Ja som chcel revolúciu - a otec mi vravel: ty skončíš zle, utekaj odtiaľto!“

A vy ste len tak odišli?

„Nikdy nie je ľahké opustiť kamarátov, rodinu, kultúru, jazyk, ale v istej chvíli už človek nemôže viac. O čosi neskôr sa mi v tom podarilo vidieť niečo úžasné. Je to ako v nefungujúcom vzťahu, keď trpíte, bojíte sa, že znovu niečo pokazíte a toho druhého stratíte. Ale keď už je veľmi zle, pochopíte, že najlepšie urobíte, keď to zastavíte. V srdci si ponecháte všetko pekné a vykročíte k niečomu, čo môže byť krajšie a čo vás naplní viac. Vedel som, že už nikdy neuvidím rodičov, nikdy neuvidím kamarátov a neprehovorím po rumunsky. Ale vedel som tiež, že sa dostanem k slobode a budem šťastný.“

Ako ste videli svoje možnosti v Paríži?

„Mne stačilo jedno: sloboda, sloboda, sloboda. Mal som šialenú energiu, ako tí, čo vychádzajú z väzenia a zrazu sú besní za poznaním. Stal sa zo mňa životný bulimik, vravel som si, že som príliš dlho poznal neslobodu, aby som teraz prepásol slobodu. Mohol som byť mŕtvy a zrazu som mal šancu byť živý.“

Chránili vás nánosy zo života v Rumunsku pred tempom kapitalizmu, alebo vám boli skôr prekážkou, keď sa bolo treba adaptovať?

„Ja som zúfalo pozitívny človek. Rumunská diktatúra sa ukázala byť dobrou školou. Nemali sme veľa možností, tak sme sa utiekali k duchovnu, poézia bola bežná vec. Veľa sme sa rozprávali a aj smiali. Pochopil som hodnoty a viem, čomu sa treba vyhnúť a za čo treba do konca života bojovať. Len tá moja šialená energia spôsobila, že mám pocit, akoby všetci okolo mňa spali, alebo mali nekonečnú siestu. Neznášam banalitu a priemernosť, som romantik a ráno vstávam veľmi skoro. Dodnes to moje okolie šokuje.“

Váš film je plný realistických detailov, ale v druhej polovici ten realizmus prechádza do idealizmu, takmer sa mení na bájku. To ešte súvisí s vaším oslobodením?

„Áno, taký som aj v živote. Neznášam, keď mi niekto povie, že sa čosi nedá. Všetko, čo si človek vysníva, musí vyskúšať. Keď sa do nejakej ženy zaľúbim, spravím všetko, aby sa aj ona do mňa zaľúbila. A keď chcem nakrútiť nejaký film, spravím ho presne taký, ako som si ho predstavil, a nebudem počúvať, keď mi niekto bude vravieť, že tohto je tam veľa, a tohto zas málo. Som hurikán.“

O človeku-hurikáne má pesničku aj Neil Young. Spieva v nej, ako ten človek od seba iných ľudí odháňa, aj tých, čo ho milujú. Ženie ich tam, kde sú emócie stabilnejšie.

„Samozrejme, vidím, že tým niektorých ľudí otravujem, aj sám sa niekedy pýtam, či to nepreháňam, ale ja svoju energiu milujem. Celý vesmír je dialógom energií. Jin, jang, dokonalosť, nedokonalosť. Aj v tom je demokracia. Ja zbožňujem stretnutia s ľuďmi s podobnou energiou, niekto sa lepšie cíti v nejakom pokojnejšom prostredí. No, veď ako chce... Ja len nechcem, aby som sa ku koncu života spamätal a vydesil otázkou: Čo som robil? Ach, zabudol som žiť!“

Čo keby ste dostali ešte nejakú príležitosť v nejakom druhom živote?

„To je možné. Ale zatiaľ naň nemám zmluvu, takže som si nie istý. Kým ju nepodpíšem, neuverím.“

Hovorí sa, že umelci sa medzi sebou dorozumejú, hoci hovoria inými jazykmi. Ale ako to vyzeralo, keď sa pri vašom filme stretli francúzski a ruskí herci?

„Tak to teda trochu elektrizovalo. Pristupovali k sebe s nedôverou a báli sa, či ich tí druhí docenia. Rusi sa obávali, že Francúzi budú príliš namyslení. Francúzi sa báli, že Rusi sa budú oháňať veľkou ruskou tradíciou. A Rumuni medzi nimi si vraveli: Rusi nám vždy stúpali po hlave a Francúzi, tí ich vždy obdivovali - obaja si budú myslieť, že my sa im nevyrovnáme. Ja som sa na to pozeral a dobre som sa zabával. Nakoniec videli, že všetci sú dobrí.“

Nakrúcali ste v Moskve. Ako ste sa cítili, keď ste prichádzali do krajiny, ktorá vás kedysi strašila?

„Prvýkrát som prišiel do Moskvy ešte počas perestrojky, na festival. Ubytovali ma v hoteli Ukrajina, vyzeralo to tam ako z filmu Brazil, všade plno chodieb s maličkými izbami. Bol som tam stratený. Kedysi tam bývali zjazdy komunistických strán, prichádzali naň európski komunisti, čo si mysleli, že v Rusku to funguje ako v demokratických krajinách a tak bez zábran rozprávali o omyloch strán a chybách v ich vedení. Rusi ich za to likvidovali, a mnohých zabili práve v tomto hoteli. Keď som si ľahol do tej malej postele a zapol CNN - zvláštne, už sa dalo naladiť - počul som všetky tie hlasy bývalých kongresmanov. Rozprávali a rozprávali.“

Druhá návšteva už bola lepšia?

„Nakrúcali sme na Červenom námestí a mal som z toho obrovskú radosť. Tam bolo centrum zla, z Kremľa sa diktatúra šírila do polovice Európy. A teraz sme tam mohli nakrútiť komédiu o Rusoch, čo odchádzajú do Paríža. Nerád sa mstím, ale toto bola krásna pomsta, príležitosť vyliečiť si traumu. Ja, drobný Rumun, som prišiel na vaše Červené námestie a celé som si ho uzurpoval!“

Cítili ste jeho energiu?

„No veď polícia nás hneď vystopovala, keď sme si len prišli pozerať miesta nakrúcania a behali sme po okolitých strechách. Nepríjemne sa nás vypytovala a tušili sme, že to nemusí dopadnúť dobre. Francúzska časť štábu bola pokojnejšia, vravela, no veď sa skús vyhrážať, môžeme na vás kašľať, my tu máme ambasádu, tá nás ochráni. Aj ja už mám francúzsky pas a nemám z ruských policajtov strach. Ale predsa...“


Môžu Francúzi niekedy pochopiť, čo ste za totality prežili? A je to vôbec pre vás dôležité, aby to pochopili?

„To nie je len problém Francúzov. Nepochopí to nikto, kto diktatúru nezažil, pretože má len limitované možnosti. Možno, že si navzájom úplne nerozumejú ani ľudia s bývalých diktátorských krajín. Pretože v diktatúre sú spoločné len dve veci: chorý mozog diktátora a zbabelý, priemerný ľud. Okolo toho je milión nuáns.“

Takže aké boli reakcie, keď ste vo Francúzsku nakrútili svoj prvý film Trahir (Zradiť)?

„Bola to pre mňa čierna mora. Kritizovali ma za to, že som ho nakrútil vo francúzštine. Že vraj keď je o Rumunoch v Rumunsku, má byť po rumunsky. Ale ja som hovoril o svojej traume už ako Rumun v Paríži, a tak som o nej chcel hovoriť vo všetkej svojej nedokonalosti. Nepochopili to. Čo to je za pravidlo? Prečo by mal byť film o Rumunoch v rumunčine? Kto to vymyslel? A čo kto o mne vie? Nedávno som sa rozprával s kamarátom, ktorého už poznám tridsať rokov. Priznal sa mi, že žasol, keď som chodil po ulici a dvadsaťpäťkrát za deň som sa otočil, či ma niekto nesleduje. Vraví, že doteraz asi nepochopil, čo všetko som vtedy prežíval.“

A myslíte si, že my, čo sme z Východu, sme spravili dosť, aby sme už podobné veci nemuseli prežívať?

„Neviem, či to vôbec bude niekedy možné? Je azda definitívny koniec Sovietskeho zväzu? Je koniec Nemecka, Chile, Juhoslávie? Jediný vzor vidím v Nelsonovi Mandelovi, pretože on pristúpil k apartheidu ako k chorobe, ktorú treba celú preskúmať. Od pádu Ceausesca snívam o tom, že spravíme riadnu analýzu, prečo sme sa diktatúry vlastne zúčastnili, prečo zvíťazila a prečo sme boli zbabelí. Zatiaľ sme to neurobili.“

Viete, že my len s obdivom a závisťou sledujeme, ako veľa sa o tom hovorí aspoň v rumunskej kinematografii?

„Nebojte sa, prejde to aj k vám. Musí to už vo vás rásť a vrieť, a raz to nevyhnutne vyjde von.“

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  2. 3 úlohy, ktoré vyrieši minerálna vlna najlepšie
  3. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  4. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  5. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  6. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  7. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  8. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  9. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  10. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  1. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  2. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  3. Projekt First Lego League podporila Nadácia Pontis
  4. Klienti majú často pocit, že potrebujú spracovať len projekt
  5. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  6. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  7. 3 úlohy, ktoré vyrieši minerálna vlna najlepšie
  8. Svadba v kraji lietajúceho mnícha Cypriána
  9. Vecný dar pre Detské kardiocentrum v Bratislave
  10. VZN o hazarde sa dá zachrániť
  1. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom 10 549
  2. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 10 487
  3. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 8 472
  4. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 6 750
  5. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári 6 660
  6. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 4 966
  7. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 3 969
  8. Klasickým gastrolístkom konkuruje už aj nová stravovacia karta 3 413
  9. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet 2 927
  10. Jarné prázdniny pri mori? 2 489

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Mika svoju kapacitu podľa SNS vyčerpal. Nahradiť by ho mohol Rezník

Bývalá šéfka Markízy Zuzana Ťapáková sa po kauze Evka ako kandidátka na riaditeľku RTVS už nespomína.

KULTÚRA

Tajná služba si objednala vraždu. Na film Únos bolo treba odvahu

Politické trilery u nás nevznikajú.

ŠPORT

Raneriho vyhadzov je neodpustiteľný, tvrdí anglická legenda

Leicester City s ním získal titul.

Neprehliadnite tiež

Únos. Film, ktorý vznikol napriek výstrahám právnikov

Pri nakrúcaní prvého slovenského trileru bola aj mama Roberta Remiáša.

Česi na objednávku vlády nikoho neuniesli, predbehli nás v inom

Kajínek, gangster Krejčíř aj kmotor Mrázek. Českí filmári vedia, kde hľadať hrdinov.

Oscarové pesničky môžu byť gýč. Zhodnotili sme tohtoročné

Citové vydieranie a jednoduché okopírovanie úspešného vzoru. Niekedy však piesne vo filmoch prekvapia.

ROZHOVOR

Tajná služba si objednala vraždu. Na film Únos bolo treba odvahu

Politické trilery u nás nevznikajú, riaditeľ Art Film Festu Peter Nágel vysvetľuje prečo.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop