Na Slovensku sa opäť málo nakrúca, a tak akadémia vyberala iba z troch filmov. Vojtekovmu dokumentu konkuroval iba historický príbeh o mníchovi Cypriánovi a dokument o Mongolsku.
BRATISLAVA. Slovenská filmová a televízna akadémia rozhodla, že naším kandidátom v sekcii filmov nakrútených v inom ako anglickom jazyku bude dokumentárny film o dedine Slemence na slovensko-ukrajinskej hranici. Film vznikal šesť rokov, režisér čakal, ako sa situácia zmení po našom vstupe do Európskej únie.
Akademici odovzdali Hranici šesťdesiat percent hlasov, 23 percent dostal hraný film Legenda o lietajúcom Cypriánovi, sedem percent získala tohtotýždňová distribučná novinka, dokumentárny film Pavla Barabáša Mongolsko - V tieni Džingischána.
Nominovaný film musel mať premiéru medzi 1. októbrom 2009 a 30. septembrom 2010, musel byť uvedený v kinodistribúcii, prihlasujúca krajina v ňom musela mať prevažujúci počet hlavných tvorcov a pôvodný jazyk nesmela byť angličtina.
Ľudia na druhej straneVojtekov film mal svetovú premiéru vlani v októbri na medzinárodnom festivale dokumentárnych filmov v Jihlave, odkiaľ si odniesol cenu za najlepší stredo- a východoeurópsky dokument. Premietli ho aj na prestížnom festivale v Rotterdame, cenu za najlepší slovenský dokument si odniesol z tohtoročného Cinematiku.
Veľké a Malé Slemence politici rozdelili už v roku 1946 a kto sa za dvadsaťštyri hodín nespamätal, už sa k svojim príbuzným na druhej strane len tak ľahko nedostal. Dedinu rozdelil múr strážený sovietskymi vojakmi a víza neochotne udeľovali v Prešove vzdialenom stopäťdesiat kilometrov. Ľudia si vyvinuli svojské formy komunikácie, nevesta oznámila zvyšku rodiny na druhej strane, že sa vydáva, tak, že v svadobných šatách vyšla na pole. V Slemenciach sa hovorí prevažne po maďarsky, a tak film išiel do kín so slovenskými titulkami. O čom sa miestni rozprávali, sa aj samotný režisér dozvedel až doma, keď mu s prekladom pomohla strihačka filmu.
Pragmatický prístup„Mám pocit, že som tam strávil dvesto rokov, keď vidím, ako sa tam teraz všetko zmenilo, zelektronizovalo," povedal v rozhovore pre SME režisér po jeho premiére. Po vstupe Slovenska do Schengenu sa zmenil aj hraničný režim. „Neviem, či nebolo lepšie, keď stál pri hranici sám ruský vojak - aspoň to bol človek."
Dokument ukazuje, ako ťažko sa po dlhých rokoch nadväzuje, ak je pretrhnutá kontinuita. Je metaforou našej stratenosti po štyridsiatich rokoch izolácie, ukazuje, ako obrovským impériám záleží na každom štvorcovom metri územia a ako zároveň pritom kašlú na obyčajných ľudí.
Hoci bolo rozdelenie dediny politickým aktom, dokument sa sústreďuje najmä na osobné príbehy ľudí. Okrem o rozdelených rodinách a veľkých očakávaniach hovorí aj o pašovaní a pragmatizme - po otvorení hranice ju ľudia z okolia najviac využívajú nie na osobné stretnutia, ale na výhodné nákupy na Ukrajine.
