„Len pokoj, Richard, nič si z toho nerob. Veď kto už dnes nie je na tomto svete aspoň tak trochu blázon?“ Z Gordonových úst to znelo ako poľahčujúca okolnosť. Niečo na jeho hlase ma však odradilo od toho, aby som aj tentokrát podľahol jeho nadmieru presvedčivému argumentu. Na jeho otázku som odpovedal len letmým pohybom pliec. Nemal som chuť rozprávať a už vonkoncom nie diskutovať o mojom súčasnom stave. Vyzeral som ako úbohá troska a aj som sa tak cítil. Zdobilo ma týždňové strnisko a štica neučesaných vlasov, čo mi stáli na všetky strany. Moje oblečenie začalo pomaly, ale iste, nepríjemne páchnuť, svoj prepotený smrad som pri každom pohybe registroval už aj ja. V posledných dňoch som bol však príliš rozrušený na to, aby som svojmu vzhľadu venoval čo i len menšiu pozornosť. Rozrušený a riadne vystrašený. Kŕčovito som zovrel kufrík, v ktorom sa skrývalo moje temné tajomstvo, a sústredene som pozrel Gordonovi do tváre.
Snažil som sa z jeho pohľadu vyčítať, či ma ešte stále radí medzi svojich priateľov, a tváril som sa ako nehybná busta, vytesaná z mramoru. Nechcel som, aby sa dozvedel, ako veľmi ma to všetko vzalo. Teda, aspoň som sa o to pokúsil. No Gordon ma poznal príliš dobre na to, aby sa nechal len tak ľahko oklamať. Prekukol ma. Sledoval som, ako sa spod masky jeho navonok bezstarostného výrazu vynárajú zreteľné obavy.
Ak mám pravdu povedať, príjemne ma to prekvapilo, pretože v poslednej dobe sa odo mňa ľudia skôr odvracali, čo ma prinútilo naplno sa zamyslieť nad významom pravidla, ktoré hlásalo, že v núdzi vraj spoznám priateľa. Ja som mal len to obdivuhodné šťastie, že som ho naozaj spoznal.
„Richard, nenechám ťa v tom samého. Ak by si potreboval pomoc, môžeš sa na mňa vždy obrátiť!“ Naklonil sa ponad kávový stolík, aby ma chytil za ruku, ktorou som nervózne drvil špáradlo na zuby. Keď sa ma dotkol, zlomil som ho vo dvoje a šokovane som pozrel na drevené rozlámané paličky. Aké symbolické, pomyslel som si. Druhou rukou som ešte tuhšie zovrel čierny kufrík. Žena, ktorá práve prechádzala okolo, od nás s pohŕdaním a odporom odvrátila tvár. Gordon si to nevšimol, ale pootočil sa, aby si obzrel objekt môjho náhleho záujmu. Jeho ustarostená tvár sa na chvíľu vyjasnila a kútiky úst mu povytiahlo v lišiackom úsmeve, bezstarostnom a mierne pobavenom. Pripomínal mi staré zlaté časy, keď bolo ešte všetko v poriadku a môj život nemal trpkú príchuť dokonalej absurdnosti, ktorá mi teraz zmáčala útroby. Rozlievala sa mi v žilách ako jedovatá plazma, ktorá pomaly stravuje schátralú sieť mojej prederavenej podstaty. Strácala sa v nej všetka normálnosť, myšlienky sa cez ňu prepadávali, a ak sa mi predsa len podarilo zachovať si zopár kúskov zdravého rozumu, absurdnosť všade navôkol stravovala jeho posledné zvyšky. Potácal som sa na hrane rôznych svetov, ktoré popri sebe nemohli koexistovať, ale keď sa tak nad sebou zamýšľam, možno sa nakoniec mýlim...
„Richard! Počúvaš ma?“ Gordon sa snažil upútať moju pozornosť. Vytrhol ma z myšlienok a aj napriek otravným žihadlám v mojej hlave som sa pokúsil sústrediť na svojho najlepšieho priateľa. Ani som si neuvedomil, ako dlho za tou ženskou civím. Určite vyzerám ako riadne naslintaný chudák.
Keď Gordon videl, že sa mu konečne venujem, spokojne pokýval hlavou. Ruku mi ešte stále držal vo svojich dlaniach, čo mi začínalo byť dosť nepríjemné, ale nepovedal som ani slovo.
„Som rád, že ťa napriek všetkému neopustila chuť,“ kývol za ženskou, ktorá na nás predtým zazerala. „Ale takto vyzeráš naozaj, no... ehm, nie práve lákavo.“ Prilipol očami na mojom zasmradnutom a fľakmi vyzdobenom tričku.
„Takto vyzerám ako tvoje rande na dnes večer,“ zachrčal som a potiahol som uväznenou rukou k sebe. Gordon si náhle uvedomil, ako asi musíme vyzerať. Úžasný párik! Ospravedlňujúco na mňa zaškúlil a nezdržal sa kyslého úškrnu.
„Richard, myslím to vážne. Mal by si sa dať trochu do poriadku.“ Gordon sa očividne svojej témy nemienil vzdať. Inokedy som ho pre jeho vynikajúcu pamäť obdivoval, no dnes som túžil, aby aspoň na chvíľu na všetko okolo mňa zabudol. „Choď domov, daj si sprchu, prezleč sa, pusti si jednu z tých tvojich sci-fi haluzí a oddýchni si. Večer sa môžeme stretnúť a trochu popustiť paru. Ako za starých čias, hm? Čo ty na to?“
Chvíľu som rozmýšľal, ako jeho ponuku zdvorilo odmietnuť. Nechcelo sa mi robiť vôbec nič. Chcel som len zapadnúť medzi štyri steny svojho zatuchnutého bytu a ani sa odtiaľ nepohnúť. Chcel som sa skryť pred svetom a nedať mu ďalšiu možnosť, aby hrýzol do mojej už aj tak úbohej existencie. No nechcel som sklamať Gordona, nemal to so mnou za posledné dni veľmi ľahké. Rýchlo som prikývol, aby som mu urobil radosť, kým z neho neopadne prílišné nadšenie. Neskôr mu zavolám a na niečo sa vyhovorím.
***
Keď som vchádzal do svojho bytu, z konca chodby sa ozval zadychčaný hlas, ktorý sa ma snažil zúfalo zastaviť.
„Pani Kotlárová, čo sa deje?“ Aj napriek tomu, že som chcel čím skôr zapadnúť medzi mäkké vankúše vo svojej posteli, ustaraný výraz zošúverenej osôbky ma prinútil zastaviť. Takmer som jej pred nosom zabuchol dvere. Pani Koltárová, drobné vráskavé žieňa, bola v našom vchode už viac ako tri roky domovníčkou. Odkedy som jej pomohol s niekoľkými menšími opravami, všemožne sa mi snažila odvďačiť svojím kuchárskym umením. Aj tentoraz niesla v ruke tanier prikrytý bielou servítkou a šikovne mi ho vtisla do rúk. Keď som sa zdráhal, okamžite nahodila ublížený výraz a ja som bol nútený ustúpiť.
„Len si dajte, Richard,“ pozrela na mňa ľútostivo, až som mal pocit, že sa každou chvíľou rozplače. To naozaj vyzerám až tak zúbožene?
„Veľmi pekne vám ďakujem, nemali ste si robiť zbytočné starosti...,“ odvetil som jej a už som sa opäť chystal zavrieť dvere.
„Ale, kdeže starosti,“ mávla rukou, ako že to nič nie je, a rýchlo postúpila o krok dopredu, aby mohla nakuknúť dovnútra. „Nechcete, aby som vám s niečím pomohla? Môžem vám aspoň oprať špinavú bielizeň...“ zaškúlila na fľaky na mojej hrudi.
„Ďakujem, to nie je potrebné.“ To tričko najskôr aj tak poputuje rovno do koša. A ako sa tak naň pozerám, možno odíde aj po vlastných. No čo, aspoň mám po starosti s vyzliekaním. Potmehúdsky som sa pri tej myšlienke pousmial.
Pani Kotlárová rýchlo zneužila moju zdanlivo dobrú náladu a naradostene tleskla rukami.
„Upečiem vám makový koláč. Ten máte najradšej. Zajtra síce nebudem doma, ale štvrtok je na pečenie ako stvorený.“
Chcel som niečo namietať, no vedel som, že ak rýchlo neprivolím, bude ma týrať naďalej a do postele sa zaručene nedostanem ani do večera.
Po tom, ako som sa jej poďakoval, spokojne odkráčala na druhý koniec chodby a ja som konečne zostal sám. Zabuchol som dvere, dvakrát som otočil kľúčom a chrbtom sa oprel o chladivé drevo. Na chvíľu som zostal stáť v úplnej tichosti a snažil som sa na nič nemyslieť. No zvuk chladničky z kuchyne ma asi po minúte hučania začal privádzať do šialenstva a ja som si opäť spomenul na kufrík, ktorý som si teraz pritláčal rukami na hruď. Pozrel som naň, akoby som ho videl po prvý raz. Čierna koža bola od neustáleho používania miestami obdratá a vyšúchaná. Strieborná zámka sa v šere chodby matne leskla. Pripomínala mi ústa s kovovými zubami a dve pracky, každá na jednom boku, boli ako dve neživé oči. Stačilo by otvoriť zámku a možno by sa kufrík zobudil. Ako by asi potom vyzerali jeho oči? Kožovité a čierne ako jeho povrch? Alebo veľké biele, s neobyčajne živým pohľadom, ktoré sa gúľajú zo strany na stranu? Z tej predstavy ma náhle strhlo. Tuším to už fakt začínam preháňať.
Prešiel som potichu do kuchyne a položil som kufrík na malý štvorcový stôl. Vytiahol som žalúzie, aby som vpustil dovnútra trochu sivého denného svetla. Rozmýšľal som, že počúvnem Gordona a najprv si dám dobrú sprchu, možno niečo čisté na seba aj vyhrabem zo skrine, no zvnútra mojej hlavy sa ozvalo prudké nutkanie. Vedel som, že to musím spraviť teraz, inak by tá pulzujúca bolesť prerástla do kraválu, ktorý by ma mohol priviesť o rozum.
Načiahol som sa za kufríkom a stlačil som jeho kovovú zámku. S cvaknutím povolila a kufrík sa pootvoril na úzku, asi dvojcentimetrovú štrbinu. Natiahol som k nemu ruku, keď ma hlboko v zátylku bodlo ostré žihadlo. Pred očami sa mi zatemnilo a okolie na zlomok sekundy nadobudlo červenkastý odtieň. Pach hrdze som zacítil až na koreni jazyka, kde ma nepríjemne dráždil.
„Teraz nie,“ pošepol som prázdnemu priestoru pred sebou až nezvyčajne vysokým hlasom. „Prosím, prosím, teraz nie!“ Opakoval som tie slová neustále dookola, ako dajakú modlitbu. Modlitbu, ktorá mi nijak nepomáhala, pretože vzápätí sa v kuchyni zatmelo, akoby sa za oknom privrelo obludné viečko. Presne ako na tých starých bábikách, čo mávala moja sestra. Keď ste ich naklonili do ležatej polohy, zaplakali a oči sa im zatvorili. Klap! Aj druhé okno sčernalo a mne sa nekontrolovateľne roztriasli kolená. Pripadal som si ako v hlave jednej z tých bábik. Z podlahy sálalo nahor slabé prízračné svetlo, ktorého bolo dosť na to, aby som videl, ako sa kufrík pomaly, milimeter po milimetri začal otvárať. Akoby ho zvnútra tlačila niečia sila.
Pritlačil som sa čo najviac ku drezu a rukou som nahmatal miesto, kde by mali byť vyložené kuchynské nože. Potreboval som v ruke podržať nejaký ostrý predmet. S ním by som sa cítil aspoň o niečo menej zraniteľnejšie. No narazil som len na hrubú vrstvu prachu a drapľavej hrdze. Môj šiesty zmysel mi nahováral, že nemám veľa času, a tak som trasľavou rukou v rýchlosti prehmatal kuchynskú linku, či nenájdem nejaký iný predmet, ktorý by som mohol použiť. Cez slabé svetlo som dobre nevidel, no už mi bolo jedno, či sa porežem, hlavne nech nájdem ten prekliaty nôž. Zdalo sa však, že linka je prázdna. V tichosti som zaúpel a zacítil som kovovú chuť krvi, ako som si roztrasenou sánkou prehrýzol spodnú peru. Každou ďalšou stotinou sekundy vo mne prudko narastala panika. Triasla mojím telom ako pri kopnutí prúdom a len sťažka som sa dokázal ovládať aspoň natoľko, aby som sa nezosypal rovno na zem. Keď som začul vŕzganie starej kože na jednej z praciek kufríka, vzdal som hľadanie a rozhodol som sa pre rázny krok. Vedel som, že musím okamžite uniknúť, už nemám veľa času. V chvate som nahmatal stenu za sebou, aby som sa mohol zorientovať, a zozbieral som v sebe úbohé zvyšky odvahy a síl, ktoré mi ešte ostali, aby som prebehol k dverám, vedúcim von z bytu.
Stena bola ľadová a na dotyk nepríjemne mrazivo pálila. Cez končeky prstov som cítil jemné vibrácie. Šírili sa mi celým telom a trieštili posledné kúsky reality, ku ktorým sa upínala moja prestrašená myseľ. Kufrík opäť o centimeter poskočil a začul som tiché vzdychnutie. Začal som sa s natiahnutou rukou pomaly presúvať k chodbe, na ktorej opačnom konci sa nachádzal východ. Po celý ten čas som z kufríka nespúšťal oči, aj keď v tmavnúcom šere som len sťažka dokázal rozoznať jeho obrysy. Nemohol som z toho miesta odtrhnúť oči, mal som pocit, že ak tak spravím, stane sa niečo zlé.
Zrazu som do niečoho šťuchol nohou. Miestnosť zaplnilo hlasné cvendžanie kovu na podlahe a ja som na chvíľu odpútal pozornosť od kufríka. Stačila mi len jedna sekunda na to, aby som asi pol metra od seba zbadal matný záblesk oceli. Rýchlo som vrátil pohľad ku kufríku, no v tom istom momente mi srdce poskočilo, urobilo obrat, až som mal pocit, že sa mi obracia celé vnútro a na dve nekonečne dlhé sekundy prestalo biť. Rukou som automaticky vystrelil k hrudi. Kufrík bol otvorený a jeho prázdne vnútro sa na mňa škľabilo ako vráskavé telo, vypitvané a zbavené všetkých vnútorností. Srdce sa mi splašene rozbúchalo a snažilo sa mi predrať von cez hrôzou stiahnuté hrdlo.
Stál som teraz na prahu kuchyne a chodby, chrbtom otočený k východu, a bál som sa obzrieť. Obklopilo ma desivé ticho a ako dusivá hmla útočilo na moje prestrašené zmysly. Snažil som sa nadýchnuť, aby som do pľúc dostal aspoň trochu vzduchu. Začul som piskľavý nádych a suchý výdych. No neboli to moje pľúca, ktoré ho vydávali. Zvuk vychádzal spoza mňa a tak veľmi blízko, až mi v žilách stuhla krv. Potom sa ozvali ďalšie nádychy a výdychy. Zneli ako šepkanie suchého lístia v konároch mŕtvych stromov, alebo posledný bolestivý výdych človeka na smrteľnej posteli. Šero predo mnou bolo priam nepreniknuteľné, no pred očami sa mi aj napriek tomu robili čierne fľaky a tancovali mi na pozadí sietnice ako nemý film. Len s ťažkosťami som sa udržal pri vedomí, ako ma obchádzali chmáry. Teraz nesmiem upadnúť do bezvedomia! Na krku som v jednom momente zacítil chladný dych. Vzduch sa naplnil mŕtvolným pachom. Na zátylku sa mi zježili všetky chĺpky a oblial ma studený pot. Atmosféra vôkol mňa zhustla a v ušiach mi silno búšilo. Ostal som stáť ako zamrznutý v čase, od strachu neschopný akokoľvek sa pohnúť. Tričko sa mi lepilo na spotenú pokožku a pri krku ma nepríjemne chladilo. Tentoraz sa chrapľavý nádych ozval asi centimeter od môjho pravého ucha. Pocítil som chladný záchvev vzduchu na ušnom laloku a o ľavú dlaň, ktorú som ešte stále pritláčal ku stene, sa obtrela niečia gumená pokožka. V tom momente ma premohla panika a ako elektrický šok, ktorý v okamžiku rozmrazil všetky moje svaly, ma prinútila k činnosti. V útržku poslednej zdravej myšlienky, čo mi prebehla hlavou, som sa vrhol k zemi, kde som dúfal, že leží ostrá čepeľ, ktorú som pred chvíľou zahliadol. Ako som dopadol, predlaktím mi prenikla ostrá bolesť. Napriek všetkému ma táto skutočnosť nesmierne potešila, pretože som vedel, že som našiel svoj nôž. Zdravou rukou som ho schmatol a bez rozmýšľania som sa zvrtol o stoosemdesiat stupňov. Všetkými silami, ktoré som v sebe našiel, som ním švihol pred seba. Pritom som zo seba vydal priškrtený hrdelný rev. Mojim ušiam znel cudzo, akoby ani nepatril mne, ale nejakému cudziemu šialencovi. Pocítil som, ako som zaťal do niečoho mäkkého a poddajného. Takmer okamžite kuchyňou zaznel ohromný bolestivý škrekot. Jeho škrípavý zvuk mi zatemnil myseľ a zaryl sa mi do mozgu ako tisícky drobných ihličiek. Rozozvučal moje kosti takou silou, až mi cvakali zuby. Stŕpla mi sánka a ruky mi začali meravieť. Ešte viac som sa naklonil dopredu a celou váhou som potlačil nôž hlbšie do tela pred sebou. Nechal som cez svoje ruky prúdiť všetku energiu, keď som zacítil, že sa so mnou kníše celá miestnosť. Pokúsil som sa nadýchnuť a zahnať mdloby, no ako som prudko dvihol hruď, cez rebrá mi prenikla ostrá bolesť. Kuchyňa sa so mnou zatočila a mne sa podlomili kolená. Posledné, čo som pocítil, bol mrazivý dotyk na mojej tvári, sálajúci z tvrdých dlaždičiek kuchynskej podlahy.
***
Realita nikdy nebola taká krásna, ako to píšu v rozprávkach. Teda aspoň tá moja taká nikdy nebola. Namiesto sladkého bozku, ktorý Šípkovú Ruženku prebudil zo storočného spánku, ja som sa zobudil na jačavé kvílenie zvončeka pri mojich dverách. Snažil som sa zavolať, že hneď prídem, no z úst mi vyšlo len nezrozumiteľné mumlanie. Ľavé líce som mal celé meravé od chladu, keďže som ležal na studenej dlažbe v kuchyni a ešte k tomu vo veľmi nepríjemnej polohe. Skoro ako princezná na hrášku. Musel som sa na tej myšlienke uchechtnúť, no vtom som si spomenul na všetko, čo sa pred chvíľou odohralo. Rýchlo som sa obzrel po kuchyni a skonštatoval som, že sa opäť nachádzam v realite. Cez okná na mňa svietilo ostré biele svetlo a na chvíľu ma oslepilo. Len čo ma oči prestali štípať, švihol som pohľadom ku kufríku. Ležal roztvorený na zemi a asi pol metra od neho sa po zemi váľali pilulky a jedna otvorená škatuľka. Zvonček opäť zostra oznámil prítomnosť nedočkavej osoby za dverami môjho bytu. Sťažka som sa pozviechal zo zeme. Na každý, čo len nepatrný pohyb, moje stŕpnuté telo odpovedalo nejakou formou bolesti.
„Už idem!“ Slová zo mňa vyšli sťažka, v hrdle som ešte stále cítil nepríjemnú hrču, ktorá pozvoľna uvoľňovala zovretie. Švihol som pohľadom po kuchyni a overil som si, či tam nie je nič podozrivé, čo by mi mohlo pripomenúť prítomnosť niečoho cudzieho a nadprirodzeného z môjho šialeného zážitku. Prehltol som sliny, ktoré sa mi hromadili v ústach a s odporom som skrčil tvár, keď sa mi na jazyku rozliala nepríjemná skysnutá pachuť. Hosť za mojimi dverami sa opäť pripomenul a tentoraz už nechal zvonček vrieskať o niečo dlhšie, ako sa na slušného človeka patrí. S nevôľou som sa došuchtal ku dverám a odomkol som.
Za nimi sa na mňa, so starosťou v očiach, zoširoka usmievala tvár pani Kotlárovej. Namiesto zdvorilého pozdravu som na ňu nechápavo vypleštil oči. Tejto ženskej sa dnes tuším nezbavím.
„Pani Kotlárová, stalo sa niečo?“
Opätovala mi nechápavý pohľad a obzrela si ma spôsobom, ktorý mi nahováral, že ma pokladá za blázna. No, ani by nebola tak veľmi ďaleko od pravdy. Potlačil som nutkanie usmiať sa a vtedy som si všimol tanier, ktorý držala v roztrasených stareckých rukách.
„Mala som o vás starosť, Richard. Susedia hovorili, že od vás začuli výkriky, a tak som myslela, že sa vám niečo stalo...“
Po tých slovách som na ňu zazrel ako na zúbkovú vílu, čo sa mi práve zjavila pred očami, aby mi skontrolovala chrup.
Keď pani Kotlárová videla, že som riadne zaskočený a neviem, čo na to povedať, usmiala sa a podala mi tanier, ktorý po celý čas držala v rukách.
„Ale veď ste mi pred chvíľou...,“ chcel som pokračovať, no zastavila ma zdvihnutou rukou. Odula spodnú peru a spod malých okuliarov, čo jej skĺzli až na špičku nosa, na mňa nevrlo zazrela.
„Ten som upiekla pre vás, tak žiadne výhovorky, Richard! To neznesiem!“ Otočila sa a ráznym krokom sa vybrala na druhý koniec chodby, k svojmu bytu. Odkryl som servítku na tanieri a pod ňou sa objavili úhľadne naukladané makové koláče. V tom momente ma oblial studený pot. Chvíľu som na ne zazeral, kým som sa ako tak spamätal a pozrel som do chodby, kde sa vo svojich dverách strácala pani Kotlárová.
„Ale veď ste hovorili, že budete piecť až vo štvrtok?“ posledné slová zmenili moju vetu na otázku. Hlas sa mi triasol ako keď autom prejdem po hrboľatej ceste a spievam si pritom pesničku z rádia. V tom momente som tušil, že sa na mňa ako veľký nákladiak valí nejaká nepríjemnosť a ja nedokážem uhnúť.
„Ale veď... dnes je štvrtok!“ Pani Kotlárová vyjavene vyšla o krok zo svojho bytu.
Jej slová sa v úzkej chodbe rozozneli s niekoľkonásobnou ozvenou. Ich zvuk sa ku mne niesol ako klbko rozčúlených hadov, rozochvieval ovzdušie v pravidelných rytmoch a neznesiteľne dorážal na moje zmätené zmysly. Musel som sa zatváriť naozaj zhrozene, keď to pani Kotlárová videla aj cez svoje silné dioptrické okuliare.
„Richard, ste v poriadku?“ spýtala sa tíško, akoby sa bála, že mi ublíži tých pár decibelov navyše.
Spamätal som sa a snažil som sa na ňu čo najviac zoširoka usmiať. Svaly mi v tvári vržďali, ako som ich trápil, kým sa neusporiadali aspoň do ako tak obstojného úškrnu. „Ešte som... mierne rozospatý. Viete, práve som sa zobudil. A tí susedia ma mrzia. Musel som nechať nahlas zapnutú telku. Ďakujem za tie koláče, pani Kotlárová.“
Neviem, či mi to zhltla, pretože som vzápätí zabuchol dvere a ako v tranze som prešiel do kuchyne. Tam som na dreze našiel druhý tanier, so servítkou na vrchu. Ten, ktorý mi dala pani Kotlárová, keď som sem prišiel... predvčerom? Nechcel som tomu uveriť, no podišiel som bližšie a odtiahol som bielu servítku. Pod ňou sa na hmote, čo kedysi mohla pripomínať šľahačku, črtali fliačiky machovo sfarbenej plesne. Prekvapene som cúvol o krok dozadu a pocítil som, ako som na niečo stúpil. Pod nohou sa mi ozvalo slabé chrumkanie.
„Do frasa,“ zahrešil som, pretože, ako som zistil, šliapol som rovno do škatuľky s liekmi. Sklonil som sa, že to dám do poriadku, no v polovici pohybu som zastal. Všimol som si, že mám na sebe čisté oblečenie. To mi zasadilo posledný úder do môjho už aj tak dosť splašeného vedomia. Ďalšie dni stratené v nenávratne a ja si nič nepamätám. Zakaždým je to len horšie, takto nemôžem žiť donekonečna! Musím sa stretnúť s Gordonom, on bude vedieť, čo som robil za posledné dva dni. Vbehol som do spálne, žiadostivo som pozrel na mäkké rozváľané vankúše s perinou, ale odolal som, schmatol som mobil na stolíku a vytočil Gordonove číslo. Zdvihol po druhom zazvonení. Hneď, ako som začul jeho hlboký hlas, zaplavila ma vlna pokoja a syčanie hadov v mojej hlave ustúpilo do úzadia.
„Gordon, musím sa s tebou stretnúť...!“
„Richard, čo sa stalo?“ Hlas môjho priateľa znel ustarane a vyľakane. Snažil som sa ho upokojiť, no mal som čo robiť so sebou, takže môj hlas miestami poskočil ako loptička hodená dolu schodmi.
„Máš teraz čas?“ Nedbal som na jeho otázky.
„O pol hodinu končím,“ odpovedal pohotovo. Toto mám na ňom najradšej. Žiadne vypytovanie sa a snorenie, proste mi na otázku vždy dá jasnú odpoveď. Ostatné príde potom a on vie, že mu vždy všetko vyklopím.
„Kde sa stretneme?“ Mal som prichystaný nejaký návrh, ale nechcel som Gordona ťahať cez pol mesta, v prípade, že má niekde stretnutie s klientom.
„Tam, kde včera. Zdalo sa mi, že sa ti tam celkom páčilo,“ povedal a ja som z jeho hlasu vyčítal, že sa trochu usmieva.
No namiesto toho, aby som s ním súhlasil, pozrel som sa na bielu stenu oproti svojej posteli. Bola biela a prázdna. Ako ja. Zo včerajška som si nič nepamätal. Posledné dva dni v mojej pamäti neexistovali. Práve preto sa s ním chcem stretnúť. Aká to irónia! Po chvíľke ticha sa Gordon znovu ozval, tentoraz však z jeho hlasu vyznievalo skôr sklamanie, ako strach. „Už zasa tie halucinácie?“
Mierne som prikývol, ale uvedomil som si, že Gordon ma nevidí. Moje mlčanie však vzal ako áno a ustarostene si vzdychol. Domyslel si, že si nič nepamätám, napokon, stávalo sa mi to v poslednej dobe dosť často. Povedal mi adresu a ja som mu vrelo poďakoval. Na Gordona sa vždy dá spoľahnúť. Nikdy ma nesklamal a neobracal sa k priateľom chrbtom, keď ho najviac potrebovali.
V malej kaviarni, kde sme sa o pol hodinu stretli, sme mali dosť súkromia na nikým nerušený rozhovor. Gordon prišiel chvíľku predo mnou a stihol nám už objednať kávu.
„Chceš mi povedať, že si na nič zo včerajška nepamätáš?“ Gordon sa naklonil mierne dopredu a zaujal pozíciu bútľavej vŕby. Niekedy som sa čudoval, ako znesie všetko moje neuveriteľné táranie bez toho, aby sa sám pod tou tiahou šialeností nezbláznil.
„Posledné naše stretnutie, na ktoré si pamätám, bolo, keď som si v kufríku niesol lieky a ty si ma vtedy chytil za ruku. Povedal si, že si rád, že ma ešte neprešla chuť na ženské.“
Gordonovi sa v očiach zaleskli svetielka poznania, no zdalo sa, že ho moje slová sklamali.
„A to je posledné, na čo si pamätáš?“
Zavrtel som hlavou. „Nie, stalo sa to potom, v byte. Ešte v ten istý deň.“
Gordon sa na chvíľu zamyslel. „Vždy sa to stane v byte. Aj včera si mi povedal to isté.“
Prekvapene som na neho vzhliadol. „Ja, teda ten druhý Richard ti toto povedal?“
Gordon na mňa zaškúlil a potom zamyslene pozrel do svojej šálky s kávou. Hral sa s lyžičkou a rozmýšľal, ako mi na to odpovedať.
„Richard, ja si nemyslím, že existuje nejaký druhý Richard. Je to len porucha tvojej osobnosti, výplod fantázie, nič viac. Niečo sa ti tam hore pokazilo, ale dostal si lieky. Včera si spomínal, že ti je už o niečo lepšie. Vzal si si dnes predsa lieky či nie?“ Podozrivo si ma premeral a pohľadom skĺzol na moju oholenú tvár. Nevedel som, čo mu mám na to povedať. Nespomínal som si, že by som vôbec nejaké lieky bral. Odrazu mi v hlave skrsol nápad. „Ten druhý Richard, čo všetko ti povedal?“
Gordonovi sa v tvári premietlo prekvapenie, podozrenie a nakoniec mierne pobavenie. „Ty chceš, aby som bonzoval tebe na teba?“ Zostal zarazený a čakal, čo mu na to odpoviem. Zrejme som ho pobavil, pretože sa mu v kútiku úst poihrával potlačovaný úsmev.
Prikývol som.
„Chcem, aby si mi povedal všetko, čo ti povie ten druhý Richard. Potrebujem to vedieť. Pochop, je to moja hlava. Chcem si dať do poriadku všetky súvislosti.“
„Richard, znie to dosť divne a ak mám pravdu povedať, je to aj trochu na hlavu...“ Zrejme mu došlo, čo povedal, keďže sa celý nesvoj pomrvil a šibol po mne nesmelým pohľadom. „Prepáč, kamoš...“
„Gordon, niet ti čo prepáčiť, veľmi mi pomáhaš. Len od teba potrebujem ešte jednu službičku. Potrebujem tvoju pomoc. Musím si dať život do poriadku. Chcem sa vrátiť do starých koľají, chcem byť zasa normálny.“ Na posledné slovo som kládol najväčší dôraz. Gordon si ma chvíľku obzeral a napokon privolil.
„V poriadku. Nahlásim ti všetko, o čom sa odteraz s tým tvojím druhým Richardom budem baviť.“ Uchechtol sa a usrkol si schuti z kávy. Usmieval sa od ucha k uchu, čo som sprvu nechápal, ale vzápätí mi pozrel šibalsky do očí a rozosmial sa. „Len dúfam, že ma o to isté nepožiada aj ten tvoj druhý Richard.“
„Hej, to by bolo mierne absurdné,“ pozrel som mu vážne do očí, ale nakoniec som to nevydržal. Musel som sa smiať s ním.
„Hej, s tebou je vždy zábava. Táto hra na bonzáka sa mi celkom pozdáva, aspoň nebude každý deň nuda. Ale teraz vážne, vzal si si dnes lieky?“
„Netuším. Nepamätám si.“
„Lebo včera si si ich vzal. Hovoril si mi o tom.“ Pomiešal lyžičkou kávu a pozrel na mňa veľavýznamným pohľadom. „Bolo ti po nich lepšie. Mal si väčšiu chuť do života. Dokonca si tvrdil, že sa dáš na tenis.“
Ja a tenis, tak to som nechápal. Ale v poriadku, každá informácia o mojej druhej osobnosti mi môže byť nápomocná.
„Tie sny,“ pokračoval Gordon, „stále sa ti opakuje jeden a ten istý. Si vo svojom byte, ale ten byt je niečím iný. Z okien vidíš len čiernu tmu a v diaľke Zem. Vraj to vyzerá, akoby si sa pozeral na Zem z Mesiaca, ak mi rozumieš. Potom je tam spleť chodníkov a ciest. Nevieš to presne popísať, ale vraj je to dosť nepríjemné. No a tá najpodstatnejšia vec je, že v tom byte sa necítiš až taký osamotený. Sú tam nejaké veľké pavúky, či čo, ktoré sa ťa zakaždým snažia zožrať. Musí to byť riadne desivé, podľa toho, čo mi rozprávaš. Väčšinou sa pred tým skrývaš v spálni a tam čakáš, kým to neprejde.“
Prekvapene som na neho zažmurkal. Nikdy som sa v spálni neskrýval. Väčšinou sa mi podarilo uniknúť a zobudiť skôr, ako ma niečo dolapilo. Toto bolo niečo nové. Moje druhé ja ma pomaly, ale iste začínalo prekvapovať.
„Nečum na mňa tak šokovane,“ zafrflal Gordon. „Musel som to z teba vytiahnuť ako z chlpatej deky, ale nemienim ťa za to nijak zosmiešňovať. Na tvojom mieste by som asi pustil do gatí a na druhý deň by ma niesli s infarktom na intenzívku, ak by som to vôbec prežil.“ Na chvíľu sa odmlčal a usrkol si z kávy. „Ešte jedna vec,“ dodal náhle.
Naklonil som sa k nemu bližšie, pretože som tušil, že teraz príde niečo dôležité.
„Niežeby mi to dávalo zmysel, ale včera si mi povedal, že si si nechal v tom druhom nereálnom byte odkaz.“ Pri slove nereálny spravil prstami vo vzduchu myslené úvodzovky.
„Odkaz? Aký odkaz?!“ Blisla vo mne drobná nádej. Podvihol som sa z lavice a naklonil som sa cez stôl, až ma zabolel žalúdok, ako som bruchom narazil na tvrdé drevo.
„Neviem, znelo to divne a nechcel si mi o tom nič viac povedať. Vraj už pochopíš, o čo ide, keď sa ti to znova stane. Len nechápem, ako si to myslel. Halucinácie nie sú veľmi moja parketa.“ Zahniezdil sa za stolom a pohrával sa s prázdnym papierikom od cukru.
V tom momente som vedel, že sa nemýlim. Gordonove slová ma v tom usvedčili. Ak existuje vo mne druhá osobnosť, ak som naozaj na najlepšej ceste stať sa schizofrenikom, mohlo by moje druhé ja dôjsť na to, ako sa z tejto situácie dostať? Ako sa vyliečiť? Možno chce to isté, čo ja - spojiť našu myseľ opäť dokopy a zbaviť sa nechcenej choroby, poruchy mojej - našej osobnosti...
Gordon pozrel na hodinky a s povzdychom našpúlil pery. „Budem už musieť ísť, kamoš.“ Načiahol sa cez stôl a potľapkal ma po pleci. „Neviem si zvyknúť hovoriť o tebe ako o dvoch osobnostiach, pre mňa neexistuje jeden a druhý Richard. Ja poznám len jedného Richarda, a to si ty. Podľa mňa si na všetko spomenieš, len musíš brať lieky, ktoré ti predpísali. Keď toto šialenstvo pominie, ešte sa na tom budeme spolu smiať.“
Poďakoval som mu za pomoc a pripomenul som mu, čo mi sľúbil. Dvihol dva prsty, ktorými vytvoril víťazné V a rozlúčil sa so mnou so slovami: „Ty to zvládneš, Richard, na to ťa už poznám dosť dobre, aby som to vedel a nepotrebujem k tomu ani vešteckú guľu.“
Pomyslel som si, či ma naozaj tak dobre pozná, veď momentálne mám pocit, že ani ja sám sa poriadne nepoznám. Na každý pád ale bude šialene zábavné, špehovať cez Gordona svoje druhé Ja.
***
Po príchode domov viedli moje kroky rovno do kuchyne. Zozbieral som pilulky rozsypané po zemi a nahádzal som ich späť do škatuľky. Držiac v ruke pohár vody, zamyslene som zaškúlil na dávku liekov, ktorú som sa do seba chystal napumpovať. Averzia voči môjmu súčasnému stavu napokon zvíťazila nad averziou voči liekom a lekárom, tak som hodil pilulky do seba a zapil ich vodou. Potom som prinútil svoje oťažené telo, aby ma čo najrýchlejšie odnieslo do spálne. Nebolo tam vetrané už dlhšiu dobu a vzduch bol dosť potuchnutý, ale v tom okamihu mi to bolo absolútne jedno. Hlavne, že môžem svoju vyčerpanú telesnú schránku šľahnúť rovno do postele. Dobre nacvičeným ladným obratom a následným pádom do horizontálnej polohy medzi vankúše by som mohol robiť konkurenciu hociktorej veľrybe, hádžucej sa medzi morské vlny. Viečka mi padli nadol a takmer okamžite som zaspal. Sníval sa mi na môj vkus dosť podivný sen. Striedali sa v ňom výjavy z mojej minulosti, ale trochu pozmenené, pokrútené a nejasné. Všetko v tom sne bolo nezrozumiteľné, aj keď kdesi na dne mojej mysle pulzovalo slabé svetielko, ktoré mi nedalo pokoja. Ani za svet som ho nedokázal vyloviť z hlbiny môjho vedomia, alebo lepšie povedané, podvedomia, aby som došiel na to, čo sa mi snaží naznačiť. Cítil som, že každý z obrazcov v mojom sne skrýva nejakú dôležitú informáciu, ale vždy keď som myslenú udicu natiahol za nejakým spojivkom, myšlienky sa predo mnou rozutekali, ako rybky pred hodenou návnadou.
Keď som napokon uprel zrak k zlatistej kométe, ktorá rozbrázdila nebo jasnými plameňmi, priam som cítil, ako sa mi v tvári rozlieva pálivá horúčava. Jej ohlušujúci rev ma vytrhol zo série zvláštnych spomienok, ktoré na mňa útočili ako uštipačné komáre. Plamenné jazyky sa jej odtŕhali z chvosta a oblizovali nebesia ako chutnú nanukovú tortu. Kométa spaľovala a ničila všetko na vzdušnej ceste k svojmu cieľu za horizontom. Napokon sa stratila za obzorom, kde za tupého úderu dopadla na zem.
Chvíľkové ticho vystriedal ohlušujúci rachot. Hromobitie sa šírilo spoza pomarančového obzoru priamo ku mne, jeho zvuk bol niekoľkonásobne silnejší ako bývajú divoké letné búrky. Hneď na to ku mne dorazila tlaková vlna, zatriasol sa so mnou svet a stratil som pôdu pod nohami. Zem sa rozochvela a dunela, až ma napokon vytriasla zo sna do sveta mojej desivej existencie.
Zvláštne, ako sa občas stáva, že sa prebudím a zdá sa mi, že padám nadol, aj keď v skutočnosti sa nič nedeje. Ten chvíľkový pocit závratu ma na stotinu sekundy prinútil zamyslieť sa nad tým, akej úžasnej predstavivosti je ľudská myseľ schopná. Ak by človek chcel, možno by dokázal zmeniť fantáziu na skutočnosť. Ale musel by naozaj veľmi chcieť, musel by uveriť. Otázne je, či by to všetko bolo skutočné len pre neho, alebo aj pre ostatných. Ja som po niečom takom nikdy netúžil, nechcel som, aby sa desivé bytosti z mojich snov stali skutočné, ale aj napriek tomu som po prebudení vedel, že nie som tak celkom doma.
V posledných mizerných dňoch môj život pozostával z troch svetov. Z reality, po ktorej som tak veľmi túžil, a ktorej mi nebolo dopriatej toľko, koľko by som chcel, zo snov, ktoré ma nesmierne vyčerpávali a pohrávali sa so mnou ako s handrovou bábkou v rozzúrenej rieke, a z absurdity, ktorá ma svojou nereálnou podstatou desila a privádzala do šialenstva. Zo všetkých troch svetov, ma ten posledný desil najviac a na svoje poľutovanie som zistil, že som sa ocitol práve tam.
Absurdita páchla po očividných nedostatkoch. Tvary, dokonca aj farby boli čudne pokrivené a zdeformované, ale pritom presýtené tak dokonalými detailmi, až som dostával závrat. Tá dokonalosť nedostatkov ma na absurdite desila hádam najviac. Nerád sa k tomu priznávam, ale vždy, keď som sledoval nejaký hororový film a desil som sa toho, čo príde, zatváral som oči. Zatváral som ich, aby som nevidel tú hrôzu a aby si ju moja myseľ nemohla pred spaním vyprodukovať a premietať ju neustále dookola. No pred absurditou sa oči zatvoriť nedajú. V tomto svete ste museli byť na pozore všade a pred všetkým. Každé jedno žmurknutie tu mohlo znamenať vašu smrť, každá maličkosť vám mohla privodiť nešťastie. Presne ako ten malý pavúk v škáre na stene, ktorý sa na svoj objem hýbal až príliš šikovne. Odtrhol som oči od osemnohého tvora, za ktorým zostávala na stene slizká mokrá čiara, a snažil som sa v tme zaostriť pohľad. Toto miesto sa výzorom podobalo na moju spálňu a určite ňou aj v tejto pokrútenej nerealite bolo, ale vo vzduchu som cítil prítomnosť čohosi cudzieho, čo celú atmosféru okorenilo zvláštnou arómou nezvyčajnosti. Táto aróma, či skôr stopa štipľavého pachu v mojom nose, mi navodzovala akúsi spomienku, možno aj z detstva, proste som sa cítil, akoby som tú vôňu odniekiaľ poznal a aj atmosféra navôkol sa mi odrazu zdala akási povedomá.
Svetielko na dne mojej mysle, ktoré som sa snažil po celý čas vyloviť, sa o kúsok priblížilo ku hladine, takže teraz som sa mohol dotknúť aspoň povrchu celého toho ľadovca, ktorý skrýval malú, blikajúcu, ale predsa len veľmi dôležitú spomienku. Natiahol som imaginárnu ruku v chaose mojej mysle a ukazovákom som sa dotkol jej horúceho, chvejúceho sa povrchu.
Opäť som zacítil tú známu vôňu a vzduch v izbe sa zvláštne zvlnil. Tak veľmi som si chcel spomenúť, ale nešlo to. Naťahoval som ruku za blikajúcim svetlom, cítil som, aké je veľmi dôležité, aby som ho uchopil a spomenul si na to, čo mi je skryté, no vždy, keď sa o niečo veľmi snažíte, stáva sa, že vám to v poslednej chvíli prekĺzne pomedzi prsty, presne ako mne teraz. Svetlo sa opäť ponorilo do číreho ľadovca, ktorý ako ťažidlo rýchlo klesal ku dnu mojej mysle. Tam s tupým úderom dopadlo a vyvolalo vo mne vlnu frustrácie z prázdnoty, ktorá na mňa vzápätí doľahla. Ešte chvíľku a dokázal by som to... spomenul by som si. No namiesto toho sa všetko zahalilo do úplnej tmy.
Pozeral som do čierňavy vôkol seba, všade nastalo dokonalé hrobové ticho, len striedavé svetlo, premiestňujúce sa po stenách spálne, mi utvorilo obraz izby, v ktorej som sa nachádzal. Z perín, v ktorých som sa váľal, trčalo šedé perie a všetko pokrývala asi centimetrová vrstva prachu. Steny boli popraskané, čierne cikcakovité pukliny sa šírili do všetkých kútov ako nadmerné pavučiny. Znovu sa ozval ohlušujúci rachot, ktorý sa vplížil z tejto desivej nereality do môjho sna. Po stenách prebehlo svetlo, ako keď reflektory okoloidúceho auta na chvíľu zasvietia do okna a preniknú cez nejakú škáru na žalúziách. Poputovalo po skriniach, starom plagáte, na ktorý som si akosi nevedel spomenúť, a stratilo sa priamo v tmavej pukline v rohu na strope. Nezmizlo len tak jednoducho, ako keď zhasnete lampu, tá štrbina ho pohltila, vcucla ho do stien a vstrebala ho ako chutnú výživu. Žeby som sa namiesto vo svojom byte nachádzal v nejakom ozrutnom živom organizme? Možno ma v nestráženej chvíli zhltne a nakŕmi sa mnou, presne ako tie pavúčie praskliny v stenách pohltili svetlo. Veľa času na rozmýšľanie nad touto neskutočnosťou som však nemal, pretože sa v tom okamihu ozval ďalší tupý úder a posteľ podo mnou sa zatriasla ako schátralý vozeň starého vlaku, idúceho obrovskou rýchlosťou po hrdzavých koľajniciach.
Postavil som sa na nohy a zvíril som pritom hrubú vrstvu prachu, čo hniezdila v rozpáraných perinách prežratých moľami. Zem sa chvela, tak som sa musel zachytiť steny, ktorá sa mi pod prstami drobila na jemný sivý prach. Opatrne som sa posúval k oknu, nohy rozkročené, aby som udržal rovnováhu, keby sa podlaha podo mnou opäť chystala rozkývať. Rukou som sa pridŕžal steny, čo mi pripomenulo predchádzajúci zážitok s kufríkom. Striasol som sa od strachu a spomienku som zatlačil do úzadia. Druhou rukou som sa načiahol za tenkým vláknom a potiahol som zaň. Žalúzia na okne predo mnou s rachotom vyskočila a na hlavu mi padla spŕška prachu a špiny. Zanadával som a chystal som sa pozrieť nahor, aby som zistil, akú škodu som spôsobil, no pohľad mi zamrzol na okne. Za ním sa črtalo atramentové hviezdne nebo, po ktorom poletovalo množstvo zvláštnych tvorov, celých zo zlata. Žiarili ako slnká v čierňave absolútnej ničoty, ich dlhé šupinaté telá sa rytmicky vlnili a vírili okolo seba ako milenci. Vyzerali ako draci z ázijských kresieb, ibaže títo boli reálni. Reálni aspoň pre mňa. Za nimi sa v diaľke vznášala nádherná modrá planéta. Zem! Vrhol som sa k oknu a všemožne som sa snažil otvoriť ho. Niekoľkí draci sa vzápätí mrštne vrhli nadol, priamo k pokrúteným plošinám, ktoré sa tiahli až k Zemi predo mnou, kde sa strácali v nedohľadne. Cesty do reality! S pravidelným ohlušujúcim revom padali tie tvory nadol a z ich papúľ šľahali oslepujúce plamene. Z nich ako kométy vylietali obrie žiarivé gule a ničili všetky cesty, vedúce k Zemi. Podarilo sa mi otvoriť okno aspoň natoľko, aby som ním mohol prestrčiť hlavu. Keď som pozrel pod seba, kde mala byť zem, alebo lepšie povedané ulica pred domom, takmer mi zabehol vlastný jazyk. Z domu, v ktorom sa nachádzal môj byt, zostala len poničená zrúcanina, stojaca na zvyškoch mohutnej tvrdej skaly. Skala sa aj s mojím príbytkom vznášala v ničote, pripevnená do vzduchu len plošinami, ktoré sa strácali v diaľke. Teraz som už chápal, prečo sa celý dom triasol ako pri zemetrasení. Bol som obkľúčený drakmi, ktorí ničili všetky spojivká, všetky plošiny, čo držali zbytok môjho príbytku na mieste vo vzdušnej ničote, ako špendlíky držiace papier na nástenke. Veď oni sa ma chystali uväzniť v tomto svete!
Vtiahol som hlavu späť do spálne a s hrôzou som odstúpil od okna. Podlomili sa mi kolená a tak som si radšej rýchlo sadol na posteľ. Snažil som sa dôjsť na akýkoľvek význam tohto chaosu, no na um mi neprichádzalo žiadne vysvetlenie. Rozmýšľal som, čo sa to so mnou vlastne deje, či sa mi to len sníva alebo som sa naozaj zbláznil. Opäť sa so mnou všetko zatriaslo. Prasklina nad mojou hlavou sa rozšírila, na čo reagovalo množstvo pavúkov, ktorí sa k nej okamžite vysúkali a zaplnili ju. Priamo pred mojimi očami sa prasklina začala zaceľovať. Šokovane som pozrel na pavúkov, ako šikovne lepia steny dokopy, aby tak odstránili narobené škody a zachránili tento maličký priestor pre seba. Čo mi to hovoril Gordon o pavúkoch? Druhého Richarda sa pokúšali zožrať.
Hneď ako som si na to spomenul, som vystrašene preletel pohľadom šedivé steny. Musím si od nich udržovať čo najväčší odstup, aby som na seba nepritiahol ich žravú pozornosť. No na stene vedľa dverí som niečo zbadal. Bol to nápis, namaľovaný kostrbatým písmom akousi tmavou farbou. Prekvapene som zažmurkal a v tej istej chvíli, ako sa moje viečka na chvíľu spojili, som pochopil. Bol to odkaz, ktorý mi tu zanechalo moje druhé Ja, presne ako mi to povedal Gordon.
Chvatne som prešiel bližšie, ale dával som pozor, aby som si udržal vzdialenosť od steny, ktorá sa stala bydliskom mäsožravých pavúkov. Písmená boli síce roztrasené a miestami ich prekrýval šedý prach, ale odkaz bol čitateľný a zrozumiteľný. Preletel som po ňom očami a zostal som stáť ako zamrazený.
***
Gemini musí zomrieť!
***
Dych sa mi zrýchlil a srdce sa mi rozbúchalo. Ani som si neuvedomil, že nastalo absolútne ticho. Iba svetlo zvonka sa chabo odrážalo od ponurých stien a poblednutého nábytku. Prach sa znášal zo stropu, padal pomaličky v sivastých víroch a tvoril vôkol mňa malé šumiace tornáda. Zhlboka som sa nadýchol a vzápätí som to oľutoval. Prach mi uviazol v hrdle a prinútil ma prudko zakašľať. Zvuk kašľa, ako dva plechy trejúce sa o seba, preťal dokonalé ticho a narušil prašný vír predo mnou. Nechtiac som sa oprel rukou o stenu a keď som pocítil drobné nožičky, ktoré mi po nej prebehli, hneď som ju strhol k sebe. Stačí drobná nepozornosť a zožerú ma, takmer som na to v šoku zabudol.
Znovu som napol pľúca, že sa nadýchnem, keď vtom som začul slabý výdych za sebou. V okamihu som sa otočil a zaujal som bojové postavenie. Nemienil som sa nechať vystrašiť ako predtým. No absurdita je už taká, že akokoľvek sa snažíte, vždy si nájde nejaký spôsob, ako vás prekvapiť či vydesiť. Nech už ste pripravení na čokoľvek, nikdy nebudete dostatočne pripravení na jej úskočnú náladu.
Vzdychnutie sa opäť ozvalo spálňou, tentoraz znelo už hlasnejšie a naliehavejšie. Pukliny v stenách a strope ten zvuk pohltili a pochovali ho v šedivých múroch. Snažil som sa nájsť zdroj toho zvuku, ale bol som taký vystrašený, že som nedokázal rozlíšiť vlastný dych od toho druhého.
Na chvíľu znovu nastalo úplné ticho a ja som si už myslel, že ma absurdita konečne nechá na pokoji, možno sa aj vzdá a dopraje mi oddych. No mýlil som sa. Ďalší priškrtený vzdych sa vydral z niečích chrapľavých pľúc. Tentoraz som už tušil, odkiaľ to vychádza. Otočil som hlavu a zahľadel som sa na vysokú skriňu, čo stála po mojej ľavici.
Povráva sa, že každý skrýva v skrini nejakého toho kostlivca. Samozrejme sa to myslí obrazne, ale ja som si tým v tomto prípade nebol až taký istý. Jedny dvierka na skrini boli odchýlené asi na dva centimetre. Pomaly som sa k nim začal približovať, krok po kroku som tápal v prašných víroch a okolo uší mi v pravidelných rytmoch šumel prach. Každým centimetrom, ktorým som bol bližšie ku skrini, zo mňa vyťahovalo teplo. Končatiny mi mrzli a telom mi prenikal trpký chlad. Keď som natiahol ruku, aby som sa dotkol poodchýlených dvierok, dýchanie, ktoré spoza nich vychádzalo, začalo naberať na intenzite a vydávalo neznesiteľný piskot. Skoro akoby som ja bol ten netvor, ktorý sa zakráda spálňou a snaží sa vystrašiť nevinné dieťa, ukryté v skrini.
Nádychy začali byť prerývané a naliehavé, ako keď sa niekto dusí a snaží sa po dlhom namáhavom behu nabrať do pľúc trochu vzduchu. Jemne som sa dotkol dvierok a bruškom ukazováka som sa zadrapil o okraj drevenej rúčky. Takmer nečujne som do seba nasal vzduch, pripravený zutekať ako zmyslov zbavený, hneď, ako sa ukáže, že otvárať túto skriňu nebola dobrá voľba. Pomaly som začal ťahať dvierka k sebe. Len čo sa pohli, zvnútra sa ozval priškrtený piskot a zúfalé dychčanie sa zrýchlilo ako tlkot môjho srdca. Už som to viac nemohol vydržať. Trhol som dverami, div, že som ich neodtrhol z pántov a nazrel som dovnútra. Ani som si nemusel v tej tme namáhať oči, aby som dovidel, čo sa tam skrýva, pretože Jeho pokožka svietila belostne ako povrch mesiaca za jasnej noci.
Vnútri sa krčil ON, ten, ktorý vyliezol z kufríka, ten, ktorého som sa tak veľmi obával, a koniec-koncov ten, ktorého som zasiahol nožom v kuchyni. Pod prsiami mu z hrudného koša crčal prameň tmavej tekutiny, ktorá pri každom nádychu klokotala v jeho útrobách. Ako sa mu v nepravidelnom rytme divoko dvíhala vychudnutá hruď, koža sa pod náporom jeho širokých rebier prudko napínala, až som mal pocit, že praskne a všetok jeho obsah sa vyleje na podlahu. Jeho hlava bola úplne bez vlasov, popraskaná pokožka zvierala lebku v smrteľnom objatí a jeho oči, tie boli najdesivejšie. Vypliešťal ich na mňa ako hladná ryba a gúľal nimi zo strany na stranu, akoby nemal dosť kyslíka a nemohol polapiť dych. Hruď sa mu začala dvíhať ešte zúrivejšie a ON rozďavil ústa bez pier v desivom výkriku. Tým ma načisto omráčil, nedokázal som sa ani pohnúť, zostal som tam bez dychu stáť a sledoval som ho spoly šialeným pohľadom. Výraz mojej tváre mu musel naznačovať, čo asi v tom momente cítim, pretože sa po mne natiahol. No tým pohybom odsunul na bok kabát, visiaci z vešiaka v skrini, ktorý mu zakrýval ľavé plece. To, čo som tam zbadal, ma prinútilo v momente precitnúť.
Z jeho ľavého pleca vyrastala druhá hlava, pretiahnutá a mierne zdeformovaná v podivnom úškľabku. Ovísala nadol ako bezmocný kus mäsa a škúlila na mňa spod znetvorených viečok. Zdalo sa, že všetka koža z tela sa sústredila na tejto hlave a vypínala netvorovu pokožku v nekonečnej extáze bolesti a trhlín. To preto jeho telo vyzeralo ako bomba pripravená každú chvíľu prasknúť a vylúčiť svoj obsah v samovražednom pokuse rozdvojiť sa na dve časti. V tom momente som pochopil, čo sa mi snažil druhý Richard svojím odkazom na stene naznačiť. Gemini musí zomrieť! Gemini – dvojičky, presne ako ten netvor v mojej skrini. Čo iné by to mohlo znamenať, ako že mám tú príšeru zabiť? Moje druhé Ja na to nemalo možnosť a ja ju teraz mám. Tak prečo ešte stále stojím na mieste a pozerám pred seba ako zmyslov zbavený? Prečo sa neviem pohnúť a konečne uchopiť osud do vlastných rúk? Predo mnou predsa sedí dôvod celého môjho nešťastia, to ON je na vine, ON sa mi vkradol do mysle a nakazil ju svojou chorobou. To ten netvor je symbolom mojej rozdvojenej osobnosti, ktorú sa snažím dať znovu dokopy! Tak prečo sa stále nehýbem?!
Natiahol sa po mne ešte viac a výrastok na pleci, ktorý pripomínal vráskavú hlavu, neprirodzene odkväcol na jeho prsia. Zvrieskol som, na čo sa zem pod mojimi nohami opäť pohla a zatriasla. Automaticky som cúvol dozadu. Nohy ma samy niesli k oknu, kde som sa prikvačil chrbtom ku sklu a bezmyšlienkovite som zízal na znetvorené telo mojej dvojitej mysle. Tá absurdita ma privádzala do šialenstva. Na chvíľu sa vo mne vystriedali rôzne pocity, ako strach, nenávisť a zúfalstvo. Potom ma naplnila neovládateľná panika, ktorá ma načisto primrazila k zemi. Môj dych sa rýchlosťou šialene približoval tomu jeho, ako sa pomaly vyťahoval zo skrine a tackavými krokmi sa vliekol ku mne. Každý jeden jeho šuchtavý krok vo mne vzbudzoval väčšiu paniku. Zvuk jeho chrapľavého dychu omračoval moje zmysly a ochaboval schopnosť rozmýšľať. Úplne som sa zabudol brániť. Keď zastal tesne predo mnou, znovu rozďavil ústa, no namiesto toho, aby niečo povedal, natiahol za mnou vychudnutú ruku, aby sa dotkol mojej tváre. Vír prachu medzi nami sa rozpadol, ako ním prekĺzli tenké prsty. Zohýbal ich vo vzduchu ako slepec, hľadajúci prekážku pred sebou.
Drapľavými bruškami prstov mi nahmatal ľavé líce a časť nosa. Jeho pokožka bola tenká a suchá ako pergamen. Panika kvílila v mojej hlave a napínala vlákno mojej príčetnosti na doraz, až sa mi vyvracali oči. No nech som robil čokoľvek, nedokázal som ich zavrieť. Lícom mi prenikla neznesiteľná bolesť, hladina mojej mysle sa zvlnila a na chvíľu odkryla ľadovec, čo väznil malé blikajúce svetielko v mojej hlave, kde som cítil netvorov pohľad. Zíral priamo do môjho vnútra a skúmal to tam ako vo výklade obchodu so sladkosťami. Natiahol ruku ešte ďalej, teraz sa dotýkal mojej podstaty, cítil som jeho imaginárnu končatinu, ako tápa v mojich myšlienkach a zatína do nich ostré pazúry.
Vtom sa to stalo! Uchopil do svojich skrehnutých prstov moje blikajúce svetielko a vytiahol ho nad hladinu, kde sa naplno rozsvietilo, a ja ... som si konečne spomenul.
V jednej chvíli som ešte nič nevedel a v druhej ma všetky tie skutočnosti zavalili ťaživou váhou, až mi prišlo nevoľno. Zachrapčal som a zvalil som sa k jeho kostnatým nohám. Niekoľko pavúkov podišlo ku mne, ale s nezáujmom popri mne precupitali. Keď sa dostali k dvojhlavému, vyliezli po jeho drapľavej pokožke a zmizli v rane na jeho hrudi. ON sa unavene odšuchtal k posteli a bezvládne sa na ňu zvalil. Tam dychčal a chrapčal, každý jeho výdych znel, akoby mal byť posledný.
Chvíľu som načúval jeho pokusom nasať do seba kyslík, a keď som mal znovu silu vstať, podišiel som k posteli a zadíval som sa na dvojhlavého. Až teraz som správne pochopil význam slov, ktoré mi zanechal druhý Richard. Gemini musí zomrieť! To, čo ležalo v mojej posteli, ON, ten dvojhlavý netvor, bolo moje podvedomie, ktoré sa mi po celý čas snažilo prezradiť, čo sa tu vlastne deje. Bola to časť môjho chorého vedomia, ktorá ma celý čas strašila a ja som sa pred ňou márne snažil uniknúť. Teraz tu ležala v posteli a umierala, pretože jej úloha už bola splnená. Pomohla mi spomenúť si, uvedomiť si pravdu o tomto svete. Vytiahla tú potopenú spomienku zo dna mojej mysle a ja som si spomenul na deň svojho narodenia.
Bolo to presne tu, v tomto byte. V nereálnom byte, ktorý je vlastne sivou bunkou, neurónom vyčerpaného mozgu. A tie pokrútené cesty, ktoré vedú preč odtiaľto, to sú tenké vlákna, ktoré ako chápadlá spájajú moju bunku s ostatnými bunkami celého mozgu. Vedel som, že tento neurón, ktorý moja matka vyformovala do tohto tvaru, aby som si pripadal ako doma, je v skutočnosti naozaj mojím domovom. To pretože JA som ten druhý Richard, ktorý sa zrodil ako výplod Richardovej chorej mysle. JA som tá druhá schizoidná osobnosť, ktorá vznikla len pred niekoľkými dňami a prebrala myšlienky skutočného Richarda, ktorý žije v realite. JA som len choroba, ktorá ničí túto myseľ, rozdvojená časť osobnosti. Som nereálny a moja matka je Absurdita. Tu som doma. Táto jediná bunka v mozgovej kôre je môj domov, moja podstata. Som len kópia skutočného Richarda, ktorý sa snaží zbaviť sa svojej anomálie ako nejakého moru, čiže mňa.
Na chvíľu som znovu pocítil nevoľnosť. Jediná blikajúca spomienka roznietila moju pamäť a primäla ju, aby si spomenula na všetko naraz. Som iba omyl, disfunkcia, náhodne a nechcene stvorená osobnosť. Takpovediac som okradol skutočného Richarda o jeho život. Teraz je len na mne, či sa dobrovoľne vzdám alebo sa vzopriem a utečiem do tmavého kúta trebárs na opačnom konci Richardovej mysle. Nájdem si inú kolísku, inú mozgovú bunku, ktorú môžem obývať a kde môžem rásť a silnieť. Možno sa mi jedného dňa podarí nad skutočným Richardom prevziať kontrolu. No takáto forma existencie má aj svoje temné stránky. Musel by som sa donekonečna ukrývať v Richardovej hlave, plávať obrovským vesmírom vedomia, a tak oddialiť svoj koniec.
No nič nie je večné a ani tento svet nebude existovať naveky. Richard nie je nesmrteľný, jedného dňa zomrie a ja, uväznený v jeho hlave, zomriem s ním. To som nemohol dopustiť, nechcem byť obmedzovaný donekonečna. Chcem byť slobodný, rozhodnem sa sám. Zánik je na dosah, preblesklo mi hlavou a ja som si uvedomil, akú úžasnú pravdu to vlastne druhý Richard na stenu napísal. Gemini musí zomrieť a len ja môžem byť vrahom. Je to dokonale absurdné, pretože Gemini som JA. JA som Richardovo dvojča, ktoré musí zomrieť, inak táto myseľ načisto zošalie a zrúti sa ako domček z kariet. Musím zabiť sám seba.
Mňa pavúky, lezúce po stenách, nepožierajú, pretože vedia, že som súčasťou tejto bunky. Druhý, skutočný Richard bol ako votrelec, keď sme si vymenili svoje posty a ja som sa dostal do jeho sveta. On tu len trpel a jeho identitu by pavúky mohli jedného dňa alebo noci načisto stráviť. Nemôžem ho tu nechať zomrieť, nepatrí sem!
Pozrel som von oknom a uvedomil som si, že draci, ktorí spaľovali a ničili cesty vedúce von z tejto bunky, zmizli. Dal som si dokopy súvislosti a v duchu som zanadával. Pohľadom som prebehol izbu a rozmýšľal som, čo spravím. Vtedy som si všimol malý vydutý kopček prachu na mojom nočnom stolíku. Podišiel som bližšie a vytiahol som odtiaľ svoj mobilný telefón. Zasmial som sa tomu, čo idem spraviť, ale možno sa zo svojho väzenia niekam predsa len dovolám. Bol to môj jediný a pre mňa posledný telefonát, na ktorý má každý väzeň právo. Ťukol som do mobilu a obrazovka sa rozžiarila prízračným žmurkajúcim svetlom. Modlil som sa, aby baterka vydržala, a vytočil som Gordonove číslo. Obrazovka na chvíľu zablikala, akoby chcela pohasnúť, no vzápätí mobil zachrapčal a vydal prskavý zvuk, napodobeninu Gordonovej obľúbenej pesničky. Po treťom zazvonení Gordon zdvihol. Uľavilo sa mi, že počujem jeho hlas a do očí sa mi aj napriek svojim zisteniam, že nie som ten, za koho sa vydávam, vyhŕkli slzy. Predsa len som cítil všetko, čo cíti skutočný Richard, bol som jeho kópiou. Gordonov hlas v telefóne bol však začudovaný a prezieravý.
„Áno?“
Prehltol som sliny, ktoré sa mi nazbierali v ústach, a zahmkal som, aby sa mi uvoľnila hrča, zvierajúca mi hrdlo.
„Gordon, súrne potrebujem tvoju pomoc,“ vyhŕkol som zo seba.
Chvíľu bolo na druhej strane ticho a potom sa Gordon znovu ozval. „Kto volá?“
„To som predsa ja, Richard!“ Keď som vyslovil to tvrdenie, cítil som sa ako klamár. Nikdy som Gordonovi neklamal, no uchlácholil som sa aspoň tým, že sčasti nejakú tú pravdu mám. Na druhej strane opäť nastala krátka odmlka.
„Do frasa, Richard, robíš si zo mňa srandu? To vôbec nie je vtipné...“
Chcel som sa spýtať, ako to myslí, keď vtom som z druhej strany začul tlmený, vzdialený hlas. Niekto Gordonovi odpovedal a bola to presná kópia môjho hlasu. Spoznal som v ňom druhého Richarda. Je s ním teraz Gordon a myslí si, že si z neho strieľam. Do frasa, len nech mi teraz nezloží, pomyslel som si a nervózne som zovrel mobil v ruke.
„Gordon, počúvaj ma,“ zakvičal som do telefónu tak nahlas, ako som len vládal. Moje podvedomie v posteli sa pri tom zvuku trhlo a prerývavo nadýchlo. „Gordon, toto nie je žiadna sranda, súrne potrebujem tvoju pomoc, sľúbil si mi predsa, že budeš špehovať moje druhé ja, pamätáš? Teraz ťa potrebujem viac ako kedykoľvek, kamoš.“ Všemožne som sa ho snažil presvedčiť, aby nezavesil. Zdalo sa, že som zaujal jeho pozornosť, pretože sa mi napokon prihovoril.
„Richard?“ Jeho hlas znel dostatočne šokovane a tak som to rýchlo využil, kým som si bol istý, že mi venuje pozornosť.
„Gordon, povedz druhému Richardovi, že musí vziať tie lieky. Musí si dať tie poondiate lieky hneď teraz!“ Gordon niečo zabľabotal, no šum v telefóne nás prerušil a obrazovka zhasla. Ešte chvíľu som kričal do mobilu a po lícach mi stekali slzy. Modlil som sa, aby ma Gordon poslúchol a odovzdal môj odkaz skutočnému Richardovi.
Sadol som si k posteli a sledoval som priestor za oknom. Keď napokon prišli draci, v duchu som ďakoval Gordonovi, že správu doručil. Ja som sa rozhodol zomrieť tu a teraz. Nech draci zničia každú prístupovú cestu von z môjho neurónu absurdnosti a nech ma spália na popol. Som vlastne choroba, ktorá zabíja samu seba. Žeby niečo ako samovrah? Ale veď ja v skutočnosti neexistujem.
Zasmial som sa a natiahol som ruky dopredu. Tí draci boli prekrásni. Ich zlaté šupinaté telá sa vlnili a leskli, istým spôsobom ma k sebe priťahovali. Uchechtol som sa a nastavil som tým slnkám tvár. Zomriem ako nočný motýľ, priťahovaný prekrásnym, ale smrtiacim svetlom.
Sedel som na rozmetaných zvyškoch svojej existencie a čakajúc na svoj koniec, sledoval som hru zlatých tiel, tancujúcich v dúhovom spektre celého vesmíru. Jakživ som nič také nádherné nevidel.
Cena Fantázie 2010
Finálové poviedky Ceny Fantázie sú uverejňované postupne podľa abecedného poradia finalistov, od pondelka 27.9.2010 vždy o 11:00, na portáli Kultura.sme.sk v sekcii Cena Fantázie.
Hlasovanie o víťaza bude spustené v nedeľu 3. októbra 2010 a ukončené v nedeľu 17. októbra 2010. Meno víťaza, o ktorom rozhodnú čitatelia portálu kultúra.sme.sk, bude slávnostne vyhlásené na Bibliotéke 2010.
Autor: Gabriela Habdáková, finalistka Ceny Fantázie 2010
