Dokumentárny film Mongolsko – V tieni Džingischána kombinuje cestopis s históriou.
Zobrať staršieho syna, troch kamarátov a vybrať sa na cestu naprieč mongolskou divočinou. Taký bol pôvodný zámer Pavla Barabáša. K tomu však napokon pribudli aj kamery a snaha ozvláštniť obyčajný cestopis fascinujúcim príbehom Džingischána, ktorého nomádski potomkovia dodnes žijú roztrúsení po krajine.
Aj keď tento film je miestami vizuálne pôsobivý, prináša len veľmi málo, čo by človeka so všeobecným prehľadom prekvapilo. Kým väčšina iných Barabášových dokumentov stojí na exotike ťažko prístupných miest, dokument o Mongolsku je skôr potvrdením všetkých romantických stereotypov, ktoré sa s touto krajinou spájajú. Už samotná rovnica, podľa ktorej treba Mongolsko okamžite spojiť s Džingischánom, môže slúžiť ako prvé varovanie. Púšť, step, jurty a kone dokážu spolu vytvoriť pekný obraz, zobrazovať život v mongolských panelákoch by asi príliš nezapadlo do obrazu nepoškvrnenej krajiny.
Mongolsko rovná sa...
Cestovatelia putujú na starom sovietskom aute UAZ, na akom vás zvezú všade od Ukrajiny až po Vladivostok. „Mongolsko sa začína tam, kde sa končia cesty“ je bonmot ilustrovaný nadskakujúcim autom a častým blúdením. Nechýba raftovanie, stretnutia s miestnou pohostinnosťou a aspoň jeden výstup na vrchol. Výlet do Mongolska je dobrodružstvo s ručením obmedzeným, je to pomerne bezpečná a prístupná krajina, čo platí dvojnásobne mimo veľkých miest, kde je každý hosť vítaným rozptýlením.
Autor čítaného komentára si kladie otázku, ako je možné, že nomádsky Džingischán si dokázal podmaniť takú veľkú časť sveta. Hlas, ktorý s pátosom číta obsiahly komentár, na to neodpovedá novými objavmi historikov, ale známymi vysvetleniami. Súčasťou filmu sú hrané scény zo života dávnych bojovníkov, tie však nemajú inú ako ilustračnú hodnotu.
Barabášov najnovší dokument by bol možno prínosom, keby vznikol niekedy pred pätnástimi rokmi, keď cestovanie nepatrilo medzi národné koníčky a na zaujatie stačilo zájsť niekam ďaleko. Zikmund a Hanzelka ťažili z toho, že komunisti zatvorili hranice a ich knihy boli jednou z mála príležitostí, ako spoznať iné krajiny. Podobne prvé roky po revolúcii fungovali cestopisy Borisa Filana, ktorý mal pred väčšinou populácie cestovateľský náskok a ľudí ešte bavilo čítať sentimentálne a sebastredné historky zo sveta.
Návrat k exotike
Ako však ukázať krajinu v časoch, keď sa už nik nemôže cítiť ako Marco Polo? Barabáš to viackrát dokázal, jeho film o Mongolsku však do tejto kategórie nepatrí. Spája historky, aké môže zažiť každý, kto nazbiera dostatočné množstvo dovolenkových dní a vyberie sa putovať po krajine, s čítaným „best of“ zo života krutého panovníka.
Ďalší Barabášov film z ostrova Reunion bude návratom k extrémom. Trou de Fer je považovaný za Everest medzi kaňonmi sveta a ročne sa ho podarí zdolať maximálne jednej expedícii. Cesty za ťažko dostupnými miestami a kultúrami samozrejme nie sú pre antropológov či filmárov jedinou možnosťou na zaujímavý námet, z tohto sveta však Barabáš prináša originálnejšie filmy.
