Záver prvého z veršovaných monológov knihy Ireny Gálovej Milenky patrí síce milenke bankárovej, ale aj väčšina z jej kolegýň v tejto zbierke naznačuje, že sú na tom tak nejako podobne. Milenky mužov rôznych povolaní - zlodejova, meteorológova, kriminalistova, ornitológova, farárova ("zpovídám se Bohu, i vám, otče / že jsme od své poslední zpovědi / spáchala jediný hřích: / milovala jsem vás), lekárova, mäsiarova, účtovníkova, pasákova, výpravcova a troch desiatok ďalších pracujúcich milencov, si svoju rolu určite neidealizujú. Autorka ich s nenápadným humorom necháva prehovoriť, ako hľadajú zmysel svojich vzťahov.
Príliš šťastia z nich teda nevyžaruje, no aj keď sa niektorá rozhodne vycúvať zo svojej roly ("most, po kterém jsme chodili / byl vratký a krátký / nikam a zpátky"), svojich partnerov pomerne šetria. Výnimkou, potvrdzujúcou pravidlo, je milenka advokátova ("jenom váhám, jestli ti to mám říct už teď / že jednou tě sekerou převrátím na druhý břeh"). Pri všetkých tých výhradách voči svojim partnerom by sa však asi žiadna nechcela ocitnúť v poslednej básni Milenka nikoho: "Jsem milenka ničí a to mě ničí." Hoci netreba zúfať, veď sú ešte muži mnohých ďalších povolaní.
