„Svetlo je prítomné v každom výtvarnom diele a je nepredstaviteľné, že by vzniklo dielo bez neho," potvrdzuje názov výstavy Svetlo v umení, svetlo v nás hlavná kurátorka Galérie mesta Bratislavy Zsófia Kiss-Széman.
Kurátorka zvolila do koncepcie tých umelcov, ktorí sa svetlu vedome venovali alebo ho stvárnili „podstatným alebo ojedinelým, originálnym spôsobom." Fenomén svetla približuje prostredníctvom piatich tematických okruhov, ktoré sa snažia o špecifikáciu svetla ako média meniaceho sa s dobou. Dve nové inštalácie od Jany Želibskej a Ladislava Čarného, vytvorené špeciálne pre konkrétny priestor, dávajú nielen vizuálnej, ale aj významovej rovine využitia svetla ďalší rozmer.
Ako ho (ne)poznáme
Medzi závesnými obrazmi figurujú diela Ladislava Mednyánszkeho (ako jediného zástupcu 19. storočia), Martina Benku, Cypriána Majerníka a ďalších až po diela Stanislava Bubána a Ivana Csudaia. Väčšina z nich je divákovi známa jasným rukopisom výrazných umeleckých osobností.
Každý je špecifický, a práve o to ťažšie sa dá odstúpiť a vnímať iba výraz meniaceho sa svetla ako niečoho, čo ich má spájať. Popri maľbách, ktorých vznik neprekračuje rok 1989, sa v prvej sekcii - svetlo v zobrazení - predstavujú iba grafické diela Albína Brunovského a Vincenta Hložníka.
S príchodom použitia umelého svetla nastupuje aj do výstavného priestoru väčšia rozmanitosť. Je fascinujúce sledovať Fotogramy Ladislava Borodáča, ktoré vznikli ako experimenty s priamym dotykom citlivej vrstvy fotografického materiálu a priameho svetla v 60. rokoch, alebo fotografie Antona Sládeka, ktorý zachytáva hru s kontrastmi svetla a tmy dopadajúcej na človeka. Svetlo sa zrazu stáva hmotou, ktorá sa dá tvarovať a je dominantná v svetelných plastikách či svetelno-kinetických objektoch.
Všetky svety svetla
Plynulý prechod k dualistickému princípu svetla a tmy prehlbuje ich vnímanie ako dobra a zla v diagramoch Rudolfa Sikoru. Zároveň je sprítomnený aj charakter tieňa, sochou Jozefa Jankoviča alebo dielom Ladislava Čarného. Ostré kontrasty Petra Bartoša, Rudolfa Filu či Milana Paštéku sa objavujú aj neskôr v téme kozmického svetla, najmä u konceptualistov.
Vzťah človeka, vesmíru a ľudskej existencie skúma posledný okruh Vnútorné, duchovné svetlo, ktorému dominuje zrkadlová inštalácia Čarného Salvator Mundi. Za tmavým závesom je ešte Čarného Požehnávanie priestoru, ktoré sa symbolicky svietiacimi rukami dotýka reálnych aj fiktívnych objektov v tme.
Jediným záberom urobiť fotografiu svetla
Ťažko hľadať, kto v jednotlivých okruhoch a kontextoch práce so svetlom chýba alebo kto by tam nemal byť. Je to, ako keď chcete do jednej fotografie vtesnať vežu katedrály, celú postavu priateľa a ranný ruch námestia, aj keď viete, že z každého bude trochu chýbať. Ani svetlo sa nedá zachytiť jediným záberom.
Výstava Svetlo v umení, svetlo v nás je blízkym prizeraním sa tomu, čo prehliadame, lebo to považujeme za samozrejmé. Veď aj na fotografii je po rokoch najpútavejšia atmosféra dopadajúceho svetla.
