Publikácia obsahuje výber z tridsiatich rokov vývoja českého a slovenského rockového textu. Ukážky spolu s profilmi ich autorov, informácie o skladateľoch a interpretoch každej piesne a albume, z ktorého pochádzajú, sú doplnené tromi dobovými štúdiami.
Renomovaný publicista Vladimír Vlasák vybral do antológie Československá rocková poezie 1959 - 1989 (vydavateľstvo XYZ) také texty, ktoré by „snáď mohli existovať samy osebe v tlačenej podobe, teda ochudobnené o hudobný a vizuálny vnem". So zreteľom na názov knihy je zrejmé, že to je jeho definícia rockovej poézie.
Hneď však spozornejú básnici či milovníci poézie, ale asi najviac literárni vedci. Môže piesňový text ponúknuť to, čo sa žiada od poézie? Dajú sa nazvať všetky texty tejto knihy poéziou? A možno na piesňové texty uplatňovať kritériá tlačenej poézie?
Mnoho zaujímavého o týchto a podobných otázkach ponúkajú tri doslovy Jana Lukeša, Aleša Opekara a Josefa Vlčka, ktorý napríklad vôbec nie v súlade so zámerom knihy tvrdí, že piesňové texty by sa nikdy nemali posudzovať bez hudby.
Defilé rockovej scény
Gro zborníka však predstavuje Vlasákov výber z tridsaťročnej textárskej produkcie československej rockovej scény. Od nástupu rocku, či bigbítu, ako sa mu u nás hovorilo, až po rok 1989. Okolo šesťdesiat autorov, ich profily, ukážky s ich presnou dokumentáciou (autor hudby, spevák, skupina, názov albumu, rok vydania) tak prostredníctvom piesňových textov sledujú vývoj rockovej hudby aj v širších súvislostiach.
Zoznam mien je, samozrejme, subjektívnou vecou zostavovateľa antológie (nečakaná, ale objavná je prítomnosť nonkonformných autorov typu fyzického básnika Vášu či známeho výtvarníka Kokoliu), a teda aj výzvou na vznik ďalších podobných publikácií. Zo slovenskej scény sa v knihe objavujú Peteraj, Filan, Štrpka, Mikletič, Kaščák a Žbirka.
Rukopis zo šuplíka
Je však najvyšší čas povedať, že antológia nevznikla teraz, ale už koncom 80. rokov. Vydať sa ju vtedy nepodarilo a zborník zostal v rukopise. Vlasák do jeho terajšieho premiérového vydania nemenil nič, len profily textárov aktualizoval o ich ponovembrové umelecké osudy.
Výber bol teda limitovaný ešte aj politickými okolnosťami, a tak v jeho vtedy chystanom vydaní nefiguruje viacero vyslovene zakázaných autorov z undergroundu a exilu, za všetkých aspoň Brabenec z Plastic People či Zajíček z DG 307.
Na druhej strane je tam množstvo mien, ktoré komunistickému režimu značne prekážali (Bondy, Mišík, Merta, Topol a ďalší), čo tiež prispelo k šuplíkovému osudu knihy.
Folkeri textujú rock
Kým prítomnosť napríklad Michnovej z folkrockových Marsyas je „samozrejmá", môžu na prvý pohľad prekvapiť ďalšie folkové mená, či už spomenutý Merta („jeho textové kvality sú porovnateľné s výbojmi dobovej českej poézie") alebo Burian s Dědečkom.
Štylistická zručnosť a myšlienková bohatosť ich piesní je spätá so samotným obsahom, zmyslom a poslaním folku, kde text má nadštandarný význam pre autorskú výpoveď. Pre potreby tejto publikácie by to však folkerom nestačilo, účasť im tu zabezpečuje až fakt, že sa stali vyhľadávanými textármi pre rockových spevákov a kapely.
Z plejády textov a textárov v tomto zborníku spĺňajú najprísnejšie nároky na zaradenie do kolónky poézie, samozrejme, básnici. Okrem spomenutých Štrpku či Bondyho je to Kainar, Hrabě, Wernisch či Šrut. Mnohé z ich básní vstúpili do rockového sveta neplánovane, keď po nich siahli kapely, speváci a skladatelia, iné texty síce vznikli na objednávku, no nikdy neboli písané na hotovú hudbu.
Vzájomná inšpirácia slova a melódie
Pravda, nepomerne častejšie sa píšu texty na hotovú hudbu, a podľa Josefa Vlčka je asi najprirodzenejším spôsobom vzniku pesničky (či už od jediného dvojdomého autora alebo tímovou tvorbou kapely) súčasná vzájomná inšpirácia oboch jej zložiek - slovo okamžite svojou spevnosťou evokuje melódiu a melódia zasa myšlienku.
Pravda, ponúkajú sa aj bizarnejšie možnosti, akou bol v predrockovej ére napríklad trik Voskovca a Wericha. Na melódiu nejakého šlágru napísali nový text a ten potom dali nič netušiacemu Jaroslavovi Ježkovi zhudobniť.
