POVIEDKA: Soňa Košičiarová - Homo homini lupus

Ďalšou finalistkou poviedkovej súťaže v žánri sci-fi a fantastika Cena Fantázie 2010 je Soňa Košiarová s poviedkou Homo homini lupus. Nehanbite sa začítať sa.

Moja rodina je neveľká – vlastne, ani nie sme rodina.
Ja som kedysi robil na stavbách ako pomocný robotník. Čaptavý Laci, ktorý bol v mojich očiach svetobežníkom, lebo si dokázal zohnať robotu v Čechách, mi raz pri pive poradil, aby som nebláznil a robil ako on, načierno. Poslúchol som dobrú radu a keď som sa stal bezdomovcom, nemal som ani cent na sociálnych dávkach.
Hela, moja družka, je chudé, strhané žieňa. Vyzerá na svoj vek staršie, na rozdiel odo mňa má však aj väčšinu zadných zubov a šesťdesiat eur mesačne od štátu. Kedysi bývala s dcérou. Tá ale robila hlúposti a keď jej vzali deti i byt, Hela tiež zostala na ulici.
Najprv sme sa pretĺkali po ubytovniach. Helu to však nebavilo a tak sme sa usadili pod diaľničným nadjazdom do mesta. Trochu rušné miesto, ale pekná tráva a dosť stromov, medzi ktorými sa dá skryť, ak netúžite po tom, aby vám šoféri a ich spolujazdci pozerali na holý zadok, keď ste na veľkej.
Pozbíjali sme z rôznych materiálov dve búdky, vybudovali ohnisko. Hela bola po dlhom čase šťastná. Konečne niečo, čo sa podobalo na príbytok... A ako si ho len skrášľovala! Nemali sme veľa vecí, i tak sa snažila vybudovať domov. Aj vázičku s odbitým uchom, do ktorej vložila také tie modré poľné kvety, si postavila na stolík, aj iné drobnosti z okolia pozvláčala, niečo našla, niečo jej dali...
Ja som si vyslúžil najväčší obdiv, keď som doniesol zo smetiska piecku na kúrenie. Vďaka nej sa nám podarilo prežiť zimu. Ďalším mojím príspevkom do nášho spoločného bývania bolo, že som priviedol matku, večne nespokojnú, sekírujúcu starenu, ktorú môj brat vyhodil z domu, lebo s ňou už nevedel vydržať. Svinstvo od neho, ale ťahajte sa po súdoch...
Mama nemala kam ísť a tak u nás zostala. Väčšinu času trávila v polorozpadnutom kresle pri ohnisku v kabáte, ktorý si nikdy nezvliekla, a popíjala čučo. Hela ju najprv nevedela vystáť. Neskôr sa s jej prítomnosťou zmierila, lebo sa ukázalo, že mama dokáže spoľahlivo prikladať na oheň. Bola to tiež jediná práca, ktorú bola ochotná robiť. Ani na obchôdzky do mesta s nami nechodila, lebo sa sťažovala na vrastený necht na nohe.
Helu si úplne získala, keď jej poradila, aby Čerta, ktorého našla opusteného na okraji záhradkárskej osady, kŕmila Sunarom a aby mu hriala vodu v termoske. Vďaka tomu prežil, šteňa blchavé.
Ja som od detstva nemal rád psov. Dával som im to patrične najavo a oni sa mi odplácali rovnakou nevraživosťou. Napriek tomu som sa neodvážil proti Čertovi nič podniknúť. Keď som videl, ako sa s ním Hela maznala a nechala si oblizovať tvár, bolo jasné, že by mi také čosi nikdy neodpustila.
Boli aj nepríjemnosti, najmä keď sa k nám zatúlali iní bezdomovci, o ktorých sme nestáli. Policajti nás pravidelne kontrolovali, či niekoho neskrývame a či nekradneme elektrinu. Keďže sme svietili sviečkami, nikdy na nás nič nemali, iba nás varovali pred požiarom a nakazovali nám, aby sme nerobili v okolí špinu.
Na moje štyridsiate piate narodeniny mi Hela s mamou darovali rádio, čo som privliekol spolu s pieckou a odvtedy ležalo bez úžitku pohodené pred búdou. Dali ho zreparovať Lajčimu, môjmu kamarátovi, starému mládencovi, ku ktorému sme si mohli chodiť po pitnú vodu, aj sa uňho kúpať (moja mama nechcela nikdy).
Slávnostne som rádio zapol. Škrčalo, pukalo, ale zapojené na autobatériu hralo. Od dojatia mi až slzy vyhŕkli,
„Teraz môžeš počúvať správy, muziku a predpoveď počasia na celý týždeň ako každý bohatý gadžo. Len platiť za to nemusíš,“ huhňal spokojný Lajči.
Politika ani moderná hudba ma nezaujímali, ale od počasia je každý človek, čo žije na ulici, závislý. To sa hodilo. Natešený som vytiahol čučo a svoju rozladenú gitaru. Uf, bola to oslava ako sa patrí! Aj sme si zaspievali obľúbené pesničky, aj sme sa spili do nemoty. Tak to predsa má byť, ak neviete, čo vás zajtra čaká!
Ľuďom sa naše bývanie pod diaľničným nadjazdom nepáčilo, ale nič nezmohli. Miestne noviny o nás dokonca vydali článok.
„Tu spíme, tu si varíme a tu by sme si chceli postaviť stan na drevo,“ hrdila sa Hela – gazdiná pred novinárom, ktorý sa snažil vyhnúť mojej zapáchajúcej matke.
Mladík všetko poctivo vyfotil a bežal späť do tepla kancelárie, aby z nej informoval čitateľov o ľuďoch, ktorí nemajú v živote toľko šťastia ako oni. Ani tak však Hele na mestskom úrade jednorazovú dávku v hmotnej núdzi nedali.
Karol k nám prišiel asi dva týždne po novinárovej návšteve.
Mama sedela pri ohnisku a hlava jej v spánku padala na hrudník. Keď jej klesla ešte nižšie, vyľakaná sa prebrala a uvedomila si, že pri nej sedí hnedovlasý muž v rifliach a v zelenom kabátci, aký fasovali robotníci do terénu. Mal silnú stavbu tela, dosť nezvyčajnú u ľudí ako sme my, čo žijeme na podradnej strave. Jeho zarastená tvár bola bledá, bez patiny. Ani špina za nechtami rúk, ktoré opatrne vystieral smerom k ohňu, nebola ešte tak zažratá, aby sa nedala zmyť poctivou Solvinou. Na ulici nemohol byť dlho.
„Čo tu sceš?“ spýtala sa. „Nykdo ta sem nevolal.“
Jej nepriateľský tón akoby sa ho nedotkol.
„Toto je naše miesto. Keď sa vrátia, môj sin ta viženie.“
„Nie,“ povedal pokojne, „ja zostanem.“
Matka víťazne šibla pohľadom za mužov chrbát, lebo spoza búdy sa vyvliekol Čert, preťahoval sa a zíval. Keď si prekvapený uvedomil prítomnosť neznámeho, prehol chrbát a zavrčal. Aj keď vyzeral hrozivo, muž si z rozdráždeného zvieraťa nič nerobil. Pozrel mu do očí (to psy neznášajú) a mávol rukou: “Ech, daj pokoj, ty!“
Na mamino prekvapenie Čert, ktorý bol inak ostrý, stiahol chvost a v rozpakoch si ľahol na zem.
„Ak neodýdeš...“ nevzdávala boj a natiahla sa za kutáčom, ktorý používala na prehrabávanie horiacich polien.
„Nenamáhaj sa, nemáš silu...“ povedal zmierlivo.
Nosné dierky sa mu roztiahli, akoby vetril: „Chorobu cítiť z každého póru tvojho tela... Už dlho ťa rozožiera.“
Privrel oči, akoby sústredene načúval. „Áno... Hryzie, hlodá... Je pažravá... Čoskoro dokončí svoje dielo.“
Ja som, pravdaže, matkiným strešteným rečiam neveril. Na ľudí som mal vždy dobrý odhad. Takých, ako bol Karol, som už v živote stretol.
„Peniaze máš?“ spýtal som sa.
Prikývol. „Ak treba, pridám aj striebornú brošňu pre tvoju ženu, mne je nanič,“ zalovil horlivo v torbe.
Nanič by bola aj Hele, ale mohol som ju predať Lajčimu.
„Prečo nejdeš do nocľahárne? V meste jedna je. Môžeš prespať tam,“ zapojila sa Hela a skúmavo si Karola premerala, či nemá vši.
„To nie,“ potriasol s odporom hlavou. „Všetko vydezinfikované, biele stolíky, postele v radoch... Pripomína to viac nemocnicu, než domov.“
Takej reči Hela rozumela.
„Keď zaplatí a pomôže mi postaviť stan, môže v ňom jednu noc prespať,“ rozhodol som.
Matka začala reptať, ale Hela mi chytila stranu. Bála sa, že robotu budem odkladať a drevo nebude pred zimou v suchu.
Prišelec sa ukázal ako skromný a pracovitý pomocník. Konštrukcia stanu nebola dobrá, niektoré drobné diely chýbali, ale Karol mal vždy nejaký nápad, ako vec poriešiť.
Večer sme sedeli pri ohni a zapíjali spoločnú robotu. Natešená Hela nám za odmenu ukuchtila čosi fajnovejšie.
Čert výnimočne nedomŕzal kvôli zvyškom. Držal sa v úctivej vzdialenosti, napriek tomu, že ho volala k ohnisku. Mne to vyhovovalo. Aspoň raz v živote vedel, kde je jeho miesto.
„Už sa ani nepamätám, kedy som tak dobre jedol,“ povedal Karol a odgrgol. „V base, sme také nedostávali, sa vie,“ dodal a čakal, čo my na to.
Hela na mňa významne pozrela, ale ja som ostal pokojný. Bolo dobrým znamením, ak sa priznal sám.
„Za čo si sedel?“ spýtal som sa upíjajúc z fľaše.
„Nepodarená žena, dlh na nájomnom... potom to šlo rýchlo. Príkaz na vysťahovanie, väzba. Odkedy ma prepustili, neviem si nájsť prácu. Privyrábam si, ako sa dá... Brigádami... Zbieram staré železo... Mizerný život je to.“
Hej, ale peňazí, zdá sa, máš dosť, aj brošňu, pomyslel som si závistlivo.
„Brošňa je po mojej mame,“ poznamenal, akoby mi čítal myšlienky a chcel vo mne vzbudiť výčitky svedomia. „Viac striebra nemám.“
Prikývol som a znovu si logol z fľaše. Takých príbehov bolo... Podobali sa ako vajce vajcu.
Karol neodišiel ani na druhý deň, lebo bol nielen ochotný znovu zaplatiť, ale aj nakálať drevo.
Nechal som ho pracovať pod matkiným dozorom. Bolo to ako za trest, lebo tesne pred splnom mesiaca mávala mizernú náladu, stále si čosi šomrala a nahlas bezdôvodne kliala. Hoci mu za celé doobedie nepodala ani pohár vody, nezdalo sa, že ho robota zmáha. Pracoval ako mašina, len v tričku vystavujúc na obdiv svoje svaly, ktoré akoby si ani neuvedomoval.
„Ty sy neni človek,“ zahlásila, sledujúc ho ostrým zrakom. „Ani ten pes nezačuchal tvoj pach, lebo ti žiadni ľudskí pach nemáš.“
Sekera, ktorú dvíhal nad hlavu, sa na chvíľu zastavila vo vzduchu. Matka však bola odhodlaná.
„Ani som neni chorá, jak si vyprával... Ak nevládzem, je to len kvôly tebe. Saješ zo mňa aj z ostatných život. To ťa robí sylným... Bez ľudí by sy nedokázal žiť.“
Muž si utrel čelo, otočil sa a pristúpil k nej aj so sekerou. Trochu sa zaklonila, akoby ju ovalila jeho živočíšna energia.
Hela, ktorá všetko počula aj videla, pohoršene na matku zavolala.
„Všetko sa jej začína pliesť v hlave,“ sťažovala sa, keď som sa vrátil. „Urob s ňou poriadok, lebo ho svojimi rečami vyštve skôr, než to nakálané drevo uloží. Alebo ho naštósuješ ty?“ spýtala sa vyzývavo.
Hela dobre vedela, kde je moja slabina. Umlčať matku však bolo nemožné.
„Vidíte jeho ruki?“ povedala nahlas, akoby Karol v tej chvíli s nami ani nesedel pri ohni. „Od včera ich má väčšie a aj chlpy mu na nich viac narástli... On sa mení a ide to ríchlo.“
Karol si mimovoľne obzrel ruky a zasmial sa: „Hej, ozaj ich mám väčšie... Opuchli z toho dnešného rúbania.“
Zrazu sa rozkašľal tak silno, až sa prehol dopredu. Keď mu záchvat ustúpil, vystrel sa. Tvár mal skrivenú a márne sa snažil ovládnuť dýchavičnosť.
Čert, ktorý sedel pri Helinej nohe, sklopil uši a začal na Karola štekať.
„No, na dnes už mám dosť,“ poznamenal.
Zodvihol sa a neistým krokom odchádzal k stanu, nahrbený, akoby ho v hrudníku zvierala neznesiteľná bolesť.
„Dúfam, že nie je chorý,“ poznamenala Hela tíšiac nepokojného Čerta. „Nechcem, aby nás nakazil.“
„Upýr je to,“ vyhlásila matka. „Zlo sa z neho pokúšalo dostať von... Pošlyte ho preč, lebo naňho všetci doplatíme.“
Keď som Lajčimu povedal, že brošňa je od Karola, odpľul si a odmietol ju kúpiť, hoci bola pravá a ponúkal som mu ju doslova za pár centov.
„Všeličo som o ňom počul,“ začal váhavo. „Chvíľu sa túlal po okolí, ale nebol spokojný. Nechcel spávať vonku, stále si hľadal prístrešie... Býval aj v opustenom dome v meste, kde prespávajú bezdomovci, taká pevná partia, ktorá sa tam stále vracia. Ponúkli mu miesto po jednom, čo odišiel. On si to tam pekne vyčistil, dal zopár vecí a spací vak... Občas sa však správal čudne. Keď to naňho prišlo, bol podráždený a útočný. Vtedy na noc kamsi mizol. Po návrate býval unavený a bledý, bez slova zaliezol do pelechu a spal aj tri dni vkuse... Po čase všetci od neho bočili. Raz, keď to zasa naňho išlo, naliehal, aby mu ruky a nohy zviazali povrazom, aj peniaze za to núkal. Tak ho vyhodili, úchyla mizerného. Jedno je isté, v base nebol. Kto je a čo robil predtým, než sa objavil v kraji, neviem.“
Dokážete si predstaviť, ako mi v tej chvíli bolo.
Naskutku som od Lajčiho bežal domov, najrýchlejšie ako som dokázal. Tam však vládla pohoda. Matka, ktorá mala Karola strážiť, spala vo svojej polorozpadnutej stoličke s prázdnou fľašou v lone a Hela čosi robila v búdke. Len Čerta výnimočne zavreli, aby do Karola nedobiedzal.
„Dokonči, čo máš,“ povedal som mu rázne. „Odídeš ešte dnes. Drevo si uložíme sami.“
Matka, ktorá pri mojich slovách precitla, sa škodoradostne zasmiala a súhlasne zatlieskala.
Karol nič nepovedal. Iba sklonil hlavu a pokračoval v rúbaní.
Navečer sa spustil hustý dážď, ale ani ten ho neodradil. Zanovito pravidelný zvuk sekery štiepajúcej zvyšky polien k nám zvonka doliehal ešte pred polnocou.
Hoci som bol celý zmrznutý, namosúrená Hela mi nedovolila, aby som sa k nej pritisol.
„Ty tiež hneď všetkému uveríš...“ zahundrala a obrátila sa mi na matraci chrbtom. „Mne sa nezdá byť nebezpečný.“
Určite rozmýšľala nad tým, aké to zas bude bez Karola. On jej síce ako chlap nič nenaznačil (matka mi na to prisahala!), páčil sa jej však, lebo bol úctivý a pozorný – zakaždým, keď bolo treba, jej aj bez požiadania priskočil na pomoc.
Helino správanie ma len utvrdilo v presvedčení, že sa Karola treba zbaviť.
Po polnoci dážď ustal. Zavládlo úplné ticho, ktoré neprerušoval ani hluk áut jazdiacich občas o tomto čase po diaľnici.
Čert, ktorý inak spával vonku, nepokojne kňučal a nástojčivo škrabal prednými labami škáru na nepriliehajúcich dverách.
Namrzený som vstal. Obzrel som sa ponad plece, či ma Hela nevidí, pootvoril ich a poslal jej štvornohého obľúbenca kopancom bosej nohy tam, kam sa dožadoval. Vždy som ho tým vedel parádne ponížiť. Tentoraz mi však nevenoval ani dotknutý pohľad, taký bol nedočkavý.
Keď zostal rozčúlený snoriť pred stanom, nabral som odvahu.
Ako som správne predpokladal, Karol dnu nebol (to by pes vrčal alebo štekal). Keď som si posvietil zápalkou, zbadal som jeho pohodený kabátec ako aj niekoľko ďalších vecí pri spacom vaku – torbu, solídny nôž a požmolené bankovky. Bolo jasné, že sa napriek príkazu hodlal vrátiť a že si budem musieť priviesť na pomoc Lajčiho s jeho osvedčenou bejzbalovou pálkou.
Moju pozornosť upútala ošúchaná peňaženka. S nádejou som ju zodvihol, reku, či tam nebude mať občianku alebo rodinnú fotku, čokoľvek, čo by mi pomohlo dozvedieť sa o ňom viac a najmä pravdu.
Prehliadka ma sklamala, lebo som nič nenašiel. Karol – alebo akokoľvek sa ten chlap volal – pre úrady nejestvoval. Zopár takých ľudí medzi nami žilo. Bola to ich slobodná voľba. Od nikoho nič nechceli, nikomu nechýbali... Tak aj zvyčajne skončili.
V bočnom vrecku jeho torby som naďabil na poskladaný novinový výstrižok.
Napadlo mi: „Možno nejaký inzerát... Veď uvidíme, čo ho, darebáka, zaujíma...“
Bol to článok s názvom BEZDOMOVCI V NOVOM DOMOVE. Áno, ten o nás, o našom živote pod diaľničným nadjazdom. Hela v teplákoch na veľkom čierno-bielo-sivom obrázku objímala šťastne dychčiaceho Čerta a pod fotografiou bol text: Pes je jej jedinou radosťou.
Zrazu som mal neblahý pocit, že Karol by nebol nadšený, ak by ma pristihol. Ústrižok som vrátil tak, aby si nič nevšimol a spoliehajúc sa na Čerta tmoliaceho sa pred stanom, náhlivo som po sebe zahládzal stopy.
Vtom som zbadal, že sa celtovina prehla. Akoby sa zvonku o ňu čosi oprelo a chvíľu šúchalo svojím bokom látku smerom k vchodu. Ustrnul som a vyčkával.
Čosi vonku zastalo a hrdelne zavrčalo. Bola to výzva i varovanie, ale Čerta nezastrašila.
Helu zo spánku vytrhol hluk krutej ruvačky sprevádzanej štekaním, vrčaním, zarinčaním zhodeného hrnca a následným žalostným psím kvílením. Kým vybehla, Čerta nebolo.
Takmer som podskočil, keď prudko nazrela do stanu. „Čo tu robíš? Poď mi predsa pomôcť hľadať!“
Volala, pískala, ale psisko akoby sa pod zem prepadlo.
„Čosi ho veľmi vydesilo, keď utiekol,“ nariekala. „Odkedy ho zrazilo auto, neodvážil sa sám za cestu,“ opakovala dokola.
Čo Čerta vystrašilo, bolo, našťastie, tiež preč. Rozhodne to muselo byť väčšie než líška, keď si trúflo na tak obrovského psa.
Za zvodidlami na mokrom asfalte sme našli kvapky krvi. Hela na miesto lepšie posvietila.
„To je psia krv,“ zahlásila, „ľudskej by bolo viac.“
Skúmavo siahla na jednu zo škvŕn.
„A je čerstvá,“ dodala so stiahnutým hrdlom.
Chvíľu sme sledovali krvavé kvapance. Viedli kamsi do poľa.
„To znamená, že žije,“ objal som rozrušenú Helu chlácholivo okolo pliec. „Vráti sa ti, uvidíš,“ dodal som presvedčivo, lebo sa mi už nechcelo ďalej tralalákať vonku.
Našťastie, Hela si dala povedať. Takmer svitalo, keď sme sa všetci zišli pri ohnisku. Všetci štyria.
Karol tam už sedel spolu s mojou namosúrenou matkou. Bol unavený, napriek tomu pozorne a trpezlivo načúval Helinmu bedákaniu.
Keď spomenula krv na ceste, obživol a spýtal sa: „Ty... si sa jej dotkla?“
Zarazená prikývla.
„Dovolíš?“ spýtal sa a neomylne sa načiahol za rukou, ktorú si predtým starostlivo umyla v mláke.
V očakávaní si pritiahol Heline krivé prsty k tvári. Rozkošnícky vtiahol ich vôňu a zachvel sa: „To nebola Čertova krv. Bola moja.“
Ja s matkou sme sa nepokojne zamrvili na miestach. Nepozdávala sa nám dôvernosť, ktorá v tej chvíli zavládla medzi Helou a mladým mužom. Nepochybne ju vnímala aj Hela, lebo upadla do rozpakov.
„Tvoja krv? Si zranený?“ spýtala sa vysokým hlasom.
„Bol som. Už sa to zahojilo.“
Na husto zarastenom predlaktí, ktoré jej odhalil, sa črtali odtlačky psích zubov.
„Čert bol rýchlejší, ale ja som bol silnejší... Nezazlievam mu, chránil svoje územie... Nemal tu však viac miesto.“
Hele sa ohromením rozšírili oči.
„Akože... nemal?“ zajachtala otrasená, lebo jej došiel zmysel jeho slov.
Karol sa namiesto odpovede rozkašľal.
Pohotová matka mi nenápadne nohou prisunula kutáč a kývla hlavou.
Povzbudený som schmatol kovový nástroj a výhražne sa vztýčil: „Tak dosť! Stačilo! Zmizni a viac sa nevracaj!“
Horko-ťažko ovládol dýchavičnosť a vzhliadol na mňa: „Nemám kam ísť... Chcem zostať tu, s Helou. Ona mi bude rozumieť.“
„Potom, čo si jej skántril psa, len ťažko,“ pomyslel som si a zdvihol kutáč vyššie.
„Odíď ihneď, lebo...“
Karol varovne zavrčal. Naozaj zavrčal, všetci sme ten hrdelný zvuk zreteľne začuli.
Viac som nerozmýšľal a udrel. Zásah bol prudký a presný.
Karolovo telo sa zosunulo na zem.
Hela vykríkla: „Veď si ho zabil!“
Ruka so zakrvaveným kutáčom mi pomaly klesla. Nechcel som ísť do kriminálu, to som teda nechcel, najmä nie kvôli takému niktošovi, akým bol Karol...
Mama sa spamätala prvá. Opatrne do ležiaceho Karola drgla nohou. Bezvládne telo sa naklonilo na bok a znovu padlo naspäť.
Chytila si čelo oboma rukami a vyčítavo na mňa zvrieskla: „Ti sy ešte väčšý somár, než som mislela! Radšej som ťa nemala nykdy porodit!“
V tej strašnej chvíli som s ňou naprosto súhlasil. Somár, strašný somár, čo si zbabral život...
Vzápätí sa stalo niečo neuveriteľné. Karol zastenal, zamrvil sa a napriek svojmu smrteľnému zraneniu sa tackavo pozviechal.
Všetci sme naňho vyjavene pozerali. Veď sme počuli praskot lebky, keď som udrel...
Karol si siahol na hlavu, akoby ho na nej len čosi zasvrbelo. Keď zistil, že mu tečie krv, nahneval sa. Bleskovo si pritiahol moju matku a priložil jej k hrdlu nôž. Oľutoval som, že som mu ho vtedy v stane nezobral.
„To ty... Ty ich stále štveš proti mne, lebo mi rastú psie uši a cítiť zo mňa psí pach...“ šepkal jej. „Čo ti na tom tak veľmi prekáža? Teraz synovi povieš, aby ma nevyháňal... No tak, povedz mu to predsa!“ zatriasol mamou ako handrovou bábikou.
Blázon, ozajstný blázon! Čo sme mali robiť? Veľmi sme sa v tej chvíli báli, tak sme ho zamordovali.
Matka zajačala: „Oheň, oheň naňho, upýra!“
Hela, ktorá na báchorky o upíroch a vlkolakoch neverila, sa bez váhania zohla a zasiahla Karola horiacim polenom do pleca.
Zaskučal, ale mamu nepustil.
Využil som jeho chvíľkovú nepozornosť a znovu ho udrel kutáčom.
Ten chlap mal neskutočnú vôľu. Vôbec som to nechápal – akoby sa mu každá utŕžená rana samovoľne hojila.
On to vedel a celý čas sa môjmu márnemu pechoreniu nahlas smial.
Zrazu však akoby uťal. Karol vypúlil oči, uvoľnil zovretie a nôž mu spadol na zem.
Matka držala pred sebou brošňu, ktorú Lajči odmietol kúpiť, ako dajakú zbraň. Zhnusená na Karola napľula: „Tu máš, ty beštyja, ty ancykryst!“
Karol neveriacky hľadel na miesto, kde mal drobnú bodnú ranu. Pod kožou sa mu neuveriteľne rýchlo vytvoril pásik a predlžoval sa, ako keď pri vysokej teplote stúpa ortuť v teplomere.
Nikdy som nepočul, že by človek mohol zahynúť na pichnutie striebornou ihlicou do ruky. Podľa všetkého Karol dostal prudkú otravu krvi.
Nevedeli sme hneď dosť dobre, čo urobiť s jeho telom. Nie je to totiž vôbec jednoduché nechať niekoho zmiznúť.
Obávali sme sa, že nás niekto zbadá vliecť Karola cez cestu a tak som navrhol, aby sme ho zatiaľ skryli.
Telo sme vyzliekli donaha, odev spálili. Karola sme napochytre zakopali v stane a navŕšili naňho drevo, čo nakálal.
Ostatné jeho veci sme tiež zničili. Bol to Helin výmysel pre prípad, že by ho niekto hľadal.
„Pche,“ myslel som si popudene, lebo som sa vopred tešil, že veci predám, „komu by už len chýbal...“
Hneď na druhý deň sa na Karola pýtali policajti, ktorí sa u nás zastavili pri pravidelnej obchôdzke. Vraj narušený muž, čo utiekol z psychiatrického oddelenia, keď sa prepchal cez mreže na toalete. A ako to, že nič nevieme, veď aj v rádiu bola správa.
Hela pri týchto slovách na mňa iba vrhla vyčítavý pohľad. Odkedy sa vybila autobatéria, nepotrebné rádio znovu ležalo na dvore.
„Treba si naňho dávať pozor,“ povedal starší policajt z dvojice. „Má dosť zriedkavú duševnú chorobu. Verí, že sa mení na zviera... Vtedy býva agresívny. Kedysi napadol vlastnú rodinu. Museli ho liečiť antipsychotikami a dávať mu depotné injekcie. Naozaj ste ho nevideli?“
Keď sme svorne zakrútili hlavami, dodal: „To je zaujímavé, Lajoš Lakatoš nám tvrdil, že u vás prespal.“
No výborne, na Lajčiho sme úplne zabudli.
S rastúcou obavou som sledoval, ako policajtov podozrievavý pohľad kĺže po okolí. Keď sa zastavil na novom stane, stiahlo mi riť.
Vypočúvali nás všetkých do radu, následne dali kopať zem pod naštósovaným drevom.
Keď odkryli telo, dočkali sa veľkého sklamania – našli len veľkého rozkladajúceho sa psa. I keď sa lekár, ktorý robil obhliadku, rozpačito škriabal na hlave a možno aj čosi naznačil hlavnému vyšetrovateľovi, ľudské telo to rozhodne nebolo.
Vyšetrovateľ chcel mať prípad uzavretý. Blížili sa parlamentné voľby, vtedy nie je žiadne miesto isté, na čo teda na seba zbytočne upozorňovať...
Ja som dostal od úradu pokutu za priestupok, lebo som bez povolenia svojvoľne pochoval zdochnutého psa. Údajne som ho mal dať podľa zákona do kafilérie.
Moju matku zanedlho umiestnili do nemocnice, na onkológiu. Zistilo sa, že má rakovinu pankreasu a pečene v pokročilom štádiu. Do poslednej chvíle sa nesťažovala, iba zrazu celá ožltla a došlo jej nevoľno. Nechápal som, ako som si dovtedy nedokázal nič všimnúť...
Keď mama zomrela, zostal som s Helou sám. Vlastne, nie celkom, lebo jedného novembrového rána sa u nás na dvore objavil Čert. Kríval, bol vychudnutý a špinavý, ale bol to on. Ošívajúc sa sadol si neďaleko ohniska, pri ktorom som jedol, a zakňučal, vyčkávajúc, čo urobím.
Hela, len čo ho zočila, zvýskla od radosti a rozbehla sa k nemu. Pes však pred ňou placho cúvol a zakaždým, keď ho chcela objať, v rozpakoch odskočil.
Vedel som prečo. Chudák Čert cítil z Hely Karola. Voňal z nej každým pórom a to ho miatlo. Osoba pred ním síce vyzerala ako jeho zbožňovaná panička, no už ňou nebola.
Ja som si to uvedomil, keď som raz v noci pristihol Helu na dvore. Kŕmila sa surovým zajacom, ktorého ulovila kdesi v poli. Čupela pri svojej koristi a prednými zubami vytískala obsah zajačích čriev, aby zhltla čisté vnútornosti. Keď som sa k nej priblížil, ohrnula na mňa pery ako pes, ktorý vás vopred varuje, kým si zmyslíte siahnuť mu na jedlo. Len čo som sa jej prihovoril, placho utiekla po štyroch kamsi do tmy.
Spočiatku som si myslel, že je pomätená, lebo mi rozprávala, že zarastá a namiesto seba vidí v zrkadle vlka. Už viem, že nie je, lebo ona sa pár dní pred splnom naozaj mení. Rastie a mocnie, dokonca sa jej obnovujú zuby. Vtedy je nervózna a vystrašená. Bojí sa, že ju zviera úplne ovládne.
Počas splnu je pre mňa i pre okolie bezpečnejšie, keď ju pevne priviažem k posteli. Nepáči sa jej to, bráni sa, chce sa vyslobodiť. Ráno, keď ju záchvat prejde, sa však upokojí a vďačne zaspí spánkom spravodlivých, po ktorom si nič nepamätá.
Inak je Hela neškodná ako decko, dôverčivá a oddaná, až ma to chvíľami otravuje. Bytostne prahne po ľudskom teple a pozornosti. Takú som ju predtým nezažil.
Keď mám dobrú náladu, dovolím jej privinúť sa a ona hrá so mnou takú zábavku – priloží si tvár a načúva, ako mi pracuje telo. Počuje vraj všetko a tiež vycíti každú chorobu, aj keď ju nevie presne pomenovať.
Ja sa jej rečiam len smejem. Som totiž nezmar a hodlám sa dožiť vysokého veku. Dúfam, že i Hela, lebo aj keď ju ako psa neznášam, nerád by som prišiel o tých jej šesťdesiat eur mesačne.

Cena Fantázie 2010

Finálové poviedky Ceny Fantázie sú uverejňované postupne podľa abecedného poradia finalistov, od pondelka 27.9.2010 vždy o 11:00, na portáli Kultura.sme.sk v sekcii Cena Fantázie.

Hlasovanie o víťaza bude spustené v nedeľu 3. októbra 2010 a ukončené v nedeľu 17. októbra 2010. Meno víťaza, o ktorom rozhodnú čitatelia portálu kultúra.sme.sk, bude slávnostne vyhlásené na Bibliotéke 2010.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Last minute tipy na Kapverdské ostrovy
  2. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy?
  3. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie
  4. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne
  5. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz
  6. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family
  7. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji
  8. Inteligencia vo všetkom
  9. Volvo V90 Cross Country je pripravené na každé dobrodružstvo
  10. Continental spúšťa dlhodobý test pneumatík s vodičmi z Facebooku
  1. Ako efektívne využiť podlahové kúrenie?
  2. Samsung Galaxy S8: smartfón s výnimočným displejom
  3. Túžite byť matkou, ale nedarí sa? Poďme hľadať dôvody!
  4. Last minute tipy na Kapverdské ostrovy
  5. Ako sa menila obľúbená bratislavská štvrť
  6. Nové investičné projekty v Schladmingu s výhľadom na zjazdovku
  7. Podľa M. Borguľu je práca mestskej polície slabá a nedôsledná
  8. Znížená sadzba pri pôžičke v mBank už len štyri dni
  9. Odborníci poradia, komu sa oplatí využívať obnoviteľné zdroje
  10. Katarína (28): Z bývania na Nobelovej mám dobrý pocit
  1. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie 7 794
  2. Šokujúce: ako sa každý Slovák dokáže ľahko naučiť po anglicky 7 208
  3. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne 6 424
  4. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji 6 175
  5. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family 5 470
  6. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz 5 466
  7. Last minute tipy na Kapverdské ostrovy 5 014
  8. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy? 4 856
  9. 5 krokov k vlastnému bývaniu 3 832
  10. Ako sa menila obľúbená bratislavská štvrť 3 025

Téma: Cena Fantázie


Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Remiášova vražda sa ešte dá vyšetriť. Pomôcť musia mafiáni

Polícia minulý rok obnovila vyšetrovanie Remiášovej vraždy, pretože vyšli najavo nové skutočnosti. Ani po roku zatiaľ nikoho neobvinila.

DOMOV

Anna Remiášová pri pomníku syna: Nikdy to nevzdám

Výročie vraždy si prišli k jeho pamätníku pripomenúť aj študenti.

KOMENTÁRE

Kažimír bude musieť siahnuť pod vankúš, aby naplnil Ficove sľuby

Bez zásahu do rozpočtu to nepôjde.

Neprehliadnite tiež

Po zámku v Kroměříži sa preháňa Mária Terézia vo vetrovke

Narodila sa pred tristo rokmi. Teraz o nej vzniká dvojdielny film v koprodukcii štyroch krajín.

Vychovala sebeckých synov. Obetavá Baba z ľadu teraz zaujala v Amerike

Film so Zuzanou Kronerovou získal cenu za scenár na prestížnom festivale Tribeca.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop