TV OKO

Literárny vedec Milan Šútovec: Chýba mi ten literárny ruch

Keď sme si s ním dohadovali rozhovor, tvrdil, že nie je pohotový a už nemá čo povedať. Potom sme sa stretli a on rozprával dve hodiny.

Keď sme si s ním dohadovali rozhovor, tvrdil, že nie je pohotový a už nemá čo povedať. Potom sme sa stretli a MILAN ŠÚTOVEC rozprával dve hodiny: o „veľkom fláme“ šesťdesiatych rokov, o „opici“ rokov sedemdesiatych i o tom, ako sa po revolúcii dostal na jeden z najvyšších postov československej federácie.

Milan Šútovec – vy ste priamo z Martina alebo zo Šútova?

Z Martina. Ani neviem, že by som v Šútove mal nejakých predkov. Predkovia boli z Priekopy, čo je obec medzi Vrútkami a Martinom, dnes súčasť Martina. Detstvo som prežil vo Vrútkach. Môj otec bol pôvodným povolaním strojár, špecialista na parnú trakciu, ktorá časom zo železníc a opravární zmizla. Na sklonku svojej zamestnaneckej dráhy sa stal vedúcim investičného odboru v Železničných opravovniach a strojárňach Vrútky.

Ako sa syn strojára stal literárnym vedcom?

Na umeleckej literatúre ma doteraz zaujímajú isté akoby „strojárske“ veci – mechanika fungovania literárneho diela, sily, ktoré pôsobia pri výstavbe textu, textová dynamika či tvorba napätia. Ale bolo to jednoducho tak, že po gymnáziu ma nezobrali na maľbu, kam som chcel ísť. Rok som pracoval vo vrútockej nástrojárni, kde som pochopil, že nechcem celý život kaliť vrtáky a začal som sa teda pripravovať na vysokú. Chcel som ísť na dejiny umenia. V ten rok ich neotvárali, ale to mi povedali až na mieste. Dali mi zoznam, že ak chcem, mám si vybrať z toho zvyšku. Boli tam také pedagogické predmety, tak som pichol prstom do zoznamu a išiel som na kombináciu slovenčina – dejepis. K literárnej vede som sa potom dostal cez kritiku.

pic1.jpg

Vtedajšia literatúra bola najmä socialisticko- realistická.

Dejiny literatúry sú oveľa širšie a vždy máte k dispozícii nielen novinky alebo aktuálne veci. Keď som prišiel v roku 1959 na fakultu, tak socík nemal za sebou dlhú históriu. Ani tej režimovej literatúry nebolo až toľko. Väčší objem poznatkov z literatúry sa týkal minulých období. Od druhého ročníka som sa venoval literárnej kritike. Mám dojem, že ako prvé som napísal niečo do diskusie, ktorú v Kultúrnom živote otvoril Peter Karvaš. Týkala sa otázky, prečo vraj ľudia nečítajú slovenských spisovateľov. Tak ja som mu to takpovediac strelil medzi oči, že načo by sme čítali Karvaša, keď môžeme čítať napríklad Hemingwaya.

To muselo byť odvážne, Karvaš bol preferovaný spisovateľ...

Ja som bol mladý, dvadsaťjedenročný drzý sopliak, ktorému je to jedno. Neznámy študent. Potešilo to takých, čo nemali radi Karvaša a niektorí si hádam mysleli, že mám aj pravdu, čo sa týka čitateľnosti slovenskej literatúry. Potom ma vyzvali, aby som ešte niečo napísal. Do Kultúrneho života ma zavolal pracovať Kornel Fösldvári, pretože ktosi z redakcie odišiel na vojenčinu alebo čosi podobné. Publikoval som tam recenzie a robil som poskoka, a potom ma po roku zlanárili Jozef Kot a Milan Hamada za redaktora do Slovenských pohľadov.

Väčšina pamätníkov spomína na tie šesťdesiate roky ako na oslobodzujúce obdobie, na obdobie nádejí. Bol to aj váš prípad?

Keď som robil v nástrojárni, polovica robotníkov boli bývalí holiči, čašníci, súkromní obchodníci a podobní, takzvaní vyakčnenci. Za rok som zistil, ako je to naozaj s tým socializmom... Šesťdesiate roky, keď som prišiel na vysokú a žil v prostredí Kultúrneho života a Slovenských pohľadov, boli dosť príjemným obdobím môjho života. Žil som vo svete, kde sa číta a píše, a tam mi bolo dobre. Písali sme zhruba to, čo sme chceli, šéfredaktori nám to občas vyškrtali, niečo zhabala cenzúra, bol to taký mäkký súboj. V tom čase už nešlo o život ako v päťdesiatych rokoch. My sme boli mladí a z pohľadu moci sme neboli hriešni, nebol dôvod nás biť za nejaké staré hriechy.

pic2.jpg

Kto bol v tej komunite?

Sedel som v Slovenských pohľadoch, a viac-menej všetci prispievatelia boli moji kamaráti. Nielen literáti, aj ľudia z iných umeleckých brandží. Od polovice šesťdesiatych rokov až do začiatku deväťdesiatych som vlastne poznal všetkých žijúcich slovenských spisovateľov. Stretal som ich pracovne v redakcii alebo aspoň priateľsky v nejakej kaviarni, zvyčajne v Kryme. Najviac času som trávil v spoločnosti Slobodu, Jaroša, Johanidesa, Vilikovského, Šimonoviča, Kovalčíka a ďalších, ale fajn bolo aj s niektorými staršími.

Jedným z prvotných impulzov Pražskej jari bol IV. zjazd československých spisovateľov v roku 1967. Aké bolo vtedy postavenie spisovateľov v spoločnosti?

Boli omnoho váženejšou vrstvou spoločnosti ako dnes. Moc ich chcela mať na svojej strane, tak si ich pestovala. Vtedy mnohí aj dobre zarábali, knihy im vychádzali v desaťtisícových nákladoch a ich známosť vo verejnosti bola oveľa väčšia, pretože televízia ešte len začínala a bolo viac času na čítanie. Postavenie spisovateľa bolo, skrátka, akoby honosnejšie. Spisovateľský zjazd preto priniesol komunistom veľké sklamanie: ich celebrity ich zradili! Vo verejnosti to malo obrovský ohlas a naozaj to bol jeden z impulzov aj pre iné kruhy a spoločenské vrstvy.

A postavenie kritiky?

Spoločnosť, teda vládnuca moc, od kritika očakávala, že bude plniť funkciu akéhosi intelektuálneho drába. Daktorým kritikom to celkom imponovalo a vyhovovalo im, že reprezentujú moc. Iní zase takzvané spoločenské záujmy často spochybňovali cez knihy, ktoré recenzovali. Robiť vtedy literárnu kritiku – to bola skrátka činnosť, ktorá do istej miery nahrádzala politizovanie. Keď chcel človek komentovať dianie v spoločnosti, tak to robil prostredníctvom cudzích textov, ktoré analyzoval, hľadal v nich všelijaké podtexty, analógie, skryté posolstvá. Dnes literárna kritika v takomto zmysle ani neexistuje. Očakáva sa od nej len informačná, prípadne obchodno-propagačná funkcia. Tú širšiu kultúrnopoliticko-formatívnu funkciu už spĺňajú iné inštitúty.

pic3.jpg14. apríla 1992 s Alexandrom Dubčekom a Václavom Havlom, ktorý práve
ohlásil svoju kandidatúru na post prezidenta

Nie je to smutné?

Možno je, ale ja za tým nesmútim. Mne literárna kritika ako taká už ani veľmi nechýba, skôr ten literárny a kultúrny ruch, ktorý bol s tým všetkým spojený. Veci, čo samu kritiku presahovali k umeniu vôbec, ku kultúre, k fi - lozofi i, k spoločenským vzťahom a podobne. Sem-tam sa vyskytli ostré polemiky, čakalo sa, čo o niektorých veciach napíšu niektorí ľudia, tešili sme sa na to. Verejný diskurz bol rozvetvený, týkal sa všetkých možných oblastí. Existovali pre to platformy - vždy znova sme čakali, kedy vyjdú Kultúrny život či Literární noviny, Orientace, Světová literatura. Aj to patrilo k tej atmosfére šesťdesiatych rokov. Bol to akýsi veľký intelektuálny fl ám, ktorý sa skončil totálnou opicou.

Mnohí vaši vrstovníci vtedy emigrovali, nechceli ste odísť tiež?

Samozrejme, že prvé dni po okupácii áno, ale mal som ročného syna a dostal som začiatkom septembra 1968 papier na tento pôvodne družstevný byt, v ktorom sedíme. Šuškaním sa rozšírilo, že kolaudácia sa urýchlila, aby byty neboli pridelené sovietskym dôstojníkom. To bol nezmysel, ale pomohol.

Vyčítali ste si to niekedy?

Ako si to môže človek vyčítať? Žijete tu s rodinou... Koľko ráz som však rozmýšľal, čo by zo mňa bolo, keby som bol šiel preč. Pochybujem, že by som bol zostal v literatúre.

Aké to bolo obdobie – po okupácii?

Prežívali sme to s vierou, že sa to zmení. Prvých päť rokov mi pripadalo úplne hnusných. Postupne z tej úplnej tmy, z toho Mordora, trochu presvitlo slniečko. Ja som to prežil sčasti vo vydavateľstve Tatran, a z väčšej časti v Slovenskej akadémii vied.

pic4.jpgMichael Žantovský, Rudolf Battěk, Michal Prokop, Milan Šútovec a Karel Schwarzenberg
na stretnutí v Černínskom paláci, Praha, 1991

Ako to bolo s vaším prepustením zo Slovenských pohľadov?

V roku 1969 sa stal šéfredaktorom Slovenských pohľadov profesor Ján Števček, ktorý sa vrátil z lektorského pobytu vo Francúzsku a ešte nebol celkom zorientovaný v novej situácii. Nevedel presne, čo je čo a kto je kto. Chcel sa aj politicky uviesť, tak vymyslel, že by sme pri výročí oslobodenia mohli urobiť májové česko-slovenské číslo. My sme sa s Paľom Vilikovským prihlásili, že to dáme dokopy. Bolo z toho číslo, kde boli autori, ktorí boli medzitým v Česku zadupaní pod čiernu zem. Dostalo sa však do rúk šéfredaktorovi časopisu Tvorba Jiřímu Hájkovi, a ten nás udal. Napísal, že kým v Česku sa konsolidujú veci, slovenská pravica poza chrbát komunistickej strany podáva ruku českej „reakci“ a pomáha spomaliť jej neodvratný zánik. Tak si nás zavolali na koberec na Zväz slovenských spisovateľov predsedovia a tajomníci Plávka, Solovič a Mináč. A bolo. Vlastne je to skoro na deň presne štyridsať rokov, čo nás vyrazili.

Potom ste šli do vydavateľstva Tatran.

Náš bývalý šéf Jozef Kot, ktorý tam robil šéfredaktora, pravdepodobne dostal od Válka alebo od koho pokyn, aby nás prijal do práce. Vtedy ľudí tak upratávali, aby ich nebolo vidno. Teraz si spomínam, že Paľo Vilikovský mal krátke intermezzo v Revue svetovej literatúry, ale aj to mu zatrhli, skončil tiež v Tatrane. Najprv som robil v propagačnom oddelení, potom redaktora. Vydali sme pár dobrých kníh z literárnej teórie. Potom, po dvoch rokoch, ma pozval kamarát Vlado Petrík, či nechcem prísť do akadémie vied, že sa bude robiť konkurz na internú vedeckú ašpirantúru v Ústave slovenskej literatúry. Upozornil som ho, že som bol vyhodený. Povedal, že sa to možno zariadi, že skúsiť treba. Aj sa to zariadilo. Mal som šťastie, že predsedom strany na spoločenskovedných ústavoch bol vtedy istý doktor Hrozienčík, riaditeľ Historického ústavu, a ten, keď dostal moje papiere na stôl, spýtal sa, či som syn toho a toho. A podpísal mi to. Bol to otcov spolužiak zo základnej školy. (Smiech.) Na Slovensku je to tak – buď natrafíte na nejakého starého známeho alebo rodinu a potom je dobre, alebo nenatrafíte - a potom je zle.

Poznali ste aj básnika a po roku 1969 ministra kultúry Miroslava Válka?

Poznal, ale stále naňho nemám defi nitívny názor. Som si istý len tým, že bol cynik.

Hovorí sa, že Válek bol v kultúre ten dobrý a Pezlár ten zlý.

To je taký mytologický výklad. Válek bol určite s kultúrou viac zžitý než Pezlár, a bol aj väčší chytrák či taktik. Niektorých spisovateľov nalákal do strany a uľahčil im tak život, s niektorými ľuďmi, čo mu siahli na jeho básnický otlak, ako napríklad Milan Hamada, konal svinsky. S inými takzvanými politickými prípadmi, s ktorými nemal osobný problém, konal mäkšie. Pezlár bol brutálny, zrejme nekultúrny ideológ, ale nemohlo to byť len tak, že na Hlbokej ulici, kde sídlil Ústredný výbor KSS, sedia tí zlí, a na ministerstve kultúry tí dobrí. To je podľa mňa mýtus. Neboli dobrí ani jedni, ani druhí.

pic5.jpgMilan Šútovec so starším synom Andrejom, 1971

V roku 1989 ste boli v západonemeckom Frankene. Čo ste tam robili?

Bol to taký zvláštny výlet začiatkom októbra 1989. Mal som za sebou takú menšiu politickú aféru so štúdiou, ktorá sa volala Začiatok sedemdesiatych rokov ako literárnohistorický problém, a možno preto ma pozvali či nominovali, neviem. Išiel som tam s Ladislavom Ballekom, vtedy tajomníkom Zväzu slovenských spisovateľov, a v Prahe sa k nám pripojili ešte dvaja českí autori. Nevedel som presne, aké je to podujatie. Myslel som si, že to bude o literatúre, ale na mieste vysvitlo, že je to o politike, že je to zraz česko-slovenského exilu. Organizátorom bol exulovaný břevnovský opát Anastáz Opasek, veľmi milý človek, a jeho organizácia Opus bonum. Boli tam slávne mená zo Slobodnej Európy či z Hlasu Ameriky - Pavel Tigrid, Ivan Medek, Agneša Kalinová, Ivan Binar, Lída Rakušanová, Milan Schulz, Vilém Prečan, Jan Vladislav, Jefi m Fištejn, Egon Lánsky a mnohí ďalší. Bol to úžasný zážitok

Podvracali ste tam republiku?

Ja som im tam predniesol niečo ako tézy z toho svojho článku, malo to dosť úspech, a počúval som, čo vravia oni. Také dačo som naživo nepočul dvadsať rokov. Laco Ballek tam dal prvý rozhovor ofi ciálneho spisovateľského funkcionára Slobodnej Európe. Teda pani Rakušanovej. To bola veľká vec. Diskutovali sme, čo čaká Československo. My sme boli v odhadoch opatrní, dávali sme tomu tak dva roky, kým sa veci zmenia, oni verili, že sa domov vrátia o chvíľu. Vládla tam veľmi euforická atmosféra, lebo to bolo už v čase, keď tade v okolí blúdili východonemecké trabanty, ktoré prichádzali z Maďarska. Keď Gorbi nedal na oslavách vzniku NDR Honeckerovi pusu, všetci si to v televízii všimli a radostne hovorili: Je to tady. Robili sa tam také semiotické paralely: Havlíček – Havel, pán Václav – svätý Václav, Hrad – Hrádeček a podobné žarty. Ale na hraniciach nás naši tajní ešte dôkladne prečesali a pobrali nám exilové knihy. Neskôr, po prevrate, som ich pár dostal naspäť, nevrátili mi iba Lutherov Malý katechizmus, ktorý som nemal od exulantov. Ten som si vzal – za pár mariek do kasičky – z kôpky v evanjelickom kostole. (Smiech.)

Po voľbách v roku 1990 ste boli predsedom Snemovne národov, čo bola jedna z dvoch komôr Federálneho zhromaždenia.

Ešte na prelome rokov bolo treba kooptovať nových poslancov do Slovenskej národnej rady aj do Federálneho zhromaždenia. Mňa oslovil Peter Zajac, či by som nešiel do Prahy. Kývol som na to a pár mesiacov som bol v kultúrnom a školskom výbore. Jeho predsedom bol najprv sochár Jozef Jankovič, ten to však zo zdravotných dôvodov nechcel robiť, tak som sa stal predsedom ja. To človeka trochu zviditeľní, veď aj tá hádka o názov štátu šla cez náš výbor. Keď prišli prvé voľby, zrazu som bol kandidát. A na nejakom rokovaní, o ktorom som ja nič nevedel, sa dohodli Slováci s Čechmi, že by som mohol byť predsedom snemovne.

pic6.jpg

V tom čase ste mali „pod sebou“ vplyvných ľudí – Mečiar, Slota...

Slota bol priamo v Snemovni národov.

Ako sa prejavoval?

Tak ako teraz. Keby bol dobrým archivárom a jeho minulosť by mu stála za to, tak by doma našiel fúru listov, takmer za každý mesiac jeden, v ktorých mu oznamujem, že nedostane vyplatený poslanecký plat a náhrady pre neúčasť na rokovaní. On proste bol v tej Žiline a robil tam to, čo robil až donedávna. Z poslaneckého platu teda určite nežil. Vtedy ešte nebol predsedom SNS, tým bol Víťazoslav Moric. Ten tam hádzal rôzne politické vyhlásenia typu: „Krava, ktorá sa pasie na Slovensku, má byť na Slovensku aj podojená.“ Na tejto úrovni tam diskutovali. Však podobne diskutujú dodnes.

Vo „federáli“ bol aj spisovateľ Vladimír Mináč...

Hej, aj on bol v „mojej“ snemovni. My sme sa dosť dobre poznali z minulosti. Vykal mi takým tým priateľským spôsobom: Milan, vy... Trochu sa cítil previnilo za ten môj niekdajší vyhadzov, lebo on mal ináč zmysel pre takzvané partizánske kúsky a výtržnosti... Občas mal problémy dostať sa do poslaneckej lavice, museli mu pomáhať kolegyne z komunistického klubu. Raz za čas som si k nemu prisadol v jedálni, niekedy som si s ním dal aj borovičku, ale preberali sme skôr nepolitické veci, bratislavské klebety o spoločných známych. On sa potom začal kamarátiť s moricovcami. Raz som mu to vyčítal a on mi na to: Milan, ale veď oni idú vyhrať! (Smiech.)

Parlament z rokov 1990 – 1992 urobil v krajine najväčšie zmeny. Uvedomovali ste si to vtedy?

Veď sme aj zostarli. Do parlamentu som šiel s tmavými vlasmi a odišiel som s bielymi. Ale šiel som tam na škodovke, a na škodovke som sa aj vrátil. A mal som ju ešte ďalšie štyri roky. Prijímali sme obrovské množstvo zákonov. Vtedy ešte neboli tri čítania, zákony sa posudzovali len vo výboroch a v pléne sa hlasovalo len raz. Bolo to ako na bežiacom páse – právna transformácia, ekonomická transformácia, štátoprávne naťahovačky. A všetko prerokúvať s troma vládami, s Hradom a dvoma ďalšími parlamentmi. Hrôza. Urobili sme však v tých rokoch základný systémový obrat od totality k demokracii.

Nebolo to tak, že VPN si dala ukradnúť národnú myšlienku?

Neviem, či to bolo tak. Vari sa mala VPN pretekať s Moricom o to, kto je väčší Slovák? Nikto predsa nemohol ponúknuť viac ako on a jeho družina.

pic8.jpg

Boli voľby v roku 1992, kde nástupkyňa VPN – ODÚ – prepadla, pre vás sklamaním?

Sklamanie to nebolo. To sa dalo tušiť, že to tak dopadne. Ale ako by asi povedal Karel Schwarzenberg: Byl to velikej průser. To bol malér, ale čo už. To, že sa štát rozpadne, bolo vidieť už minimálne dvanásť-pätnásť mesiacov predtým. Minimálne z toho miesta, kde som sedel, to bolo vidieť. Na to sa dalo buď len pozerať a napriek všetkému upevňovať demokratické inštitúty, alebo zakročiť silou. Ale taký nezmysel nikomu ani nenapadol, lebo to by bola Juhoslávia a dopadlo by to rovnako.

Sledujete ešte politiku?

Sledujem.

Čo na ňu hovoríte?

Myslíte na túto povolebnú? Je to také rozpačité, nedá sa to ani komentovať, lebo to nemá pevné kontúry. Veď aj náš Martin (Shooty) vari poriadne nevie, čo by kreslil. Tiež tak zobďaleč okolo toho obchádza. Ale treba im dať chvíľu čas. Parlamentná kultúra je však na Slovensku dlhodobo mizerná.

Čomu sa venujete pracovne?

Pripravoval som nové vydanie výberu z diela Margity Figuli, ktoré by odstránilo textologické problémy jestvujúcich starých vydaní. Chcel som pripraviť, vlastne som pripravil čosi ako kánonické znenie textov . Je s tým však autorskoprávny problém u dediča. V poslednom čase som urobil aj prehľad dejín slovenskej literárnej historiografi e, jej vývinu od tablicovských čias. A teraz dorábam štúdiu o problematike periodizácie slovenských literárnych dejín. Vlastne by som mal byť už dobrých pár rokov penzista, nie?

Publicisticky vám stačí to, čo píšete do SME?

Už sa mi to veľmi ani nechce robiť. Mám veľký odpad, lebo spravidla napíšem tri-štyri strany a potom to redukujem a zahusťujem ako nejaký kuchár. Vyhadzujem často veci, ktoré sú mi z literárneho hľadiska najmilšie. Zaoberám sa tým dva dni, a nakoniec je z toho jedna strana. Ešte by som, samozrejme, chcel napísať niečo väčšie, ale voda stúpa a času je málo. Dávam dokopy veci, čo mám v počítači – štúdie o literatúre, možno aj tie eseje, fejtóny. Možno spíšem aj pár spomienok. Ale nemám o tom zatiaľ jasnú predstavu.

Milan Šútovec (1940)
Spisovateľ, kritik, literárny vedec a publicista. Absolvent Filozofi ckej fakulty v Bratislave (odbor slovenčina – dejepis). Pôsobil ako redaktor časopisov Kultúrny život a Slovenské pohľady, neskôr ako vedúci redakcie teoretickej literatúry vo vydavateľstve Tatran. Od roku 1972 vedecký ašpirant a neskôr vedecký pracovník Literárnovedného ústavu SAV. V rokoch 1990 – 1992 bol predsedom Snemovne národov Federálneho zhromaždenia ČSFR za VPN/ODÚ. V rokoch 1993 – 1996 bol vedúcim Kancelárie Nadácie Konrada Adenauera v Bratislave. Knižne publikoval zbierku poviedok Tieňohry (1968), román Muži a zbrane (1974), literárnovednú monografi u Romány a mýty (1982), zbierky kritík Rekapitulácia nekapitulácie (1990) a Zo šedej zóny (1999) a knihu o „pomlčkovej vojne“ Semióza ako politikum (1999). S manželkou Martou žijú v Bratislave, majú dvoch synov Andreja a Martina.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  2. 3 úlohy, ktoré vyrieši minerálna vlna najlepšie
  3. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  4. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  5. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  6. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  7. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  8. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  9. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  10. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  1. Projekt "Zvýšenie odborných kapacít v oblasti práce s mládežou"
  2. Malé knedličky, veľké dojmy
  3. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  4. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  5. Projekt First Lego League podporila Nadácia Pontis
  6. Klienti majú často pocit, že potrebujú spracovať len projekt
  7. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  8. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  9. 3 úlohy, ktoré vyrieši minerálna vlna najlepšie
  10. Svadba v kraji lietajúceho mnícha Cypriána
  1. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 10 755
  2. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom 10 706
  3. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 8 693
  4. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 6 524
  5. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári 5 755
  6. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 4 729
  7. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 3 808
  8. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom 3 193
  9. Klasickým gastrolístkom konkuruje už aj nová stravovacia karta 3 177
  10. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet 2 957

Téma: Rozhovory z denníka SME


Hlavné správy zo Sme.sk

EKONOMIKA

Chaos okolo cien elektriny pokračuje. Koľko vlastne zaplatíte po novom?

Začiatkom roka v niektorých prípadoch stúpli ceny za elektrinu neúmerne. Po politickom tlaku preto z postu šéfa regulátora odstúpil Jozef Holjenčík.

KOMENTÁRE

Pozrite, čo sa stalo na Slovensku, hromží Trump pred kamerami

Preceňovanie utečeneckej témy odpútava pozornosť od úplatkov, kriminality.

EKONOMIKA

Polícia obvinila úradníka, pýtal si úplatky za dotácie

Zamestnanec Pôdohospodárskej platobnej agentúry si opakovane pýtal úplatky.

Neprehliadnite tiež

Únos. Film, ktorý vznikol napriek výstrahám právnikov

Pri nakrúcaní prvého slovenského trileru bola aj mama Roberta Remiáša.

Česi na objednávku vlády nikoho neuniesli, predbehli nás v inom

Kajínek, gangster Krejčíř aj kmotor Mrázek. Českí filmári vedia, kde hľadať hrdinov.

Moonlight? Takto vyzerá filmové umenie

Príbeh šikanovaného homosexuála nie je navonok ničím príťažlivý.

Oscarové pesničky môžu byť gýč. Zhodnotili sme tohtoročné

Citové vydieranie a jednoduché okopírovanie úspešného vzoru. Niekedy však piesne vo filmoch prekvapia.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop