Suchá nad Parnou Františka Hečka

Suchá nad Parnou je hneď za Trnavou. Parná je potok a obec dostala názov preto, lebo je naozaj suchá. Studne treba vŕtať desiatky metrov. Ale viniču sa darí, pretože má mohutný koreňový systém.

Zarytý abstinent

„Otec skončil vinársku školu, vo víne sa vyznal, ale je zaujímavé, že takmer vôbec nepil. Veľmi kriticky sa vyjadroval k spisovateľom, ktorí veľa času trávili v kaviarňach a viechach, a tí sa na neho veľmi hnevali,“ prezrádza dcéra spisovateľa Magdaléna Hajnošová.

Sedíme na obecnom úrade spolu s ďalšou sprievodkyňou, kronikárkou obce Ruženou Orešanskou a hostiteľkou Helenou Tajcnárovou.

František Hečko pre obyvateľov obce rozhodne nie je autorom nudného povinného čítania, ale rodákom, na ktorého sú hrdí, podobne ako na spisovateľa a prekladateľa Blahoslava Hečka, brata Františka a básnika a prekladateľa Viliama Turčányho. Všetkým trom je zasvätená aj pamätná izba.

Pani Magdaléna mala doma literatúry vyše hlavy, s úsmevom spomína, že sa neskôr vyhýbala spoločným prechádzkam s rodičmi, lebo sa bavili stále len o spisovateľoch a knižkách. Práve preto si vybrala úplne inú cestu – stala sa počítačovou programátorkou.

„Otec a mama sa zoznámili ako študenti cez časopis Svojeť, obaja doň písali. Mali celý život veľmi pekný vzťah a boli to skvelí rodičia.“

Dvanásťročný gazda

„Urban a Kristína Habdžovci z románu, to sú Ján Hečko a Rozália Branišová, moji starí rodičia,“ hovorí pani Magdaléna.

„Ušli od Michala Habdžu, lebo neprijali jeho ženu Kristínu. Išli do Vlčindola, teda do Vlčej doliny. Tam kúpili dom a dva vinohrady. Keď išiel dedo do prvej svetovej vojny, povedal môjmu dvanásťročnému otcovi – ty si gazda, tak sa staraj. A on obrábal pôdu a vyrábal víno.

V románe je to tak, ako to bolo aj v skutočnosti. Pre vojnu nevládali splácať hypotéky a tak išiel tento majetok do dražby. Môj otec kúpil to, na čo mal - malý kúsok vinohradu. Ten som zdedila ja. Inak, pradedo vraj nebol v skutočnosti taký zlý ako Michal v románe, to už je spisovateľská licencia.

Ale pravda je taká, že keď Červené víno vyšlo, viacerí ľudia sa tam spoznali a urazili, aj keď postavy okrem tých základných štyroch sú skombinované z viacerých živých predlôh a niektoré sú úplne vymyslené.“

V románe

Po chvíli cesty autom sa ocitáme v románe, teda vo Vlčej doline, kde sa odohráva dej Červeného vína. Obzeráme si dom, kde sa narodil a vyrastal Hečko.

Pani Hajnošová nám ukazuje bývalý Hečkov vinohrad, dnes ho už majú aj s dcérou a jej manželom ako rekreačnú záhradu s malým domčekom. Vzduch vonia určite rovnako, ako keď sem prišli Urban a Kristína alebo keď tu dvanásťročný Hečko obrábal vinohrad počas prvej svetovej.

V tomto človeku ako keby sa koncentrovali kontroverzie doby. Veriaci katolík, neskôr presvedčený komunista vítajúci združstevňovanie, národovec-matičiar... ale my sme v mieste jeho románu Červené víno, v ktorom ešte nebola prítomná ideológia a ktorý plasticky zachytáva vtedajší život. To sa však týka iba prvého vydania z roku 1948, ďalšie prerobil a ideologicky „posunul“ podľa požiadaviek doby.

Hrdosť

Prechádzame okolo kláštora, auto sa škriabe po cestičkách vo vinohradoch. Milan Hutár je predseda spolku vinohradníkov a vinárov v Suchej a zástupca starostu obce. Býva tiež vo Vlčej doline, uprostred viníc na kopci, ďaleko od dediny. Dole chodí pešo, je to trištvrtehodinová prechádzka.

Usádzame sa v besiedke a ochutnávame skvelý veltlín. Ženy sa rozrozprávajú o obci. Kláštor, v lete obľúbená priehrada, kostol, ale aj čulý život - dva spevácke zbory, dychovka, ktorá chodí na meniny vyhrávať pod okná držiteľkám rozšírených mien ako Mária.

Aktivity kultúrneho domu, kam chodia ženy cvičiť, stolnotenisový oddiel, aktívny vinohradnícky spolok, organizujúci ochutnávky.

Suchá má 1800 obyvateľov, takže každý väčšinu svojich rodákov pozná. „Ale aj sem už prichádzajú mladí,“ hovorí kronikárka, pani Orešanská. „Postavia si dom, okolo neho múr a nekomunikujú.“

Technológie a tradícia

Horúca súčasnosť a pýcha Suchej je vinárstvo Terra Parna. Funguje len dva roky, ale kvalitou sa vyrovná produktom dlhoročných vinárskych klasikov.

„Skromnosť je typická vlastnosť prevažnej väčšiny vinárov. Pýcha sa medzi nimi nenosí,“ napísal o Terre Parne vinár a publicista Peter Handzuš.

„Rodinné vinárstvo Zvolenských doteraz učarovalo každému, kto sa u nich zastavil. Mnohé vinohrady na Slovensku patria minulosti a bude veľmi ťažké vrátiť im zašlú slávu. Táto vinica sa však vrátila na miesto, kam stáročia patrila.“

Majiteľ Jozef Zvolenský je odcestovaný, ochotne sa nás ujíma vinohradník Miroslav Forner. V degustačnej miestnosti chutnáme skvelý modrý portugal, aký sa objavuje aj v Hečkovom diele a obdivujeme rady viničových kríkov s krásnymi strapcami, vyrovnanými takmer v zákrytoch. V noci sú vinice osvetlené, sú dominantou obce.

Vinohradník vysvetľuje, ako je možné, že hrozno ostalo zdravé aj v tomto zlom roku, keď sa mu vo všeobecnosti nedarí.

Nie je to náhoda. Majú na to metódy a pomáhajú im najnovšie technológie. Zariadenie je najmodernejšie, celý proces výroby je riadený počítačom.

Dokonalé stretnutie tradície a moderných nástrojov.
Bez lásky by to však stále boli len rastliny, stroje a prístroje. Za každým dúškom vína sa skrýva vzťah, oduševnenie a talent. A to vlastne platí aj pre literatúru. Bez týchto vecí by bol každý román len mŕtvy text.