BRATISLAVA. K osemdesiatinám Romana Bergera Slovenská filharmónia cez víkend uviedla v svetovej premiére jeho skladbu Missa pro nobis (Omša pre nás).
Autor nepatrí k istému „typu“ skladateľov, aj keď v 60. rokoch bol súčasťou „generácii“ mladých avantgardistov. Roman Berger je výnimočný človek, ktorý vždy chcel a presadzoval a vždy osudovo „nemohol“ viac, ako umožňovala doba. O tom, aj o neutíchajúcich nespravodlivostiach páchaných na ľudstve je jeho najnovšie dielo – omša o nás ľuďoch i zákonoch biznisu, ktorý nepozná blížneho. Atak prvej časti Dies irae bol skutočne alarmujúci. Výkrik do súčasnosti, minulosti aj budúcnosti. Neutíchajúca sekvencia Dies irae, ktorá sa vinie dejinami liturgie i ľudstva vôbec. Sme ešte schopní takúto výpoveď vnímať?
Jej sila nemohla neosloviť: „Minúta ticha za všetkých zavraždených, umučených, zabíjaných, vraždených, mučených... Za deti bez matky, bez otca, hladné, smädné, choré; zotročované, zneužívané, kaličené...“ Aj tieto hrôzostrašné, ale pravdivé slová zazneli. A ďalej, v časti Sanctus – „Auschwitz, Katyń, Hirošima, Nagasaki, My lai, Groznyj, Srebrenica, Fauludža, Sabra-Šatila, Rwanda, Gaza... Svätý Bože, Bože veľký, nekonečný, všemohúci... Bože, prečo spíš?“ – sa pýta skladateľ kompozície, ktorá nie je o kráse, ale je o láske. V záverečnom Hymnuse spieval zbor „Láska nikdy neprestane“ a mezzosopranistka Denisa Šlepkovská doplnila „Viera, nádej, láska, to troje, ale najväčšia z nich je láska.“
V Slovenskej filharmónii zaznelo dielo, ktoré zanechalo stopu. Hlbokú stopu.
Autor: Zuzana Martináková
