Atmosféra inštalácií akčného umelca, ktorý mohol oficiálne vystavovať až po roku 1989, diváka nezadržateľne vťahuje do moci totality.
Piešťanský rodák Peter Kalmus sa už dlhé roky pohybuje na košickej alternatívnej scéne. V minulosti tvoril v undergrounde, oficiálne začal vystavovať po roku 1989.
Terajšiu výstavu s názvom Dielo pripravoval bez kurátora. Príznačne ju zastupuje záblesk genia loci - usvedčujúci plagát, ktorý zobrazuje Dom umenia s dodnes nevyriešeným osudom počas jeho socialistickej minulosti.
Jedine cez turniket
Akčný umelec a najznámejší výtvarný autodidakt si nestavia žiadne hranice výtvarného vyjadrenia. S istotou hraničiacou s nevyhnutnosťou si ponecháva maximálny rozptyl, aby sa cez rôzne žánre dotýkal performancie a zároveň samého seba.
Ako človeka paradoxov ho s obľubou nazývajú introvertným extrovertom či realistickým surrealistom. Jeho tvorbu tlačí a zároveň povznáša vnútorný rozpor, akási zvláštna schopnosť rozbíjať nezmyselný poriadok a organizovať vzrušujúci chaos.
Cestu do výstavnej haly nie náhodou brzdí masívny kovový turniket. Táto symbolická železná opona stráži niekoľko desiatok rozmanitých inštalácií, viac či menej priestorovo náročných objektov, ktoré autor rozmiestnil tak, že návštevníkov doslova pohlcujú. Rozšafne ich obklopujú, dokonca sa priam vysmievajú z ich dezorientovanosti.
Hoci autor si k viacerým dielam píše vlastné texty, na výstave s nami koketuje bez komentárov, bez popisiek. Ambíciou je osloviť už v prvom pláne. Každé dielo pritom ukrýva autorov detailný osobný výklad súvislostí života, smrti, umenia, histórie verzus súčasnosti.
Zákazy a rituály
Po celom obvode miestnosti sa koncentrovane tiahne rad tabuliek v červenom ráme: lenže nie tu vo vnútri, ale tam vonku sme dodnes v zajatí príkazov, zákazov, upozornení, oznamov, označení. Autorovi je blízka istá pravidelne sa opakujúca činnosť.
Rituál v sebe ukrývajú takzvané vedľajšie produkty - tisícky vystrúhaných ceruziek (ktorými kreslí svoj cyklus Partitúry), strúhadlá, kilá ceruzkových „špakov", farebných pilín, dokonca ceruzkový prach.
Zberateľská obsesia, alebo skôr zodpovednosť leží aj na stovkách odznakov s komunistickým symbolom či na kovových podpätkoch, uskladnených v sklených dózach.
Stolička len pre teoretikov umenia, zbierka stoviek kľúčov s odkazom Katyň, zdvojené kreslo so symbolmi nacizmu a komunizmu, slovenská vlajka vždy pripravená na žehlenie, botník z tabúľ značiacich voľakedajšiu Gottwaldovu ulicu - s tým všetkým sa autor provokatívne hrá, pokúša naše vedomie, pýta sa na zmysel umenia, núti myslieť na minulosť.
S balónom smrti
Ktosi povedal, že v jeho prípade konečne uzrel dejiny nainštalované tak, ako si zaslúžia - ako starinu. Dá sa v nej prehŕňať a nájsť všeličo, čo si zaslúži nepadnúť do zabudnutia. Napríklad výrok, že smrť je neporovnateľne dôležitejšia ako táto výstava.
Mimochodom, s myšlienkou smrti sa Kalmus pohráva ako s balónom. Aj preto ponúka taký pocit radosti zo života. V jednej zo svojich sklených dóz by raz v každom prípade rád vystavil popol svojho tela.
„Vážení, končíme! Ked nezavreme načas, prídu sem policajti!" Je o desať minút šesť a snaživé uvádzačky nemilosrdne vyháňajú návštevníkov výstavy.
Zastal čas, alebo si ich Kalmus do svojho veľkorysého konceptu objednal?
