POVIEDKA: Zuska Stožická - Mamut farby malinového lekváru

Štvrtou finálovou poviedkou v súťaži Cena Fantázie 2010 je text Zusky Stožickej. Prečítajte si ju, porovnajte s ostatnými, od nedele 3. októbra rozhodujete o víťazovi v online hlasovaní.


Na chvíľu sa stratil v maminom širokom objatí. Nebude plakať – chlapi neplačú. Bezpečná náruč ho hriala v sivote chladného rána. Už len okamih a potom...
„Vieš, že musím ísť do nemocnice,“ povedala. „Teraz budeš pár nocí spať u Eliho a tety Kláry, dobre?“
Borko prikývol. Tejto vety sa bál, hoci inokedy prosil, aby mohol aspoň raz prespať v byte svojho kamaráta.
„Vrátim sa tak skoro, ako to len pôjde,“ ubezpečovala ho.
Ďalšie vážne prikývnutie. Chápal, čo mamin odchod znamená. Eli mu v škôlke všetko vysvetlil. Mamička v nemocnici počká niekoľko dní. Absolvuje vyšetrenia. Potom ju odvezú do zvláštnej bielej izby s radmi malých postieľok, odkiaľ jej pridelia jedno vrieskajúce bábätko a to si bude musieť odniesť domov. Malého tyrana, ktorý zhltne všetku jej lásku a pozornosť. Borko bude dobrý akurát na podávanie spadnutých cumlíkov... Bude dobrý. On to vydrží. Všetko vydrží. Len aby sa vrátila.
„A nemrač sa. Pozri, kto za tebou príde, keď ti bude smutno,“ spoza maminho chrbta sa kolísavou chôdzou vynoril plyšový mamut. Mal tmavomodré korálkové oči a srsť farby malinového lekváru. Šila ho sama, iste po večeroch. Borko už poznal jej prácu – nepatril k deťom, čo dostávali aušusové čínske hračky z obchodu. Mamut vedený veľkou ženskou rukou štuchol Borka do pleca.
„Aha, chce sa s tebou hrať,“ usmiala sa a Borko sa usmial tiež, hoci mu na srdci nebolo vôbec veselo. Prijal mamuta a zakýval mame jeho chobotom, lebo vedel, že ju to poteší. Muž v zdravotníckej rovnošate si veľavravne odkašľal a ona kývnutím naznačila, že rozumie. Naposledy si kľakla k Borkovi, chytila ho za plecia a pozrela mu do očí:
„Poslúchaj tetu Kláru.“
„Budem,“ hlesol. „Vráť sa skoro.“
Pobozkala ho na čelo, poslala mu statočný úsmev a nastúpila do sanitky. Ktosi zabuchol tmavozelené pancierové dvere, sanitka naštartovala... Borko mával, až kým nezmizla za rohom. Tesne pred tým, než si stihol utrieť nos do rukáva, ucítil na tvári papierovú vreckovku s vôňou tety Kláry.
„Mamička bude v poriadku. Možno nám dnes večer zavolá,“ utešovala ho teta a skúsenými ťahmi zotierala z tváre stopy sĺz. „Poď, dáme si raňajky. Myslíš, že tvoj sloník má hlad?“
„Nie. A je to mamut.“
„Tak dobre,“ pohladila chlapca po vlasoch a odviedla ho domov.
***
Borko rýpal do chladnúcej ovsenej kaše. Mama nerobí vločky také slizké.
„Eli, ponáhľaj sa, lebo zasa prídeme poslední,“ dirigovala teta Klára odo dverí kúpeľne, kde práve prebaľovala malú Kláriku. „Veľké lyžičky, veľké ústa, ako levík, no vidíš, ešte jednu, ty si už veľký chlapec, nemusí ťa mamička kŕmiť...“
„Nechcem byť veľký,“ zašepkal Eli vzdorovito a poslednú lyžičku vyklopil na obrus.
Teta Klára si to sotva všimla – tri štvrtiny pozornosti venovala dievčatku vo svojom náručí. S povzdychom odložila Borkovu rozbabranú porciu na kuchynskú linku, šikovným manévrom zabránila detským rúčkam zachytiť ucho mamuta, Eliho misku strčila do umývačky, pozrela na hodiny...
„Behom, behom, obliecť, obuť!“
„A čo zuby?“ spýtal sa provokatívne Eli.
Teta vytasila z vrecka balenie žuvačiek s obrázkom šťastného zuba a každému chlapcovi podala jednu: „Nemáme čas.“
Aj kvôli tomuto Borko rád prespával u kamaráta. Doma žuvačky existovali len v televíznych reklamách. Dnes... Bez chuti prevaľoval kúsok ovocnej gumy v ústach a pozeral do korálkových očí mamuta. Myslíš, že už sú v nemocnici?
***
Slečna Marion nastúpila do škôlky len nedávno, no Borko si ju celkom obľúbil. Bola prísna, na všetko poznala nejaký predpis, ale mala pekné žlté vlasy a milý úsmev. Lenže občas znamenal úsmev slečny Marion hrozbu.
„Ahoj, Borko. To je slon, však?“
„Nie. Mamut.“ Hneď vedel, koľká bije.
„Aha. A pamätáš, čo sme si hovorili o hračkách z domu? Že ich nenosíme do škôlky?“ Vychovávateľka po očku pozrela na tetu Kláru, ale tá mala práve plné ruky práce s malou.
Borko neochotne odpovedal: „Áno.“
„Mamut na teba počká doma.“
„Nie.“ Chlapcove čierne oči tvrdohlavo zazerali spoza oblúku malinovej srsti.
„Mohlo by sa mu niečo stať,“ skúšala mladá vychovávateľka.
„Ja ho ochránim.“
„Aj ja,“ pridal sa Eli ako správny kamarát.
Slečna Marion vrhla na tetu Kláru o niečo naliehavejší pohľad.
„Chlapci, tu v škôlke máme isté pravidlá-“
„Prepáčte,“ zasiahla do rozhovoru teta, „Je to moja chyba. Viete, toho chlpáča dostal od mamy, dnes ju odviezli do nemocnice. Borko ostal sám, teda má nás, ale iste chápete, že potrebuje niečo, čo mu bude pripomínať...“
„Kde má otca?“ spýtala sa slečna a v jej hlase znela stopa pohoršenia.
„Ocko pracuje na Mesiaci,“ vyhlásil Borko hrdo. „Je výskumník.“
„Že si nevzal dovolenku! V takejto chvíli nielen dieťa, ale aj manželka potrebuje jeho pomoc!“
Výraz tety Kláry naznačoval, že mladá žena prekročila svoje kompetencie.
„Na výskumnej základni Tycho II platí zvláštny režim,“ na posledné dve slová položila nápadný dôraz.
Slečna Marion však ignorovala všetky náznaky:
„Režim-nerežim, otec má zo zákona nárok-“ Zmĺkla, keď jej staršia vychovávateľka položila ruku na plece.
„Tycho II je základňa Agentúry. Národná bezpečnosť nikoho na dovolenky nepúšťa.“
Slečna Marion vyplašene zdvihla obočie a nepovedala už ani slovo. Nechala oboch chlapcov prejsť do herne. Zdvorilo sa rozlúčila s tetou Klárou. Borkovi sa zdalo, akoby naňho celé dopoludnie dávala pozor viac než na iné deti. V čase obeda slečna Marion vyložila mamuta na policu k ostatným plyšovým zvieratám. Ale prižmúrila oko, keď ho už počas hlavného jedla videla verne stáť pri nohe Borkovej stoličky.
***
„Prišiel za mnou, videl si? Celkom sám. Zoskočil z police, pristál na kresle, na koberci a potom nenápadne popod stoličky...“
„Nie. To by sám od seba nedokázal ani najnovší transformer. A tvoj mamut je len obyčajný plyšák.“
„Plyšák, ale nie obyčajný. Je zázračný. Mama povedala, že za mnou príde, keď mi bude smutno.“
„Tak nech sa ukáže!“
„Dobre,“ prikývol Borko. Položil mamuta na stoličku doprostred Eliho izby, sám cúvol k posteli a rozkázal:. „Mamut, k nohe!“
Tmavomodré korálkové oči Borkovi opätovali pohľad, nohy však stáli nehybne.
„Možno sa hanbí.“
„Je to plyšák, nemôže chodiť,“ provokoval Eli.
„Mamut, prosím, poď ku mne,“ skúšal Borko. „Eli to nikomu nepovie, však?“
„Jasné, že nie.“
„Mamut, poď sem.“
„Ten sa nepohne. Hračky neožívajú,“ vyhlásil Eli skepticky. „Ani v noci, to som si už pár krát ove-“
V tom okamihu sa plyšová noha farby malinového lekváru o centimeter posunula. Vzápätí sa pohla druhá. Mamut opatrným krokom prešiel k okraju stoličky a skočil. Plyšové nohy pružne dopadli na koberec, telo sa zakolísalo, no chobotnatec udržal rovnováhu.
Eli sedel s otvorenými ústami. Až po chvíli sa zmohol na chabé: „Ty brďo!“
„Poď, poď,“ lákal mamuta Borko a vystieral mu ruky v ústrety. A mamut čoraz sebaistejšie kráčal ku svojmu pánovi. Napokon zastal pri jeho papučiach a frajersky pozdravil chobotom. Borko ho chválil a škrabkal za ušami. Mamut už znovu vyzeral ako každý ručne ušitý plyšák.
Eli fascinovane krútil hlavou: „To nie je možné. Ukáž?“ Vytrhol Borkovi hračku z náručia a začal prehmatávať mäkké chlpaté telo: „Musia tam byť nejaké baterky...“
„Nemá žiadne baterky. Je proste zázračný,“ protestoval Borko. „Vráť mi ho!“
„Počkaj chvíľu. Pozrieme sa...“ Schytil zo stola nožničky na papier. Mali tupé končeky, nebude ľahké otvoriť švík na bruchu zvieraťa... Plyš sa zazmieral, no Eli držal pevne.
„Pusti ho! Okamžite!“ Borko ani nečakal, či kamarát poslúchne – keď sa chystal vyviesť niečo zlé, nikdy nikoho nepočúval a teraz zjavne nemienil začať. Borko sa zúrivo vrhol na Eliho, vyrazil mu nožnice, až leteli za posteľ a udieral prekvapeného protivníka, kým nepovolil zovretie. Mamut sa vytrhol a utiekol za smetný kôš, odkiaľ sledoval divoký súboj o svoj život. Keď mal Eli voľné ruky, bol nebezpečným súperom, no Borko disponoval väčšou dávkou odhodlania.
„Tak dosť!“ ozval sa odo dverí hlas tety Kláry: „Chlapčiská nepodarené, jediný deň ste spolu a už sa bijete! Každý do kúta! Jeden k záclone, druhý ku skrini. Hneď!“
Obaja chlapci vedeli, že tete Kláre v takejto nálade nemá zmysel odporovať.
„Čo sa stalo? Borko?!“ vyzvala ho ako drsný policajt pri výsluchu.
„On mi chcel pitvať mamuta.“
„Je to pravda?“
„Operovať, nie pitvať,“ bránil sa Eli. „Potom by sme ho zašili. Musí mať niekde baterky...“
Teta zdvihla mamuta a zbežne ho prehmatala.
„Nemá. Je to pekná plyšová hračka aj bez všelijakých elektrických nezmyslov. Už na ňom nič neskúšaj. Máš dosť vlastných zvieratiek, tie si operuj, ale nečakaj, že ti ich budem zašívať.“
Z vedľajšej izby sa ozval detský plač.
„Zobudili ste Kláriku. Ešte raz a dostanete poza uši, hlavne ty, Eliáš,“ pohrozila teta, podala mamuta Borkovi a bežala utíšiť malú tyranku. Eli ju sledoval zamračeným pohľadom.
***
Hodiny do večere ubehli podozrivo rýchlo. Borko a Eli podrobili mamuta najrôznejším testom. Zistili, že zver urobí čokoľvek, aby potešil svojho pána. Príde za ním, dokonca aj zo zatvorenej krabice alebo cez bludisko. Ticho dupe po koberci v rytme vojenského pochodu. Namaľuje ceruzkou čiaru. Vylezie na Everest z vankúšov a po zadku skĺzne dolu. Urobí kotrmelec. Zahrá pár futbalových trikov s tenisovou loptičkou. Ešte sa aj pomerí s mladým mužom, ktorý na ňom chcel pred pár minútami skúšať ostrosť detských nožníc na papier...
Objavili len pár činností, ktoré mamut nedokázal. Napríklad udvihnúť bremeno ťažšie ako on sám alebo lietať mávaním uší. Skejtovanie na formuli mu tiež nešlo najlepšie –zakaždým sa vykotil a väčšina autíčok skončila pod skriňou. Navyše tu bola otázka hlasu...
„Mamut, zatrúb!“ skúsil Borko.
Plyšové telo v mohutnom nádychu nabralo vzduch, vystrelo chobot a pokúsilo sa z celej sily vylúdiť zvuk – ozvalo sa však len slabé zafučanie.
„Nevie trúbiť,“ konštatoval Eli vecne.
Mamut to skúsil ešte raz. Borko priam cítil, ako sa molitanová výplň tlačí do úzkeho chobota, korálkové oči sa leskli od námahy, až vyzerali ešte väčšie než obyčajne... Výsledok bol rovnako úbohý ako po prvý raz. Eli pokrčil plecami:
„Nevadí...“ a hrdo pomyslel na svojho transformera, ktorý hovoril Rozkaz pane, Rozumiem pane, Vpred!, Páľ! a niekoľko ďalších dôležitých bojových fráz.
„Chlapci, večera!“ ozval sa z kuchyne hlas tety Kláry.
Eli sa obrátil ku dverám, no mamut ešte nerezignoval. Náhle sa rozbehol – Borko si podľa smeru hneď domyslel, čo má v pláne. Plyšové nohy z celej sily dupli na malý klaksónik pohodený pod radiátorom.
Ozvalo sa krátke: Tút!
Borko triumfoval: „Vidíš, že vie trúbiť!“ Mamut sa k nemu vracal tanečným krokom cez prostriedok koberca a ležérne kýval ušami.
Celým bytom už rozvoniavali palacinky a teta Klára volala:
„Chlapci, poďte jesť! Nebudem to viackrát opakovať!“
Večer sa napokon takmer vydaril. Ale mamička nezavolala.
***
Mamička do praženice nikdy nedávala také odporne veľké kusy cibule. Tentoraz však musel Borko zjesť všetko do poslednej vidličky. A švihom – trpezlivosť tety Kláry mala svoje hranice.
„Čo mamut?“ pýtala sa. „Ostane dnes doma?“
„Ide so mnou,“ vyhlásil Borko kategoricky.
„Pozri ako je vonku. Ešte ti zmokne.“
„Dám si ho pod bundu.“
Teta Klára len pokrčila plecami. Keď sa v to ráno na tretí pokus dovolala do nemocnice, podarilo sa jej hovoriť len s akousi sestrou. Pacientka Lehmannová, stav stabilizovaný, odpočíva po náročných vyšetreniach a nemôže prísť k telefónu.
„Mamička bude v poriadku,“ presviedčala Borka teta Klára, no ustarostený výraz v kútikoch jej očí hovoril niečo celkom iné.
***
Vychovávateľky ako kŕdeľ pestrofarebných vrán sedeli okolo malého stolíka prepchatého hrnčekmi. Popíjali kávu a pretriasali najčerstvejšie klebety. Jasné hlasy mladých žien sa miešali s hlasmi zhrubnutými od cigariet a večného vykrikovania. Sústredené na dopoludňajší rituál, nemali šancu všimnúť si detskú postavu za zárubňou – a Borko už zabudol, po čo pôvodne prišiel.
„Lehmanna odviezli pred vyše rokom a ženská je teraz v nemocnici, no predstavte si... Šikovne to maskovala. Do poslednej chvíle nikto nemal podozrenie-“
„Na nej by neboli poznať ani trojčatá,“ smiala sa pani Jada zlomyseľne a rukami naznačila široké boky Borkovej mamičky.
„Od koho to môže mať? Taká puťka, nikdy nikam nechodila...“
„Možno niekto chodil za ňou. Nylerová spomínala istého nemenovaného dôstojníka ANB, vraj ho vídali často hliadkovať blízko ich domu. Chodil okolo Lehmannky ako kocúr okolo horúcej kaše. Vždy bola taká... sladká... Hihihihi...“
Že pani Jada. Baba Jaga to je! pomyslel si mamut a Borko musel súhlasiť. Vychovávateľky sa rehotali, iba slečna Marion ostala vážna.
„Jasné a čo by ste na jej mieste robili vy? Sama s dieťaťom, osud muža závisí od ľubovôle ANB... Ktorá by hrala hrdinku?!“
Smiech stíchol, ktosi zamrmlal, nech si to mladá príliš neberie... Borko síce nerozumel všetkému, no chápal podstatu. Vychovávateľky nehovorili o jeho mame pekne, len tá nová ju bránila.
Mamut... Mamut zúril. Bol celý červený a zlostne fučal. Vytrvalý dážď za oknom prechádzal do búrky. Oblohu preťal mohutný blesk, onedlho zadunel hrom... Kdesi v herni praskla žiarovka, ostatné svetlá solidárne zablikali a zhasli tiež. Škôlka sa ponorila do hrozivého šera. Surové poryvy vetra zabúšili konármi stromov do okenných tabulí. Nejaké dievča začalo plakať...
„Psí čas!“
V kávičkárni okamžite skončila idyla. Ženy si vzdychli a rozišli sa za prácou – jedna upokojiť deti v herni, druhá po školníka, ďalšia skontrolovať svoju skupinu...
Borko sa rýchlo pripojil k ostatným. Aj deti, čo sa báli búrky po chvíli prestali smrkať a zvedavo sledovali, koľko dospelých treba na výmenu jednej žiarovky.
„Vybuchla, videli ste niekedy niečo podobné? Že v búrke vypadnú poistky, to je normálka, ale aby žiarovka takto vybuchla?“
„Deti, ďalej od tých črepov. Anika nechytaj to!“
„Hoď mi sem lopatku a smeták, rýchlo.“
Mamut chvíľu sledoval úsilie vychovávateliek, no čoskoro stratil záujem. Než ho Borko stihol zastaviť, poza chrbty detí vybehol z herne. Mieril tam, kde na opustenom stolíku chladli hrnčeky s kávou. Mamut vyskočil na stoličku, načiahol chobot... Na zvieratko z plyšu si počínal veľmi rozhodne. Ukoristil vzácnu dózu s hrdým nápisom Lavazza, stiahol ju na zem a odvliekol k najbližšiemu kvetináču s čerstvo presadenou čínskou ružou. Borko so zatajeným dychom sledoval, ako mamut šikovne otvoril dózu a pomocou veka naložil do kávy poriadny kopec hliny. Potom veko zatlačil, dôkladne potriasol obsahom dózy a víťazoslávne ju vrátil na miesto. Všetko prebehlo veľmi rýchlo. Hneď bol naspäť pri Borkovi, s hlavou pyšne vztýčenou, akoby očakával pochvalu...
Do herne sa vrátili na poslednú chvíľu. Črepy už boli zametené, školník precvakal poistky a svetlá začali znovu svietiť. „Čo si si myslel?“ šepkal Borko nahnevane, keď oprašoval malinovo červenú látku od hliny. „Čo keby nás pristihli?!“ V duchu však videl babu Jagu pôžitkársky privoniavať k rannej šálke... Ako mohol mamutovi niečo vyčítať? Urobil len to, na čo Borko sám nemal odvahu.
***
Eli sa spočiatku tváril nedôverčivo, no potom si uvedomil všetky možnosti, ktoré poskytuje taká šikovná hračka nezaťažená Borkovými morálnymi zábranami.
„Ja by som jej dal do vrecka dážďovku. Alebo pavúka, ona sa strašne bojí pavúkov,“ navrhol pomstychtivo. Veľmi dobre si spomínal, ako ho Jada minule nechala kľačať v kúte.
„Ku vreckám vychovávateliek sa mamut nedostane,“ namietol Borko.
Eli tušil, že z neho hovorí obvyklá strachopudnosť. Žmurkol na mamuta:
„Niečo vymyslí. Že, kamoš?“
A tak sa aj stalo. Borko síce dúfal, že mamutovi pre dnešok stačila akcia s kávou, ale v priebehu dopoludnia si všimol, ako chobotom vymetá kúty a priestor pod radiátorom... Keď Eli úplnou náhodou našiel v umyvárke veľkého kosca, mamutovi nebolo viac treba. Skryl pavúka do záhybu pod chobotom a robil to, čo plyšové hračky vedia najlepšie. Mäkko a zdanlivo nevinne vyčkával.
„Odložte hračky!“
„Nástup na obed!“
„Boris! Boris Lehmann, nepočul si? Myslíš, že ten slon bude s tebou aj obedovať?“
Chlapec rezignovane odovzdal mamuta do rúk baby Jagy. Vyložila malinovo červeného plyšáka na policu vedľa ostatných zvieratiek a hneď šikovala Borka za ostatnými do jedálenského kúta. Stačil jeden nenápadný pohyb plyšového chobota, ľahko zameniteľný za náhodné kývanie voľne zaveseného kusu textilu. Do rukáva vychovávateľky vkĺzol pohyblivý čierny objekt...
Najprv si nič nevšimla. Nepatrne trhla rukou, keď ju tam čosi zasvrbelo. Po chvíli jej tvárou prebehol tieň podozrenia, ktoré potvrdil už prvý pohľad do rukáva. Jaga vykríkla a začala dotknutou rukou hystericky triasť. Keď si uvedomila, že nič z toho nepomáha, strhla si plášť a v divokom tanci podupala pre istotu oba rukávy. Inokedy starostlivo sčesané vlasy mahagónovo-čerešňového odtieňa sa divoko ježili a oceľové oči vystrašene kmitali z miesta na miesto.
„Jada, ste v poriadku?“ otočila sa slečna Marion prekvapene.
Jaga neisto prikývla. Stála nad dielom skazy, lapala po dychu a držala sa za srdce.
„P-pavúk. Neznášam ich. Tuším sa musím znovu porozprávať s upratovačkou.“
Napokon zdvihla zo zeme podupaný plášť, vybrala z vrecka rozbité okuliare a ťažkým krokom si odišla vziať čistý.
Eli sa po celý čas výborne bavil. Mamut stál na polici vedľa ostatných plyšákov a nezúčastnene pozeral z okna. Len občas sa zazdalo, že šmátra chobotom sem-tam okolo seba, akoby sa snažil čosi uloviť.
Zlý deň pani Jady ešte zďaleka nekončil.
***
Sedela na detskej stoličke, tichá, smrteľne bledá, prerývane dýchala.
„Zavolám záchranku?“ pýtala sa ktorási z mladších vychovávateliek.
„Ani nápad,“ bránila sa Jada. „Podaj mi nitroglycerín. Vieš, kde mám lieky.“
Borko videl len úchytkom jej prepadnuté biele líca, kropaje potu na čele. Slečna Marion rýchlo odvádzala všetky deti vedľa.
Jada otvorila úhľadnú plastovú krabičku. Hneď v prvej priehradke medzi pilulkami rôznych farieb a veľkostí trónil vypasený križiak.
V starej žene sa čosi zlomilo. Vybrala z vedľajšej priehradky drobnú núdzovú tabletku, vložila si ju pod jazyk a stoicky zavrela liekovú krabičku aj s križiakom.
Na druhý deň už do práce neprišla.
Borko dobre vedel, že jej s mamutom ublížili. Eli by možno povedal, že si príučku zaslúžila... No Borko sa necítil ani o kúsok lepšie.
***
Nemohol zaspať. V ten deň sa dozvedel o mame len toľko, že je na sále a teta Klára má zavolať ráno. A plyšový chobotnatec sa už vôbec nevedel vmestiť do kože. Slečna Marion v škôlke čítala rozprávku o tom, prečo majú slony dlhý chobot. Jeden chlapec začal ukazovať na mamuta a všetky deti sa zrazu smiali... Vôbec nechápali, že mamuty boli skôr ako slony, teda k ich chobotu sa musí vzťahovať iný príbeh. Iste nie taký hlúpy. Mamut sa opäť rozzúril. Borko videl, že nebola náhoda, ako sa ten protivný chlapec potkol, nešťastne spadol tvárou priamo do hradu z kociek, až mal monokel a nos celý krvavý.
Borko sa prevaľoval na posteli, stískal mamuta a načúval nočným zvukom paneláku. Kdesi za niekoľkými stenami hral televízor, v šachte sa prebudil výťah, aby vyniesol nejakého nočného hosťa na horné poschodia, sused práve spláchol, malá Klárika čosi bľabotala zo spánku... V zámke zaštrkotal kľúč – Eliho otec sa vrátil z práce. Borko si hneď prehodil cez hlavu prikrývku. Pán Hložný mal vo zvyku po príchode domov kontrolovať pokojný spánok svojich ratolestí.
Dvere na detskej sa potichu otvorili a po chvíli zasa zatvorili.
Nie dosť tichý mužský hlas sa spýtal tety Kláry: „Ako dlho tu ostane?“
„Ako dlho bude treba.“
„Tiež si vieš vybrať. Z celého sídliska sa spriatelíš práve s takými... Problémovými ľuďmi. Ešte si ich decko ťaháš do bytu.“
„Tak som sa mala kamarátke obrátiť chrbtom, keď jej na dvere zaklopali agenti?“
„Jednoducho... By si to nemala prehánať. Chceš, aby aj náš chlapec vyrastal pod dohľadom ANB? A vôbec, čo spravíš, ak sa Lehmannka z tej nemocnice náhodou nevráti?“
„Ty by si to nemal preháňať – ale s paranojou. Ešte ti agent vyskočí z večere.“
To už teta Klára kládla tanier na stôl a rozhovor sa skončil v tichom škrípaní príboru o porcelán.
Borko sa Eliho otca vždy trochu bál, dokonca aj keď mu veľký muž venoval úsmev. Vzájomnosť antipatie ho príliš neprekvapila. Rád by však počul viac o agentoch klopúcich na dvere. Boli to tí páni, ktorým mamička vždy zabuchla pred nosom so slovami, že ona im ich vieru neberie, tak nech si ju nechajú? Bol agentom ujo Mark, ktorý občas prišiel na večeru a vraj poznal ocka? Zajtra sa musí cestou do škôlky lepšie pozerať, či nejakého agenta neuvidí.
***
Napokon si zvykol skoro na všetko. Čudné raňajky od tety Kláry, zaspávanie v cudzej posteli... Možnosť počuť mamin hlas len raz za pár dní... Väčšinu smútku, strachu a pocitu osamelosti dokázal rozohnať Eli s výdatnou pomocou mamuta. Borko napokon zistil, že najťažšie je krotiť mamutov skrytý hnev. Zapáčili sa mu drobné zlomyseľnosti. Rád využíval aj tú najmenšiu zámienku, aby sa mohol vo veľkom štýle pomstiť iným deťom. Pri vykonávaní svojich plánov bol čoraz bezohľadnejší. Borko sa mu snažil dohovárať, raz ho dokonca vyplatil po zadku. Hrozil, že keď sa nezačne krotiť, prestane ho brávať so sebou do škôlky. Veľmi skoro však zistil, že mamut ponechaný sám doma nemusí byť práve najbezpečnejšie riešenie. Objavil totiž Kláriku.
Začalo to vtedy, keď teta Klára nechala Eliho na pár minút strážiť malú sestričku. Eli s Borkom sedeli pri detskej ohrádke a mamut sa predvádzal. Bavilo ho, ako ľahko ju dokáže pobaviť jednoduchými kúskami. Alebo rozhnevať, keď jej zobral z dosahu obľúbenú hračku. Ako ľahko ju rozosmeje, keď ju koncom chobota šteklí na nožičke... Šteklenie ho bavilo, najmä keď zistil, že touto metódou dokáže Kláriku pri troche trpezlivosti spoľahlivo rozplakať. Elimu pripadalo veľmi zábavné, ako malá kopala v bezmocnom hneve.
„Ty, Borko, ten mamut by sa mi zišiel,“ nadhodil raz Eli. Všimol si kamarátov odmietavý výraz, tak hneď dodal: „Vymením za transformera.“
Bola to poctivá ponuka. Zázračný plyšák za drahého interaktívneho bojovníka, akého Borkovi mama nikdy nekúpi.
Mamuta nevymením nikdy a za nič, chcel odpovedať Borko, no potom sa zamyslel. Onedlho príde mamička z nemocnice. Ak prinesie domov niečo malé a slabé, z čoho by sa mohol stať Borkov brat alebo sestra... Neprivíta ich predsa s potenciálne zlomyseľnou hračkou, ktorá by ich šteklila. Keď bude mamut u Eliho, môžu sa aspoň pravidelne vídať.
„Platí,“ odvetil Borko a podali si ruky.
***
„Borko, sem!“ volala odo dverí herne slečna Marion. Hlas mala veselý ako už dávno nie. „Rozlúč sa s kamarátmi, niekto po teba prišiel!“
„Aj po Eliho?“
„Len po teba.“
Mamička čakala v chodbe. Bledá, pochudnutá, aj vlasy mala iné... Borko si ju chvíľu neisto obzeral a keď sa jej začali v očiach lesknúť slzy, hodil sa jej do náručia. Trochu zakolísala, zvyčajne pevné ruky ho takmer neudržali.
„Nepriniesla si bábätko,“ konštatoval prekvapene.
„Sklamaný?“
„Nie. Ja len že Eli rozprával-“
„Eli toho narozpráva.“
„Dali ti nové vlasy.“ Radšej nedodal, že tie staré vyzerali lepšie. Predtým mu to nenapadlo, ale aj Anikina mama raz bola v nemocnici a bábätko si nepriniesla. Vraj dostala nové prsia...
„Tebe to môžem ukázať,“ smutne sa usmiala. „To je parochňa. A neboj, vlasy dorastú. Len... Teraz to budeš mať so mnou ťažšie. Budem trochu nešikovná pri varení. Ani bábkové divadlo ti už nezahrám tak dobre, ako za starých čias... Tak čo? Pôjdeš domov s takou nepodarenou mamičkou?“
Borko mlčky prikývol a objal ju ešte tuhšie.
***
Eli sedel na koberci asi pol metra od draho zaplateného malinovo červeného plyšáka. Ešte aj farbu má takú dievčenskú, hovoril si.
„Mamut, k nohe.“
„Mamut, poď sem.“
„Prosím pekne.“
„Mamut, tvoj pán ťa vymenil za transformera. Už patríš mne. Musíš ma poslúchať.“
„MAMUT, SEM!“
Plyšové nohy stáli ako zapustené do koberca. Oči nehybne hľadeli vpred.
Eli z celej sily ovládol neodbytnú túžbu kopnúť do zanovitého plyšového tela. Vedel, že keď mamut chce, vie sa kruto pomstiť.
„Mamut, môžeme byť kamaráti. Uvidíš...“
S transformerom bola väčšia zábava. Bojové akcie a vôbec. Transformer odpovedal, hoci poznal len pár základných fráz. A plnil rozkazy. No tento chlpáč len stál ako soľný stĺp. Eli strácal trpezlivosť. Skusmo zacvakal nožničkami na papier – bez výsledku. Keď tu bol Borko, všetko perfektne fungovalo. Mamut ho poslúchal ako verný pes. V čom je Borko o toľko lepší?!
Je to preto, že neverím na kúzla?
„Skúsime inak.“
Eli vyšplhal na stoličku, aby otvoril okno. Vedel, že to nemá robiť, ale zákazy ho nikdy nezastavili, ak mal pred očami jasný cieľ. Postavil malinovo červeného nohy na parapet, celkom na okraj.
„Pozri, tam dole je strašná hĺbka. Ale stačí krok do izby a zachrániš sa. Stačí jeden krok. Jediný krok. Ja sa nedívam! Naozaj!“
Eli pre istotu vyšiel z izby a pozeral sa cez kľúčovú dierku. Mamut stál chladnokrvne nad hlbinou, nepohol ani brvou.
„Eli, poď mi pomôcť!“ ozvalo sa ako obvykle v najnevhodnejšej chvíli. Samé: „Podaj cukor, schovaj múku, dones kompót, čo sa mračíš, veď si sa tešil na koláč...“
Keď sa Eli konečne dostal späť do svojej izby, našiel závesy vejúce vo vetre a parapet beznádejne prázdny. Pribehol k oknu, vyklonil sa... A pohľad dolu naplnil jeho najtemnejšie obavy. Mamut ležal na chodníku, rozcapený uprostred najväčšej kaluže, akú si mohol vybrať. Keby kaluž stlmila jeho pád... Každá noha smerovala do inej svetovej strany, ale chobot, chobot a odhodlaný pohľad korálkových očí mal namierený priamo k Borkovmu oknu.
„Pochopil som,“ hlesol Eli rezignovane.
Nechal si vyčistiť žalúdok za nezodpovedný prístup ku zvieratkám („Čo to bolo tentoraz? Bungee jumping bez lana? A prečo zakaždým cudzie hračky dorasuješ ako prvé?“) a držal mamutovi chobot nad hladinou, keď ho mama prala v umývadle od blata.
***
Večer, ešte nebola celkom tma, prebehol Eli cez dvor, hore schodmi a zazvonil u Lehmannov. V ruke krabicu od nanukovej torty napratanú koláčom, pod pazuchou takmer suchého mamuta.
Ošarpané dvere sa otvorili a za nimi stál Borko.
„To je Eli!“ zakričal kamsi do kuchyne. „Ahoj Eli,“ pozdravil kamaráta, no oči mal len pre malinovo červený chumáč plyšu.
„Ahoj. Prišiel som... Či si ho nechceš vymeniť naspäť.“ Ešte skôr, než položil mamuta na rohožku, chlpaté nohy odhodlane zahrabali vo vzduchu. Len čo sa dotkli zeme, mamut vyrazil k Borkovi a doslova mu vyskočil na ruky.
„Jasné, že vymením,“ súhlasil šťastný, že to dopadlo práve takto. „Budeš dobrý?“ pýtal sa mamuta. „Už žiadne hlúposti?“ A mamut horlivo prikyvoval a vzápätí krútil plyšovou hlavičkou, až mu uši plieskali.
„Má rád len teba. Mňa by nikdy neposlúchal,“ priznal Eli. O príhode s oknom pre istotu pomlčal.
Od kuchynských dverí sa ozvalo: „Nepôjdeš ďalej?“
Eli chvíľu uvažoval, koľko z mamutových prejavov života mohla teta vidieť. Dúfal, že v šere predsiene to prisúdi hre svetla a tieňov, ale radšej odviedol reč ku koláču:
„Už je neskoro. Musím sa rýchlo vrátiť. Toto vám posiela mama. Marhuľový z pravých marhulí.“
„Ďakujeme. Nezabudni ju od nás pozdraviť a či nezájde niekedy na kávičku.“
Borko zatiaľ priniesol z izby transformera a bez väčšej ľútosti ho odovzdal pôvodnému majiteľovi. Krátka rozlúčka, cvaknutie zatváraných dverí...
***
Borkovi stačil jediný pohľad, aby vedel, že čosi nie je v poriadku.
„Mami, neplač, ja... som ho Elimu len požičal. Nikdy by som mu ho nedal natrvalo, žiadnu hračku od teba-“
„S tým sa netráp. Poď sem a vezmi aj mamuta.“ Na gauči v obývačke si posadila Borka na kolená. Navyknutým pohybom nastavila izbovú fontánku na maximálny výkon.
„Budeme sa rozprávať o veľmi tajných veciach. Nesmieš o nich povedať ani živej duši. Nikomu na svete. Ani Elimu. Nikomu. Ak by si sa preriekol, môžu nás navždy rozlúčiť. Pošlú ťa na Mesiac alebo na takú operáciu, čo robili mne. To nesmieme dovoliť. Rozumieš?“
„Rozumiem,“ prikývol Borko.
„Dobre. Kedy si prišiel na to, že dokážeš ovládať predmety okolo seba?“
„Ja? Nie... to mamut sám. Je predsa zázračný. Presne ako si mi hovorila – príde za mnou, keď som smutný. Vie... rôzne zábavné kúsky...“
„Ach, Borko,“ pohladila ho po tvári a pozrela mu do očí, aby vedel, že hovorí vážne:
„Tvoj mamut nikdy nebol viac než obyčajná plyšová hračka.“

Cena Fantázie 2010
Finálové poviedky Ceny Fantázie sú uverejňované postupne podľa abecedného poradia finalistov, od pondelka 27.9.2010 vždy o 11:00, na portáli Kultura.sme.sk v sekcii Cena Fantázie.

Hlasovanie o víťaza bude spustené v nedeľu 3. októbra 2010 a ukončené v nedeľu 17. októbra 2010. Meno víťaza, o ktorom rozhodnú čitatelia portálu kultúra.sme.sk, bude slávnostne vyhlásené na Bibliotéke 2010.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  2. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  3. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  4. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  5. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  6. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta
  7. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom?
  8. Jarné prázdniny pri mori?
  9. Klasickým gastrolístkom konkuruje už aj nová stravovacia karta
  10. Ceny bytov vo veľkých mestách prekonali historický rekord
  1. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  2. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  3. Dokázali by ste nakúpiť so zavretými očami?
  4. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  5. Stanovisko Klubu pre Bratislavu k zákazu hazardu v Bratislave
  6. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  7. Mesto Medzev v Charte európskych vidieckych obcí
  8. Valentínska nálada v Poluse pokračuje
  9. M.Borguľa vyzýva veľvyslanca USA k urýchlenému odstráneniu plota
  10. Ušetrite s hypotékou viac ako 1 200 eur
  1. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 17 581
  2. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 10 348
  3. Ceny bytov vo veľkých mestách prekonali historický rekord 6 988
  4. Klasickým gastrolístkom konkuruje už aj nová stravovacia karta 6 289
  5. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 5 655
  6. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári 4 758
  7. Jarné prázdniny pri mori? 4 569
  8. Jeden z najkrajších interiérov má Meridiana v Prievidzi 4 079
  9. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 3 503
  10. Fakulta manažmentu prepája štúdium a prax cez ďalšie strediská 3 415

Téma: Cena Fantázie


Hlavné správy zo Sme.sk

PLUS

Trpeli vojaci i rodičia. O šikane na vojenčine vedel aj Husák

Bitie opaskom, fackovanie, šliapanie na chrbát, ponižovanie. To bola realita Československej ľudovej armády.

ŠPORT

Drastický šport. Prečo Slovenky nezískali medailu

Velez-Zuzulová aj Vlhová jazdia výborne.

KOMENTÁRE

A zasa sa musíme báť plotov, čo v nás vyrastú

Na obrazovkách denne vídame tupírovaný preparát pseudospasiteľa.

PLUS

Varenie v stredoveku? Kaviár prasatám, miesto vody víno

Páv chrlil oheň a mäsové guľky vyzerali ako pomaranče.

Neprehliadnite tiež

Agnieszka Holland bodovala na Berlinale aj za Slovensko

Zlatý medveď z prestížneho filmového festivalu patrí maďarskému filmu O tele a duši.

Slovenský film Piata loď si vezie z Berlína cenu

Film podľa knihy Moniky Kompaníkovej sa páčil detskej porote, získal Krištáľového medveďa v sekcii Genration Kplus.

Dušan Mitana: Literatúru chápem ako meditáciu o nádeji

Jeden z najznámejších slovenských spisovateľov hovorí aj o znepokojení zo stavu spoločnosti a Európy či o svojej komunikácii s Bohom

Nová Perinbaba má oklamať diváka, Jakubisko ju naplánoval za milión eur

Populárna rozprávka sa začína nakrúcať v Kežmarku.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop