Na 55. ročníku filmového festivalu v Cannes Roman Polanski porazil v pondelok v noci Fína Akiho Kaurismäkiho a jeho Muža bez minulosti „najosobnejším filmom svojho života“. Spomedzi dvadsiatich dvoch súťažných filmov získal Veľkú cenu poroty Polanského Pianista.
Za film o Poľsku
Pianista v hlavnej úlohe s americkým hercom Adrienom Brodym je autentickým príbehom židovského hudobníka v Poľsku, ktorý Polanski nakrútil podľa autobiografického románu Wladyslawa Szpilmana. Unikne holokaustu vo varšavskom gete, ale príde o svoju rodinu a v rôznych úkrytoch hladuje a čaká na koniec vojny. Nakoniec ho zachráni nemecký dôstojník (Thomas Kretschmann). Polanski, preslávený filmami Chinatown, Ples upírov a Rosemary má dieťatko, pochádza z Poľska a prežil vojnu vo varšavskom gete.
Tvrdil, že už dávnejšie hľadal látku pre túto tému - v Pianistovi „vzkriesil vlastné zážitky bez toho, aby musel príliš veľa hovoriť o sebe“. Keď mu Juliette Binocheová v čiernej večernej róbe gratulovala, on povedal: „Som poctený a dojatý, že dostávam takú prestížnu cenu práve za film o Poľsku.“ Nemecko-francúzska koprodukcia Pianista sa kompletne nakrútila vo filmových ateliéroch v Babelsbergu.
Polanského hrdina bojuje s nacistami, samotou a hladom. Keď sa mu prsty vznášajú nad klávesami bez toho, aby sa ich dotýkali, cítime s nepríjemnou istotou, že aj ten najnádhernejší zvuk by ho mohol stáť život.
Zúfalci a vydedenci
Kto si myslí, že kino je miestom zábavy a rozptýlenia, v Cannes by na to musel rýchlo zabudnúť. Organizátori festivalu na čele so sedemdesiatjedenročným riaditeľom Gillesom Jacobom do bojov o Zlatú palmu tentoraz pripustili výlučne tie, kde kamera neúprosne sleduje osudy vydedencov, chudobných a zúfalých.
Iránčan Abbas Kiarostami vo filme Desať, ktorý sa skladá takmer výlučne zo záberov zvnútra jedného auta, ukázal ťažký osud iránskych žien. Číňan Ťja Žang-ke vo filme Neznáme rozkoše zas bezvýrazné tváre tínedžerov, intenzívne sa zamestnávajúcich vzájomným otravovaním si života. Film je život, z ktorého sme vystrihli nudné časti, povedal raz Alfred Hitchcock. Zo zvyšku robia dnes režiséri filmy pre Cannes, aspoň tak sa to občas zdá.
Smutný humor hlavného hrdinu Muža bez minulosti fínskeho režiséra Akiho Kaurismäkiho zapôsobil ako osviežujúci blesk. Príbeh hrdinu, ktorý prišiel o pamäť a musí ju znovu nájsť, a čo všetko si pritom v sociálnom štáte užije, rozpráva Kaurismäki dobromyseľne a ľadovo stručne zároveň - presne tak, ako je to preňho typické. Kaurismäki tým predviedol, že niekoľkoročnej abstinencii je znovu tu - a súťaž o Zlatú palmu tým trošku prebral k životu.
Celkovo si hostia slávnostných premiér v Cannes vo svojich na mieru šitých oblekoch a róbach museli pripadať ako na prehliadke v zoologickej záhrade. Na plátne boli samé úbohé zvery, úbožiaci, skrachovanci a beznádejní zlyhávači, a zavrené v klietke umenia cerili zuby na divákov - ako protagonisti britských proletárskych vášní Mika Leigha Všetko alebo nič a Kena Loacha Sladkých šestnásť. „Mám vybité baterky,“ povie v Loachovom filme mladý hrdina, prenasledovaný násilník - znie to takmer ako poézia.
