Môj život zmenila Kafkova socha

Obohacovanie verejného priestoru v Bratislave o kvalitné umenie sa len začína, tvrdí Jaroslav Róna

Jaroslav Róna (1957) sa v Bratislave cítil dobre. Svoju Mýtickú loď pre dunajské nábrežie si vymyslel úplne bez obmedzenia. „Zákazka znela – urobte si, čo chcete,“ pochvaľuje si.(Zdroj: SME – VLADIMÍR ŠIMÍČEK)

Sochár, maliar, amatérsky herec, spoluzakladateľ legendárnej výtvarnej skupiny Tvrdohlaví, vysokoškolský pedagóg JAROSLAV RÓNA. Hovorí o bronzovej plastike Mýtická loď, ktorá čerstvo zdobí bratislavské nábrežie Dunaja, o tom, ako kedysi pod tlakom namaľoval červenú hviezdu či chcel zrušiť socialistický realizmus.

Ako vznikla Mýtická loď a samotná zákazka na sochu?
„Na začiatku boli kalendáre, ktoré som pre objednávaciu firmu urobil. Tam sa potom celý rok pozerali na moje sochy a po určitom čase si k tomu našli vzťah. Neskôr ma vyzvali, aby som navrhol sochu na dvor do ich pražského sídla. Urobil som takú bizarnosť, sedemmetrového červeného robota, ktorý sa tam príliš nehodil a zabral im celý dvor. Oni sa na tom smiali a vraveli, že sa to tam nehodí, ale že sa im to páči. Chceli, aby som im navrhol niečo iné. Ja, že pokojne, no musia mi dať priestor.“

A dali?
„O pol roka mi volali, že sa dohodli, že mi dajú priestor na nábreží Bratislavy. Prechádzal som si isté témy, ktoré sa viazali k vode a k tejto téme, až som postupne dospel k lodi. Prišlo také rýchle vnuknutie, načrtol som celú tú sochu a im sa to páčilo. Zákazka znela – urobte si, čo chcete. Musím povedať, že to sa mi ešte nestalo, teda nie na takomto exponovanom verejnom mieste.“

Vaše meno si ľudia na Slovensku a aj v Česku asi najčastejšie spájajú s pomníkom Franza Kafku v Prahe. Čo pre vás znamenala výhra v tejto sochárskej súťaži?
„Úplne mi zmenila život. Nie, že by som bol dovtedy na tom finančne zle, vždy som bol som schopný sa svojou tvorbou uživiť, ale nemohol som si dovoliť robiť nejaké väčšie sochárske veci. Dovtedy som bol verejnosťou vnímaný ako maliar, no po tejto výhre ma začali vnímať ako plnohodnotného, ozajstného sochára.“

Teraz aj učíte sochu na Akadémii výtvarných umení v Prahe.
„Áno, ale všetko to zmenila táto výhra. Ono to bolo tak, že maliari ma brali, že som skôr sochár a sochári, že som skôr maliar. Okrem toho som bol tiež sklár a robil som pre divadlo.“

Ste autorom viacerých sôch v exteriéroch. Ako vnímate pri návšteve Bratislavy početné osádzanie sôch v uliciach – Čumil, Paparazzi a podobne? Všimli ste si ich?
„To sa nedá nevšimnúť. Bola tu pretrhnutá kontinuita prirodzeného spoločenského vývoja, keď bolo všetko dlhší čas diktované zhora. Prirodzený rast mesta a jeho obohacovanie o kvalitné umenie tu preto zatiaľ nie je, alebo sa len začína. Preto v tomto prostredí nie sú kvalitné súčasné sochy. No a priznám sa, že neviem, ako vyzerá teraz súčasné slovenské sochárstvo, pretože sochárstvo je vo všeobecnosti nejako vytláčané z múzeí a galérií. Dnes sa skôr preferujú rôzne inštalácie a už menej objekty z trvanlivých materiálov.“

Aký máte vzťah k takýmto materiálom či inštaláciám?
„Práve som si do popisu svojho ateliéru dal, že vyučujem sochárstvo do vonkajšieho priestoru z trvanlivého materiálu, aby to bolo každému jasné. Aby sa ku mne hlásili tí, čo chcú robiť sochu a aby si nemysleli, že ich budem schopný naučiť napríklad videoart. Ja nič proti tomu nemám, keď je to kvalitné, no učiť to neviem.“

Ako je to u vás na akadémii?
„Najväčší problém je, že ľudia, ktorí nemajú skúsenosti v nejakých odboroch ich tiež okrem toho svojho vyučujú. Každý si na vysokej umeleckej škole myslí, že rozumie všetkému a že môže hodnotiť všetko. Niekto učí napríklad kresbu a niektorý zo študentov začne robiť namiesto toho tajomný videofilm a pedagóg povie: Prečo nie, veď tu máme slobodu. No mal by povedať: Nie, ja tu učím kresbu a videofilm učí ten a ten. Študent potom môže prestúpiť tam, kde tomu rozumejú.“

"Za komunizmu sme žiadali zväz výtvarných umelcov, aby nám dali priestory na výstavy, že sme absolventi prestížnych škôl a máme na to právo. Boli úplne v šoku, vôbec nám neodpovedali."

Ako by ste to porovnali s časom, keď ste študovali vy?
„Ja som študoval na Vysokej škole umelecko-priemyselnej, a tam to bolo voľnejšie ako na akadémii. To bolo v rokoch 1978 až 1984. Nemôžem síce povedať, že tam boli len zlí učitelia, niektorí boli fantastickí aj za komunizmu. Ale maliarstvo a sochárstvo učili komunisti, no napríklad na grafike, typografii a skle boli odborníci.“

Cítili ste teda počas štúdia obmedzovanie?
„Študoval som v ateliéri, ktorý bol úplne slobodný. Hoci sme museli občas robiť témy nejakých výročí, vždy sme z toho unikali do nejakých abstrakcií. Pamätám si, že som raz urobil taký maľovaný tanier a musel som tam dorobiť červenú hviezdu proti svojej vôli a pod hrozným tlakom. Hneď potom, ako mi to prešlo, som tú hviezdu zbrúsil. To bol taký jediný môj ústupok.“

Ešte za totality ste sa stali spoluzakladateľom skupiny Tvrdohlaví.
„Dokonca som aj vymyslel jej názov. Vzniklo to z Tvrdošijných, zo skupiny, ktorá nadviazala na európske symbolistické tendencie. Chcel som, aby v názve bolo to, že aj my nadväzujeme na európske vzťahy, že sa chceme prepojiť s Európou.“

Bola to prvá výtvarná skupina za totality?
„Áno bola to úplne prvá skupina. No, samozrejme, boli tu skupiny napríklad surrealizmu, čo sa zakázať nedalo a stále trvali. Takže my sme boli prvá novozaložená skupina.“

Hrozili vám za to nejaké postihy?
„Na začiatku sme napísali zakladajúcu listinu, s tým, že naším programom je slobodná tvorba. Žiadali sme zväz výtvarných umelcov, aby nám dali priestory pre výstavy, že sme absolventi prestížnych výtvarných škôl a máme na to právo. Oni boli úplne v šoku a vôbec nám neodpovedali.“

Čo nasledovalo?
„Prečítal som taký strašný prejav na zasadnutí zväzu umelcov, kde som im povedal, že nechceme pristupovať na ich pravidlá a že už im nebudeme nič predkladať na schvaľovanie a že chceme, aby zrušili termín socialistický realizmus.“

A potom prišla revolúcia?
„Áno, dosť rýchlo na to a my sme zabrali priestory Mánesu, vyhodili sme všetkých úradníkov, nechali sme si len sekretárky a začali sme robiť pre Občianske fórum propagačné materiály.“

Prečo potom skupina Tvrdohlaví v roku 1991 zanikla? Stratila opodstatnenie?
„Príčinou boli rozpory, umelecké aj osobnostné. Vznikli akési dve krídla, jedno tradicio〜nalistické, to bolo moje krídlo a druhé, nazval by som ho contemporary, to prezentoval Jiří David. Skupina sa rozpoltila a zanikla. No vždy sme vystavovali pri výročiach jej vzniku. Po strašných hádkach sme nakoniec podpísali novozaloženie skupiny, no len počas trvania výstavy. Potom sme sa opäť rozpustili a za ďalších desať rokov, čo bolo pred tromi rokmi, sme mali ďalšie výstavy – v Ostrave, v Bratislave a v Prahe, tam s nami už odmietol vystavovať Jiří David.“

Spolupracujete umelecky so Slovenskom?
„Nie som tu v styku s umelcami, plánoval som len sympózium s Lacom Terenom. V Bratislave mi zatiaľ neponúkli žiadnu samostatnú výstavu, ale vystavoval som v rámci výstavy umenia s biblickými témami v Slovenskej národnej galérii a tiež v rámci Czech Art v Danubiane.“

Doniesla sa k vám napríklad aj slovenská kauza sochy Svätopluka?
„Svätopluka som videl ešte v dielni, keď nebol dokončený. No nevidel som ho potom, ako už stojí. Myslím, že to veľa vypovedá o atmosfére. Nemalo by sa stávať, že sochári, ktorí boli naplno spojení s bývalým režimom, budú vyzývaní k takýmto spoločenským zákazkám. To je naozaj smutné.“
A čo samotná socha?
„Nechcem sa vyjadrovať ku kvalite sochy. Je mi nepríjemné kritizovať kolegov, aj keď sú to starí komunisti. Mrzí ma, že neprebehla súťaž. Ja by som napríklad bol celkom rád v takej komisii.“

Známe je aj vaše hudobné zoskupenie Tros Sketos s Františkom Skálom a Alešom Najbrtom. Nechystáte aj vystúpenie v Bratislave?
„Pozvali nás už druhý rok vystupovať na začiatok festivalu českého divadla, ktorý býva na jeseň, čo si, samozrejme, vážime, lenže vtedy musí Najbrt odcestovať do USA. My sme všetci traja dosť vyťažení. Najväčší problém je dohodnúť sa na termínoch. Vystupujeme vždy v Divadle Akropolis na Žižkove a skúšky vyzerajú tak, že sa stretneme asi tri hodiny pred začiatkom. Máme vždy vypredané. Dokonca aj v New Yorku, tam to bolo úplne úžasné. Najskôr z nás síce boli celkom vydesení, no nakoniec sme vzbudili obrovský ohlas.“

A čo znelka k Medzinárodnému filmovému festivalu v Karlových Varoch?
„Bolo to kedysi tak, že vždy znelku robil iný režisér, ktorý si tam urobil, čo chcel. V roku 2002 vyzvali Davida Ondříčka a ten pozval nás. Vtedy sa to stalo veľmi populárne, prvýkrát som dokonca zažil, že som chodil a rozdával podpisy (smiech).“

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  2. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  3. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  4. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  5. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  6. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta
  7. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom?
  8. Jarné prázdniny pri mori?
  9. Klasickým gastrolístkom konkuruje už aj nová stravovacia karta
  10. Ceny bytov vo veľkých mestách prekonali historický rekord
  1. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  2. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  3. Dokázali by ste nakúpiť so zavretými očami?
  4. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  5. Stanovisko Klubu pre Bratislavu k zákazu hazardu v Bratislave
  6. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  7. Mesto Medzev v Charte európskych vidieckych obcí
  8. Valentínska nálada v Poluse pokračuje
  9. M.Borguľa vyzýva veľvyslanca USA k urýchlenému odstráneniu plota
  10. Ušetrite s hypotékou viac ako 1 200 eur
  1. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 17 577
  2. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 10 344
  3. Ceny bytov vo veľkých mestách prekonali historický rekord 6 985
  4. Klasickým gastrolístkom konkuruje už aj nová stravovacia karta 6 288
  5. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 5 652
  6. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári 4 748
  7. Jarné prázdniny pri mori? 4 573
  8. Jeden z najkrajších interiérov má Meridiana v Prievidzi 4 080
  9. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 3 502
  10. Fakulta manažmentu prepája štúdium a prax cez ďalšie strediská 3 415

Hlavné správy zo Sme.sk

PLUS

Trpeli vojaci i rodičia. O šikane na vojenčine vedel aj Husák

Bitie opaskom, fackovanie, šliapanie na chrbát, ponižovanie. To bola realita Československej ľudovej armády.

KOMENTÁRE

A zasa sa musíme báť plotov, čo v nás vyrastú

Na obrazovkách denne vídame tupírovaný preparát pseudospasiteľa.

PLUS

Varenie v stredoveku? Kaviár prasatám, miesto vody víno

Páv chrlil oheň a mäsové guľky vyzerali ako pomaranče.

KOMENTÁRE

Amerika, neustupuj Rusku

Hrozí nám rovnaká krátkozraká chyba ako kedysi v Mníchove.

Neprehliadnite tiež

Agnieszka Holland bodovala na Berlinale aj za Slovensko

Zlatý medveď z prestížneho filmového festivalu patrí maďarskému filmu O tele a duši.

Slovenský film Piata loď si vezie z Berlína cenu

Film podľa knihy Moniky Kompaníkovej sa páčil detskej porote, získal Krištáľového medveďa v sekcii Genration Kplus.

Dušan Mitana: Literatúru chápem ako meditáciu o nádeji

Jeden z najznámejších slovenských spisovateľov hovorí aj o znepokojení zo stavu spoločnosti a Európy či o svojej komunikácii s Bohom

Nová Perinbaba má oklamať diváka, Jakubisko ju naplánoval za milión eur

Populárna rozprávka sa začína nakrúcať v Kežmarku.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop