POVIEDKA: Soňa Lantajová - Dračica

Treťou finalistkou v poviedkovej súťaži v žánri sci-fi a fantasy Cena Fantázie 2010 je Soňa Lantajová. Prečítajte si jej Dračicu, od nedele 3.októbra rozhodujete o víťazovi v hlasovaní.

Plesk.
Kus surového mäsa dopadol na drevenú dosku. Kvapôčky krvi sa rozleteli po okolí a niekoľko z nich dopadlo na Ininu bledú tvár. Igelitová rukavica zašuchotala, keď si dievčina spakruky utrela čelo.
„Stačí ti to?“ obrátila sa na muža, ktorý stál po jej pravici.
„Samozrejme, slečna Ina, veľmi pekne vám ďakujem.“
„S tou vďačnosťou to nepreháňaj. Veď je to len kus mäsa. Po rokoch, čo si u nás strávil, je to to najmenej, čo môžem pre teba urobiť.“ Usmiala sa. „Ešte ti ho zabalím do novín. Čo sa vlastne chystáš pripraviť?“
„Dračí steak na divoko.“
„Hmm, tvoja špecialita.“
Muž si vzdychol. „Keď tie moje deti ku mne prídu len raz za čas...“
Ina si stiahla rukavice a hodila ich do koša. Potom muža potľapkala po pleci. „Nebuď z toho smutný, Arroz. Keby chodili častejšie, nemal by si na ne čas. Veď ťa v tejto kuchyni držím každý deň od rána do večera.“
Arroz sa schuti zasmial. „Máte pravdu. Som celkom rád, že sa dnes reštaurácia vyprázdnila tak skoro, a že sa dostanem domov pred polnocou.“ Zobral kus dračieho mäsa zabalený v igelite a v novinách, ktoré sľubovali, že už na budúci týždeň ponúknu čitateľom reportáž o svetoznámej reštaurácii. „Aj vy by ste už mali ísť domov, slečna. Viem, že Hans má prísť na stráž až o pol hodinu, ale veď hentomu sa dovtedy nič nestane,“ povedal a kývol hlavou k vzdialenej stene kuchyne, ktorej dominantnú časť tvorila veľká pec.
„Každopádne to nebudem riskovať,“ odvetila Ina tvrdo. „Aspoň zatiaľ skontrolujem, či je všade čisto.“
Arroz už otváral dvere, keď si odrazu na niečo spomenul. „Ozaj, zajtra má prísť ten novinár urobiť s vami rozhovor. Nezabudli ste?“
„Kto? Aha, ten? Dúfam, že sa u nás stratí skôr, ako sa ku mne dostane,“ ukázala palcom za seba na rozľahlú kuchyňu, ktorá rozmermi skôr pripomínala montážnu halu. Arroz sa uchechtol. Sám mal na začiatku problémy sa v miestnosti vyznať.
Dievčina pokračovala: „Popravde som zabudla. Ale neboj sa, zapíšem si to za ucho.“
„Za ucho? To potom ťažko prečítate.“
Inine biele zúbky zažiarili v šere kuchyne.
Len čo Arroz odišiel, dievčina ráznym krokom prešla miestnosťou až k peci. Čupla si a chvíľku sa s láskou dívala na oheň, ktorý nesmel nikdy vyhasnúť.
Keď o pol hodinu prišiel Hans, našiel svoju šéfku sedieť pri peci a čítať kuchársku knihu.
***
Ricky sa rozhliadol po miestnosti a na tvári sa mu zračila spokojnosť. Hotelová izba bola zariadená triezvo, elegantne a vkusne – presne, ako to mal rád. V zrkadle skontroloval, či sa mu cestou nepokrčil oblek a či jeho plavé vlasy držia tvar tak, ako to sľubovala reklama na tužidlo. Potom podišiel k oknu. Úžasné, reštauráciu Večný plameň umiestnenú na samote za mestom mal ako na dlani. Svojou rozlohou to bolo najväčšie stravovacie zariadenie v Abaddone. A jedno z najpopulárnejších.
Komplex reštaurácie sa skladal z obrovskej kuchyne prepojenej s jedálenskou časťou, po obvode ktorej sa rozkladala dlhá terasa. Bol príjemný letný deň a terasa bola iste plná ľudí skrytých pod žltými a oranžovými slnečníkmi a pochutnávajúcich si na dobrom jedle. Ricky tú vôňu takmer cítil až sem. Niet nad dobrý dračí rezeň.
Ďalej si návštevník všimol menšiu starú budovu, ktorá bola k reštaurácii akoby prilepená. To bude iste tá ich slávna veľká pec, pomyslel si a podišiel k stolíku. Otvoril svoj kufrík a začal sa v ňom prehŕňať.
„Čo vlastne o tej žene vieme?“ hovoril sám pre seba. Vyložil na stôl niekoľko starých výstrižkov z novín a svoj poznámkový blok. „Má dvadsaťpäť rokov, pred piatimi rokmi jej zomreli rodičia.“ Tejto tragickej udalosti sa venovala väčšina novinových výstrižkov na Rickyho stole. „Taká mladá a už je z nej riaditeľka a zároveň šéfkuchárka jednej z najznámejších reštaurácií... Je to možné? Nič viac o nej nikdy nikto nenapísal? To dievča si zaslúži poriadny článok.“ Novinár sa uškrnul. „A aj ho dostane. Už čoskoro.“
***
Muž, ktorý sa predstavil ako Arroz Carne, zástupca šéfkuchára, poňho prišiel presne o tretej. Bol to okrúhly päťdesiatnik s dobrosrdečnou červenou tvárou. Ricky takýchto ľudí neznášal, lebo väčšinou sa o nich nedalo napísať nič zaujímavé. Ako skúsený redaktor bulvárneho časopisu si síce vedel čosi zaujímavé vymyslieť o hocikom, bol však radšej, keď mali jeho rozprávky aspoň aký-taký základ.
Pán Carne sa Rickyho povypytoval na cestu, počasie, hotelovú izbu, ba aj na to, či má radšej mäso z dračieho krídla alebo stehna. Keď sa však začal pýtať Ricky na Arrozovu šéfku, kuchár zanovito mlčal.
„Musíte si na ňu sám utvoriť názor, pán novinár. Len jedno vám poviem: keď bude v časovom strese, príliš sa jej nevypytujte – mohla by byť trochu nepríjemná.“
„Nebojte sa, pán Carne,“ usmial sa Ricky. „Ja to so ženami viem.“
„O tom nepochybujem, pán novinár,“ povedal Arroz bez štipky irónie. „Lenže Inka nie je celkom obyčajná žena. A ešte jedno upozornenie: nebuďte k nej príliš dotieravý. Ostatní kuchári ju majú radi a mohli by sa na vás nahnevať.“
„Takže ak to správne chápem,“ Ricky si až teraz uvedomil, že Arroz ho vedie ku vchodu pre personál, „interview budem robiť priamo v kuchyni?“
„Samozrejme, slečna Ina nemá čas vysedávať s vami niekde na kávičke.“
Skôr, než mu pán Carne otvoril dvere, Ricky uvažoval, ako veľmi by sa tí kuchári mohli nahnevať, keby bol k ich šéfke dotieravý. Hlavne premýšľal o tom, koľko nožov sa asi nachádza v takej veľkej kuchyni.
***
Keď však vstúpil dovnútra, zabudol na všetky potenciálne hrozby, pretože čosi také úžasné videl po prvýkrát v živote. Ricky nikdy nebol v žiadnom leteckom hangári, no aj napriek tomu sa mu zdalo, že prirovnať ho veľkosťou ku kuchyni Večného plameňa by bolo optimálne. A po tejto obrovskej miestnosti sa pomedzi rady sporákov, rúr a pultov pohybovala takmer stovka kuchárov a pomocníkov akoby po vopred určených súradniciach. Ricky mal pocit, že sa odrazu ocitol v obrovských hodinách. V hodinách, v ktorých to navyše krásne rozvoniavalo.
Novinárovi sa ihneď začali v hlave rojiť vety vhodné do článku, preto ich bez váhania zveril svojmu diktafónu: „Veľkosť jedálenskej časti nie je ani zďaleka taká ohromujúca ako veľkosť kuchyne. Potrebovali by ste mapu a vyškoleného sprievodcu, aby ste sa v tejto miestnosti dostali z jedného konca na druhý. Na každom kroku totiž narazíte na ponáhľajúceho sa kuchára či rozvoniavajúce jedlo, ktoré spôsobí, že znova zablúdite...“
A potom ju zbadal. Prepletala sa tým zložitým mechanizmom, akoby sa v obrovskej kuchyni bola narodila. Občas ochutnala, občas poradila, občas čosi podliala alebo pomiešala. Novinár jej nevidel do tváre, v tých výparoch dokonca takmer nerozoznal ani farbu jej vlasov. Bol si však istý, že je to ona. Vybral sa priamo k nej. Počul, že Arroz Carne kráča za ním.
Nebola veľmi pekná ani príťažlivá. A ani trochu nevyzerala ako šéfkuchárka. Podľa Rickyho by šéfkuchári mali vyzerať napríklad ako ten Arroz Carne. Nemali by byť bledí, vychudnutí ani mať riedke vlasy. Usmial sa. Páčila sa mu. Bola zaujímavá.
„Slečna Ina, toto je pán Ricky Rick, novinár, ktorý si s vami dohodol rozhovor,“ predstavil Rickyho Arroz. „Spomínate si?“
„Matne,“ zamračila sa Ina a premerala si novopríchodzieho od hlavy po päty. „Pýtajte sa rýchlo, mám veľa práce.“
Ricky si odkašľal a zapol diktafón. „Slečna Kingová, od smrti vašich rodičov uplynulo už päť rokov. V tom čase ste sa stali šéfkuchárkou Večného plameňa, najväčšej....“
„Nepovedala som vám, aby ste to zostručnili?“ Ina veľmi rýchlo začala strácať trpezlivosť. Bola zvyknutá na to, že ľudia plnili jej príkazy na prvýkrát. „Klaďte len otázky. Najlepšie nerozvité. Ja vám dám nerozvité odpovede, zvyšok si vymyslíte. Osobne mi je jedno, čo tam napíšete – zákazníkov budeme mať vždy. Tak sa teda pýtajte, Erik.“
Novinár bol, samozrejme, zvyknutý na takéto správanie. Bežne robieval rozhovory s oveľa väčšími celebritami, ako bola šéfkuchárka reštaurácie. Je síce pravda, že tie „veľké hviezdy“ väčšinou až toľko práce nemali, no nepríjemné boli aj tak. Lenže prečo mu musela vyhadzovať na oči jeho skutočné meno? To ho trochu nahnevalo.
„Dobre, Angelina.“ Ina sa naňho začala mračiť ešte viac. „Aké je to byť šéfkuchárkou najväčšej reštaurácie v Abaddone?“
„V pohode. Zvládam to.“
Ricky ešte niekoľko sekúnd počkal, dúfajúc, že dievčina bude vo svojej odpovedi pokračovať. Nedočkal sa. „Druhá otázka: Špecialitou vašej reštaurácie je dračie mäso. Prečo práve to?“
„Lebo je najlepšie.“
„Niekomu možno viac chutí kura alebo...“
„Na drakovi sa dá nájsť mäso chuťovo identické s akýmkoľvek iným chovným zvieraťom,“ prerušila ho. „Treba len vedieť, kde hľadať.“ Usmiala sa. Ricky si dovtedy nemyslel, že by bola niečoho takého schopná.
Odrazu sa však strhla. „Fíha, čo sa to deje?“ povedala pri pohľade na prístroj, ktorý tlačil papieriky s objednávkami.
Novinár zdvihol obočie. „Toľko objednávok naraz?“
„A to je len pre oddelenie šalátov,“ odpovedala mu spokojne. „No tak, nečudujte sa a pustite sa do práce!“ to už kričala na svojich podriadených. „Ja viem, že je pol štvrtej, ale očividne veľa ľudí naraz dostalo chuť na naše špeciality.“ Otočila sa späť k Rickymu: „Prepáčte, pán novinár, ale iste pochopíte, že náš rozhovor budeme musieť ukončiť.“ Bolo na nej vidno, ako jej to vôbec neprekáža.
„Položím vám už len jednu otázku. Naozaj len jednu.“
Opäť pokrčila čelo. Ina bola známa tým, že sa jej pocity dali na nej čítať ako v knihe. „No tak dobre. Ale naozaj rýchlo.“
Ricky zatajil dych. Bol si istý, že odpoveď na túto otázku rozhodne o úspechu celého jeho článku. „Je pravda, že ste ešte nikdy nevideli draka?“
Ina sa schuti zasmiala. „To je čo za hlúposť?“ Podišla trochu ďalej, do časti, kde sa zrejme spracovávalo surové mäso, a chytila do ruky jeden veľký kus. „Myslím, že ho vidím rovnako dobre ako vy.“
Ricky sa so zmiešanými pocitmi díval na kvapku krvi, ktorá kuchárke stekala po ruke. Nikdy sa tak celkom nezmieril s tým, ako mäso vyzerá predtým, než ho upečú a položia na tanier. Prehltol. „Myslel som živého draka, samozrejme.“
Nestihol si všimnúť Ininu reakciu, pretože v tej chvíli sa medzi nich postavil Arroz a zvláštne zblednutú tvár otočil k novinárovi. „Prepáčte, ale už naozaj musíte ísť. Slečna Ina má teraz veľa práce. Tuto pán Hiro vám ukáže zvyšok kuchyne a odpovie vám na všetky vaše prípadné otázky.“ Nízky pomocník sa novinárovi úctivo uklonil a zavolal ho do vzdialeného rohu kuchyne, kde vraj nebudú nikomu prekážať.
Takže je to pravda, s uspokojením si pomyslel Ricky. Keď stáli s Hirom pri obrovskej peci a mládenec mu rozprával o ohni, podľa ktorého reštaurácia získala svoj názov, nenápadne sa obzrel. Šéfkuchárka mu stála chrbtom a čosi rozčúlene vysvetľovala Arrozovi. Po chvíli sa však obaja akoby náhle spamätali a začali pomáhať kuchárom, ktorí okolo nich usilovne pracovali.
Takže je to pravda. Angelina Kingová ešte nikdy nevidela živého draka.
***
„Ako by som ich potom mohla porciovať? A piecť? Také úžasné stvorenia...“ sklonila hlavu. Ak by ju Arroz nepoznal, myslel by si, že skrýva slzy. Keďže ju však poznal, vedel, že iba kontroluje čistotu dlážky. Jej predchádzajúce slová neboli citovým výlevom, len konštatovaním.
„Ste veľmi citlivé dievča, Ina. My všetci to vieme a rozumieme tomu. Najlepšie to vedela vaša mamička, ktorá vám nikdy nedovolila priblížiť sa k dračiemu výbehu.“
„Citlivá? To by som nepovedala. Som len dračími rozprávkami posadnutý maniak,“ usmiala sa. „Akosi stále nedokážem uveriť, že tie krásne lietajúce bytosti z kníh a kus krvavého mäsa na doske patria k rovnakému živočíšnemu druhu.“
„Ale, slečna. Predsa viete, že draky už niekoľko storočí nelietajú.“
„No jasné.“ Neprítomným pohľadom prebehla obrovskú kuchyňu a oči sa jej zastavili na novinárovi. Opäť sa zamračila. „Prečo ma musel nazvať Angelina?“
Arroz pokrčil plecami. „Lebo sa odniekiaľ dozvedel, že vyslovením vášho pravého mena vás nahnevá.“
„Angelina... veď to znie hrozne! Akoby som mala niečo spoločné s nejakým anjelikom!“
Arroz sa usmial. „Ale vy ste ako anjel. Celý deň tu nad nami poletujete...“
„... a všetkých komandujem,“ doplnila ho Ina. „A keď ma niekto nahnevá, šľahám hromy-blesky. V tom prípade nie som anjel, ale dračica.“
***
Povedali mu, aby sa rozhodne išiel pozrieť do veľkej pece a zapamätal si z nej čo najviac detailov. Jeho sprievodca Hiro ho tam však ako na potvoru nechcel vziať. „Pán Carne mi povedal, že vám mám ukázať iba kuchyňu a reštauráciu,“ tvrdil zanovito. Ricky bol však bulvárny novinár každou bunkou svojho tela a čosi také ako odmietnutie ho nemohlo odradiť. Preto hneď po skončení „exkurzie“ vykročil priamo k veľkej peci. Vo vrecku mu štrngal zväzok pakľúčov, ktoré pre istotu nosil všade so sebou.
Keď sa však priblížil k tejto zvláštnej budove, s prekvapením zistil, že dvere na nej sú poodchýlené a vo vnútri sa svieti. Opatrne nazrel dnu.
Ina vzhliadla. Pri pohľade na tmavú postavu sa trochu zľakla, ale v konečnom dôsledku ju ani veľmi neprekvapovalo, že ju sledoval až sem. „Aké milé stretnutie, pán novinár. Denne mám len pätnásť minút na prestávku a ešte aj pri tej ma musí niekto vyrušiť. Ale ak mi zaželáte dobrú chuť, poďakujem vám.“
„Dobrú chuť!“ Ricky vstúpil dovnútra, lebo mu predsa vyslovene nepovedala, že má odísť.
„Ďakujem,“ povedala a zahryzla do sendviča.
Ricky sa poobzeral po miestnosti. Podobne ako v kuchyni reštaurácie, aj tu zaberala celú jednu stenu veľká pec. V tejto však nehorel oheň. Novinár si bol istý, že vo všetkých stenách, na zemi aj v strope musia byť zabudované mechanizmy na rozvod tepla.
Ina sedela na dlážke, na ktorej mala rozprestretú deku. „Je to fascinujúce, však? Vo veľkej peci sa dá upiecť celý drak naraz.“
„Pravdupovediac sa tak trochu bojím, že nás tu niekto zavrie a upečie zaživa,“ nervózne sa zasmial Ricky.
Dievčina si znovu odhryzla a s plnými ústami vysvetľovala: „Toho sa nemusíte báť. Na strope sú zabudované senzory, ktoré vedia rozoznať ľudskú postavu. Ak v zapnutej peci identifikujú človeka, ihneď zahasia oheň a spustia požiarny alarm. Ale radšej to neskúšame. Je tu riziko, že sa voda, ktorá sa spustí zo stropu, dostane cez pec až k hlavnému ohňu a zahasí ho.“
Novinár sa po týchto slovách trochu uvoľnil. Potešil ho aj fakt, že Ina sa s ním rozpráva, dokonca v rozvitých vetách. Zrejme je spokojnejšia, keď je najedená. Pri tej myšlienke sa v duchu pousmial. „Je pravda, že všetky jedlá varíte a pečiete na tom vašom slávnom ohni? Na tom istom, ktorý už vraj horí takmer tisícročie?“
„Samozrejme, že je to pravda. Pri rozvode do jednotlivých sporákov a rúr si pomáhame elektrinou a plynom, ale všetko jedlo sa robí na ohni, podľa ktorého sa reštaurácia volá Večný plameň. A či naozaj horí tisíc rokov? Ktovie? Možno ho niektorý z mojich predkov neustrážil. Ale ja verím tomu, že áno. Rada verím legendám.“
„A čo legenda o tom, že je to presne ten oheň, ktorý kedysi ľudia vzali drakom?“
Ina neodpovedala, len si znovu odhryzla. Zamyslený pohľad upierala kamsi na sčernetú stenu oproti nej. „Pomstia sa,“ zašepkala po chvíli. „Vzali sme im oheň a skrátili krídla. V záujme našej vlastnej bezpečnosti, samozrejme. Potom sme z nich urobili dobytok. Lenže draci sú inteligentní. Viac, ako si myslíme. A raz sa nám škaredo pomstia.“ Potom pokrútila hlavou a usmiala sa na svojho spoločníka. „Preto vždy hovorievam: žime, kým môžeme.“
Ricky počúval jej slová ako v tranze. Takto predsa nevyzerá nepriateľ drakov. Novinár si vďaka svojmu vycvičenému sluchu dokonca všimol, že Ina hovorí „draci“ a nie „draky“ ako všetci ostatní. Potom však náhle pretrhol tok svojich myšlienok. Nemôže ju ľutovať, musí spraviť, čo je treba. Pre dobrý článok všetko.
Rozlúčil sa a so zmiešanými pocitmi vyšiel na slnko.
Keď sa Ina na druhý deň, tak ako vždy, išla najesť do veľkej pece, našla v kúte miestnosti na svojej deke ležať dráčika.
***
„Akoto, že sa necítite dobre? Stalo sa vám niečo? Ste chorá? Mám vás odviezť k doktorovi?“
„Netreba, Arroz, je mi len trochu nevoľno. Asi som niečo zlé zjedla.“
„Ako ste mohli zjesť niečo zlé? Veď jete iba u nás.“
Ina si vzdychla. Arroz bol jedným z tých ľudí, ktorí nechápu, že aj dobré jedlo môže niekedy zle padnúť. Mala na to myslieť, keď si túto lož vymýšľala. „Máš pravdu. Ale mohol by to byť vírus. Vieš, črevná chrípka.“
„V tom prípade by ste naozaj mali ísť k lekárovi, aby ste si boli istá. Čo ak je to niečo vážnejšie.“
Ina už začínala byť nervózna. Klamala len málokedy a táto neskúsenosť sa jej teraz vypomstila. „Necítim sa až tak zle, len si musím na pár dní oddýchnuť. A už nechcem počuť žiadne ďalšie námietky, Arroz. Radšej sa pusti do práce,“ vychrlila zo seba a zložila telefón skôr, ako starostlivý hlas na druhej strane stihol ešte niečo dodať.
Snehobiely dráčik ležiaci na jej kresle zdvihol hlavu a uprel na ňu rubínové oči. Ina sa začala nervózne prechádzať sem a tam po izbe. Dráčik zrejme utiekol z výbehu, ktorý ležal iba niekoľko kilometrov od reštaurácie.
Dráčiky boli akousi zmenšeninou veľkých drakov, nie väčšie ako mačka. Podľa legiend ich kedysi dostávali deti pri narodení ako ochrancov. Dnes sa z nich v reštaurácii Večný plameň robil vývar alebo sa piekli ako kurence. Keď sa dievčina úchytkom pozrela na svojho malého návštevníka, nedokázala si ani predstaviť, že do tej kuchyne ešte niekedy vkročí.
„Čo s tebou, Sniežko, čo s tebou?“
Dráčik sa opäť pohodlne uvelebil na kresle a zavrel oči. Vrela v ňom zlosť, ale pokúsil sa ju udusiť hlboko vo svojom vnútri. Volal sa Tesák a bol členom svorky divých drakov a dráčikov, ktoré sa usídlili hlboko v horách. Ostatní si ho cenili pre jeho šikovnosť, rýchlosť a prefíkanosť. Ak by chcel, bol by schopný sám zabiť veľkého draka. A ona mu hovorila Sniežko! Hriala ho jedine myšlienka, že už to nebude musieť dlho znášať.
***
Lišaj sa cítil lepšie ako kedykoľvek v celom svojom živote. Bolo to prvýkrát, čo opustil hory a mohol si voľne zalietať nad pláňami. Prúd vzduchu ho šteklil na bruchu, až sa takmer rozosmial. Zletel nižšie, potom zas vyššie, zrýchlil, až sa nakoniec otočil a vrátil sa späť k svojej spoločnici. Tá letela pokojným vyrovnaným tempom.
„Neleť tak nízko, niekto ťa uvidí,“ zaznel v Lišajovaj hlave Skalin hlas, z ktorého bola cítiť rezignácia. Bolo to totiž už asi desiaty raz, čo ho takto napomínala.
Lišaj sa len zasmial a začal lietať špirálovito okolo nej. Nebol skúseným letcom, pán drakov im málokedy dovolil lietať. A ak aj áno, medzi strmými vrchmi nebolo dosť miesta na to, aby mohol poriadne rozpriahnuť krídla.
Veselá nálada mladého draka veľmi rýchlo pohasla, keď z dôvodu svojej leteckej nešikovnosti omylom vrazil Skale do chvosta. Tá ho tým chvostom ešte na oplátku poriadne švihla, aby si zapamätal, že nemá vystrájať. Na chvíľu bol pokoj.
„Ešte je to ďaleko?“ prerušil ticho Lišaj.
„Nie ďaleko, ešte asi tak polovica z toho, čo sme už preleteli. Čo je, bolia ťa krídla?“
„Nie, vôbec nie,“ odvetil jej. V skutočnosti ho jedno krídlo bolelo – to, po ktorom pred chvíľou dostal. „Len sa už nemôžem dočkať. Keď si predstavím, že budeme prvými drakmi, ktorí...“
„Nezakríkni to,“ zastavila ho dračica. „Nemôžeme si byť istí, že v tej reštaurácii majú naozaj Oheň.“
„Ale aj tak! Keď si predstavím, že dračí pán poslal práve nás dvoch! Je to veľká pocta.“ Skala nič nepovedala, iba prikývla. „Aj keď mám zlý pocit z toho, že sa potrebujeme dostať na miesto, kde upiekli toľko našich bratov a sestier. Čo ak sa niečo pokazí a skončíme rovnako?“
„Neskončíme. Nepamätáš si, čo povedal Tesák? Vraj podľa toho ľudského samca sa pec nezapne, ak sa v nej nachádza človek. A Tesák sľúbil priviesť so sebou tú vrahyňu drakov.“
„Nie som si istý, či tomu malému prešibancovi môžeme veriť,“ hundral ďalej Lišaj. „A ak ju aj privedie a ona nás tam uvidí, hneď utečie a zburcuje celé okolie.“
Skala vycerila zuby a ticho zavrčala. „Nikto netvrdí, že musí byť živá.“
***
Deň nejako uplynul. Ina sa bála, že nebude mať čo robiť, no pustila sa do domácich prác, navarila si večeru a v prestávkach čítala svoj obľúbený druh literatúry – kuchárske knihy. Nevedela, čo jedia dráčiky, preto mala strach, že u nej bude maličký hladovať. Sniežko však jej kuraťom nepohrdol, dokonca mu musela dať aj zo svojej porcie.
Počas celého večera sa snažila zamestnať, aby nemusela myslieť na to, čo bude. Ešte niekoľko dní môže predstierať chorobu, ale čo potom? Nie, nesmie na to myslieť, len by sa trápila. Napriek svojmu odhodlaniu sa však dievčina bála ľahnúť si do postele, pretože tam by ju pochmúrne myšlienky už určite dostihli. Snažila sa preto zaspať pri televízii, no ani to sa jej nedarilo.
Z polospánku ju vyrušil zvláštny škrípavý zvuk. Strhla sa a začala pohľadom blúdiť po miestnosti, až kým nenašla zdroj hluku. Spôsoboval ho dráčik, ktorý pazúrmi škriabal na okno. Ina sa zdvihla zo sedačky. „Čo sa deje, maličký? Chceš ísť von?“ spýtala sa a otvorila okno. Tvorček zoskočil z parapety.
Dievčina sa zľakla. Čo ak Sniežko utečie? Možno by to tak bolo lepšie, ale predsa... Čo ak ho niekto nájde a zajtra skončí na tanieri? Obliekla si sveter, chytila do ruky baterku a vybehla von.
Dráčik nejavil žiadne známky toho, že by sa chystal utiecť. Pokojne sa prechádzal dolu kopcom, na ktorom stál Inin dom. Dievčina si vzdychla. „Zdá sa, že aj s dráčikmi treba chodiť von, však? A kam si sa to vybral, Sniežko? K reštaurácii? Tam nechoď, lebo ťa upečú a spapajú.“ Keď tvorček na jej slová nedbal, pokračovala: „Vlastne je to jedno, už máme aj tak dávno zatvorené.“
Tesák prišiel až k dverám veľkej pece a sadol si. Na túto chvíľu čakal nekonečne dlho. Vedel, že nemôže nič pokaziť a len sa tak chvel od vzrušenia. Necítil nervozitu ani strach. Iba veľké odhodlanie.
„Máš pravdu, Sniežko. Skoro som zabudla. Keď som ťa večer vnútri zbadala, nechala som na zemi celú večeru!“ Vytiahla z vrecka kľúče. „Nemôžeme robiť neporiadok, však?“ Infantilný tón hlasu, s akým sa s ním rozprávala, už Tesákovi riadne liezol na nervy.
Ina otvorila dvere a vykročila k peci, pri ktorej sa na zemi váľalo jedlo.
V tej chvíli dráčik vyletel, silou na takého malého tvorčeka nevídanou sa oprel o dvere a zabuchol ich. Potom ďobol nosom do gombíka, ktorým sa otvárala veľká brána. Obyčajne sa tadeto privážali draky na pečenie. Tentoraz ňou však vošli draky živé. Tesák zatvoril dvere aj za nimi.
To všetko sa udialo v priebehu len niekoľkých sekúnd. Keď sa Ina obzrela a zistila, že sa odrazu nachádza v miestnosti plnej obrích šupinatých tiel, skamenela od hrôzy. Dráčik však nezaváhal. Po tom, čo si v myšlienkach vymenil pozdravy so svojimi veľkými príbuznými, vystrelil k dievčine ako šíp. Ani sa nestihla začudovať nad tým, že dráčik dokáže lietať.
Zaťal jej pazúry do krku a silno trhol. Miestnosťou prenikol ostrý pach krvi. Ina padla na kolená a pokúsila sa dlaňou zastaviť pramienok karmínovej tekutiny, ktorá nenávratne opúšťala jej telo.
„Výborne, Tesák. A teraz Oheň,“ povedala Skala, ktorá vyzerala rovnako nedočkavo ako mladý Lišaj.
To už bol dráčik znova pri stene a stláčal príslušný gombík. Do pece sa vovalil plameň a vzduch sa citeľne oteplil. Veľké draky sa nespokojne zahniezdili. „Teplo z ohňa by sa nemalo rozvádzať po celej peci, keď je tu človek,“ zavrčal Lišaj.
Tesák vyzeral zmätene. „Máš pravdu, to mi aspoň povedal ten ľudský samec. Ale je to jedno, rýchlo vezmime oheň a vypadnime odtiaľto skôr, ako sa upečieme.“ Po tých slovách zamieril priamo k peci.
Lenže doletieť nestihol. V tej chvíli sa totiž spustili zo stropu silné prúdy vody a jeden z nich strhol malého dráčika na zem.
Skala zarevala. „Tesák, oheň vyhasol! Rob niečo!“
Ina bola slabá ako mucha, pred očami sa jej robili červené fľaky a dýchalo sa jej čoraz ťažšie. Ale žila. Vedela, že musí žiť už len preto, lebo ona jediná dokáže zastaviť toto šialenstvo. Kým draky zápasili s prúdmi vody, vyštverala sa na pec. Medzi veľkou pecou a reštauráciou viedla úzka chodbička na rozvod ohňa. Na jej konci videla malý blikotajúci plamienok a pomaly sa plazila za ním. Snažila som dať dokopy udalosti predchádzajúcich minút, no pohľad na kropaje vlastnej krvi, ktoré sa vpíjali do dlážky priechodného tunela, jej vyhnali z hlavy všetky myšlienky. Nakoniec tam zostala iba jediná: Draci chcú oheň. Nemôžu ho dostať.
Vlastne mala šťastie. Tesák bol skutočne majstrom v zabíjaní. Dračiu anatómiu však poznal dokonale, no ľudskú len veľmi povrchne. Krčnú tepnu, na ktorú zaútočil, tesne minul. Vďaka tomu ešte žila. A zlostné vrčanie náhle bezradných drakov ozývajúce sa z veľkej pece ju poháňalo dopredu. Dokonca začula aj slabé pípanie ovládacích gombíkov – to sa zrejme dráčik snažil dostať oheň cez mokrý tunel naspäť.
Keď sa ocitla na konci chodbičky, videla, že voda sa dostala až sem a posledné zvyšky ohňa už len slabo plápolali. Rukou, ktorou sa nedržala za krk, zhrnula žeravé uhlie na zem. Jej odhodlanie bolo silnejšie ako bolesť spálenej kože. „Hans!“ Jej hlas znel chrapľavo i hnevlivo zároveň, lebo strážca ohňa oheň vôbec nestrážil, ale spal s hlavou položenou na stole. „Hans!“
Zvuk jeho mena ho prebudil a pri pohľade na krvácajúcu šéfkuchárku zhrozene vyskočil zo stoličky. „Slečna, čo...“
„Zahas ten oheň!“
„Čo?“
„Zahas ten oheň! Okamžite!“ zachrapčala Ina z posledných síl. Zviezla sa z pece na zem k dohasínajúcim uhlíkom.
Hans na chvíľu zaváhal. Je predsa strážcom ohňa. Ohňa, ktorý bez prestávky horel už tisícročie. Lenže slečna Ina ho určite prepustí, ak ju neposlúchne. Tieto myšlienky mu preleteli hlavou v zlomku sekundy a stačili na to, aby sa rozhodol. Chytil do ruky fľašu vody, čo mal položenú na stole, a oheň zahasil.
V tej chvíli vtrhol do kuchyne Ricky a rozbehol sa na opačný koniec kuchyne, ako najrýchlejšie vládal. Keď zbadal Hansa, zakričal: „Zapáľ ten oheň! Okamžite!“
„Ale slečna Ina povedala...“
Vtedy už bol novinár dosť blízko na to, aby uvidel Inu ležiacu na zemi. „Postaraj sa o ňu!“ vybafol. „Zavolaj pomoc!“ Chytil lopatku, nabral uhlie a naložil ho do pece. Poobzeral sa a na jednej z poličiek uvidel alkohol, zrejme na nejaké zvláštne príležitosti. Obsah fľašky hojne porozlieval po uhlí aj po dlážke spojovacieho tunela. Potom zapálil zapaľovač a celý ho hodil do pece. Uhlie vzbĺklo modrastým plameňom.
„Kde je ovládanie veľkej pece?“ zakričal na Hansa, ktorý práve volal na pohotovosť. Ina ležala na zemi a krk mala už obviazaný kuchynskými utierkami. Hans, zvyknutý na to, že mu každý rozkazuje, bez rozmýšľania ukázal na bielu skrinku na stene.
Našťastie bolo ovládanie veľmi jednoduché. Ricky zo všetkého najskôr vypol ovládacie gombíky, ktoré sa nachádzali vo veľkej peci obsadenej drakmi, vzápätí zamkol všetky dvere a potom vypol vodu. Nakoniec nastavil teplotu pece na najvyššiu hodnotu.
***
Keď prišiel Inu o niekoľko dní neskôr navštíviť do nemocnice, našiel ju s časopisom v ruke. „Čítala som váš článok,“ povedala mu namiesto pozdravu. „Vidím, že udalosti minulého týždňa vám aj s obrázkami vystačili na štyri strany. Len ste sa tuším zabudli zmieniť o vlastných zásluhách. Je mi jasné, že dráčik sa u mňa neobjavil náhodou.“
Ricky sa žiarivo usmial: „Pokojne ma odsudzujte za to, čo som urobil. Uzavrel som s drakmi dohodu – ja na tom nevidím nič zlé. Mám zásadu, že vždy robím to, čo je treba. A pre dobrý článok čokoľvek.“
Ina sa nenechala obmäkčiť a zostala celkom vážna: „Keby draky získali späť svoj oheň, naša civilizácia sa mohla vrátiť o tisíc rokov späť. Ste nezodpovedný a sebecký.“ Tie slová jej samej zneli pateticky, ale nevedela, ako inak to má tomu hlupákovi vysvetliť.
„Ale nepreháňajte.“
Dievčina pokrútila hlavou. „Vlastne máte pravdu. Okrem litra mojej krvi rozliateho na dlážke a nečakaného nadbytku dračieho mäsa v reštaurácii sa vôbec nič nestalo.“
„A čo si po tom všetkom myslíte o drakoch? Stále ich považujete za krásne, vznešené a rozumné stvorenia?“ spýtal sa Ricky čo najnevinnejším hlasom a nenápadne si vo vrecku zapol diktafón.
Pri tej otázke sa Ina rukami chytila za hlavu a prstami si začala masírovať čelo. „Teraz ich v prvom rade považujem za prefíkané svine,“ odvetila úprimne.
Muž na chvíľu zaváhal, kým si premyslel, ako položiť ďalšiu otázku. „A... pokiaľ ide o hlavné zameranie vašej reštaurácie? Aké sú teraz vaše predstavy o budúcnosti?“
Ina spustila ruky z tváre a prefíkane sa na novinára usmiala: „O to sa nemusíte báť, nikdy som nemala problém variť z ošípaných.“

Cena Fantázie 2010
Finálové poviedky Ceny Fantázie sú uverejňované postupne podľa abecedného poradia finalistov, od pondelka 27.9.2010 vždy o 11:00, na portáli Kultura.sme.sk v sekcii Cena Fantázie.

Hlasovanie o víťaza bude spustené v nedeľu 3. októbra 2010 a ukončené v nedeľu 17. októbra 2010. Meno víťaza, o ktorom rozhodnú čitatelia portálu kultúra.sme.sk, bude slávnostne vyhlásené na Bibliotéke 2010.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Čím všetkým som si prešla, aby som sa naučila po anglicky
  2. Štatutári, máte už prístup k elektronickej schránke?
  3. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished!
  4. Volkswagen Arteon je výkladná skriňa technológií
  5. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom
  6. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody
  7. Poznáte pôvod slovenských slov? Otestujte sa
  8. Hyundai H350 je dokonale spoľahlivým partnerom pre biznis
  9. Plavba po Karibiku na luxusnej lodi
  10. Študenti majú na získanie 30 € ešte 20 dní
  1. Stavba domu na kľúč – úspora času aj financií
  2. Štatutári, máte už prístup k elektronickej schránke?
  3. Nová veľvyslankyňa Turecka na návšteve EU v Bratislave
  4. Prijatie delegácie rektorov ekonomických univerzít z Indonézie
  5. Čím všetkým som si prešla, aby som sa naučila po anglicky
  6. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished!
  7. Základné štandardy práce pre realitné kancelárie
  8. Takmer polovicu porúch šikmých striech spôsobujú zlé doplnky
  9. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody
  10. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom
  1. Poznáte pôvod slovenských slov? Otestujte sa 12 473
  2. Plavba po Karibiku na luxusnej lodi 8 697
  3. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody 8 005
  4. Desať obľúbených miest v Chorvátsku 5 893
  5. Domácnosť, ktorá šetrí sama? Aj u nás je to už realitou 5 689
  6. Hyundai H350 je dokonale spoľahlivým partnerom pre biznis 5 485
  7. Študenti majú na získanie 30 € ešte 20 dní 5 360
  8. Viete, čo kupujete? Ako rozoznať kvalitný chlieb od nekvalitného 5 010
  9. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom 3 931
  10. Čím všetkým som si prešla, aby som sa naučila po anglicky 3 724

Téma: Cena Fantázie


Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Lipšicova advokátka: S takým postupom prokuratúry som sa ešte nestretla

Exposlanec zrazil 72-ročného chodca v septembri. Hrozí mu za to trest na dva až päť rokov väzenia.

KOMENTÁRE

Milosťou pre Kajínka Zeman spochybnil právny štát

Český prezident má stále dosť sily škodiť českej demokracii.

Neprehliadnite tiež

Existoval len jeden James Bond, ktorý mohol hrať sám seba

Roger Moore stvárňoval agenta 007 najdlhšie, no zmysel života našiel až v charite.

Preletel okolo neho Usain Bolt. A on pochopil, že na ceste k dokonalému sci-fi zaostal

Dvadsiate výročie Piateho elementu oslávi Luc Besson najdrahším európskym filmom.

Proti stereotypu treba bojovať. Archívny chlapec preto zahodil hotový album

Slovenský folker namiesto toho vydal výbornú nahrávku Tranzit.

Dominik Dán: Môj rukopis si do konca prečítalo len jedno vydavateľstvo

Najčítanejší spisovateľ má so slovenskými podnikateľmi zlú skúsenosť.