Počul som Stinga v Prahe s filharmonikmi. Usadili sme sa na stoličkách rozľahlej O2 Arény, trochu ako na koncerte vážnej hudby. Tlieskalo sa však do rytmu, párkrát ako na česko-moravskej svadbe.
Hral zväčša najväčšie hity, čo sú také dobré skladby, že už vypočuť si ich naživo je zážitok. O rok bude mať šesťdesiat, ale vôbec na to nevyzerá. Zjavne si užíval, že hrá so symfonikmi. Spieval ešte lepšie ako na prvom bratislavskom koncerte v roku 2000. Hral dlho, dve a pol hodiny, dal päť prídavkov a trápno-smiešne zakrútil bokmi pri Desert Rose.
Orchester ma však od začiatku nudil, aranžmány skladbám nič mimoriadne nepridávali. Sláčiky a dychy sa ozvali zväčša vo chvíli, keď sa to dalo čakať. Až na Russians, pieseň, ktorá sa mi vôbec nepáči, no londýnski filharmonici práve z jej pompéznosti vyťažili zaujímavý, dramatický tvar.
Miro Žbirka sa v októbri rozbehne so svojou partiou filharmonikov, s Cappellou Istropolitana, po Slovensku. Od a je o rok mladší, v našich pomeroch je s ním porovnateľný hitmaker. Želám mu pevné zdravie a odvážnejší orchester.
