Najprv odcitujme zo starého denníka Jana Švankmajera. Keď nakrúcal Fausta, zapísal si: „Pretáčali sme pár záberov v Týnskej ulici. Pri snímaní bežiacich nôh Petra Čepeka kameraman zakopol (na úplnej rovine), spadol, vyrazil si predný zub, odrel si celú tvár, ruky, rozbil si kolená. Kamera zničená. Popoludní sme pokračovali s novou kamerou, ale dobitým kameramanom.“ Dobrú profesiu ste si vybrali?
„No, pri Otesánkovi sme nakrúcali jeden záber, ako Jan Hartl vyťahuje peň zo zeme. Bol to subjektívny záber, takže on sa to snažil urobiť tak, aby peň nesmeroval k nemu do tváre, ale ku mne na kameru. Výsledok: ja som to schytal do úst, obaja sme spadli a kamera vydala iný zvuk. Bol to ten typ kamery, ktorú vyvinuli ešte v 50. rokoch a dnes už k nej nie sú náhradné dielce. Takže Švankmajer sa nakoniec potešil. Povedal, výborne, máme rozbitú kameru, máme náhradné dielce!“
A čo bolo s vami?
„No nič. Stále počítam s tým, že moje telo sa nejako zregeneruje.“
Vy ste na pohľad bohém. Ako sa to u vás zlučuje s technickou presnosťou kameramana? Kedy ožíva váš temperament?
„Keď nakrúcam, viem sa absolútne a prísne sústrediť. Keďže nakrúcame na 35-milimetrový negatív, nemáme výstupnú kontrolu. Takže všetky obrazy sú až do vyvolania len v režisérovej a mojej hlave. Ožívajú vo mne, keď si ľahnem do postele. V hlave mi vtedy beží celý film, vidím, čo som spravil dobre a kde sa stala chyba. Takže niekedy zaspávam šťastný, niekedy frustrovaný.“
Film Prežiť svoj život sa končí scénou vo vani napustenej vodou. Na fotke pri tom vyzeráte veľmi sústredene.
„Vaňu sme najprv dva dni plnili a potom do nej šéf ateliérov Tomáš Kalous vložil z práčky ohrievacie telesá, aby bola voda teplá. Samozrejme, prišiel elektrikár, aby to skontroloval. Keď to videl, povedal: Tomáš, nevidel si ma, pretože som tu nebol. Nehovoriac o tom, že plávanie sme nakrúcali v bazéne a mali sme obavy, že sa roztrhne a že tým vytopíme celý ateliér.“
Ale asi nie také veľké, aby ste to nerobili.
„Nie, ale možností je vždy veľa. Mimochodom, herci by mi mohli spraviť nepríjemnosti za to, že som okrem filmovej krvi použil ešte iné, potravinové farbivo, ktoré potom vodu dofarbilo. Liter filmovej krvi stojí tritisíc českých korún, takže na bazén by sme minuli viac ako šesťdesiattisíc. Tým, že sme museli šetriť, trocha sme riskli, že sa hercom sfarbí pokožka. Václav Helšus v hlavnej úlohe mal dokonca červené fúzy. Neprekážalo mu to, dalo sa to zmyť.“
Keď ste so Švankmajerom nakrúcali film Šílení, evidentne ste minuli veľa mäsa. To bola lepšia situácia?
„Myslíte na tie zábery z kaplnky, ako spomedzi starých tehál vychádza miesto malty mäso? Alebo tie bravčové oči? No, viete si predstaviť, koľko múch sme našli, keď sme ráno vošli do ateliéru. A tá aróma, no hrôza! Ale kávička to dala dohromady.“
Je to privilégium, mať takéto povolanie? Nie každý sa môže takto zabávať.
„Každý film je nový život, to nepoviem nič nové. Ale privilegovaným môže byť predovšetkým psychiater. On sa vnára každý deň do iného človeka a v každom vidí iné tajomstvá.“
Viete, prečo ste práve vy dvaja s Janom Švankmajerom vytvorili tvorivú dvojicu? Vy skôr bláznivý, on seriózny.
„Švankmajer je neobyčajne temperamentný človek. Akurát, že on je introvert a ja extrovert. Nič iné v tom nie je. Napríklad o filme Prežiť svoj život mi začal rozprávať v aute, už keď sme nakrúcali Šílení. Jurka, vravel, ja už to mám vymyslené. Hlavný predstaviteľ sa zamiluje do svojej matky. To však nie je všetko, ešte s ňou čaká aj dieťa. A vieš, ako to mám vymyslené? Že to dieťa bude on sám. Len teraz neviem, čo mi na to povedia ľudia.“
Čo ste mu na to povedali vy?
„To azda nemyslíš vážne? Švankmajer má rešpekt pred divákmi a je úžasný humanista. Nepoznám iného človeka, ktorý by žil a tvoril tak úprimne.“
Vo svojej knihe Síla imaginace spomína, že niekedy sa spolu s tvorbou dostaví tranz. Aj vy to tak prežívate?
„My sa snažíme byť prísne pragmatickí a nakrútiť presne to, čo si povieme. Nemôžeme sa nechať ovplyvniť emóciami. To skôr herci bývajú prekvapení, keď vidia konečný film. Oni sú pri nakrúcaní absolútne bezbranní, vedia len texty, nič viac. Pri tomto filme boli navyše absolútne zafixovaní, ani očami nemohli pohnúť, hýbali sa im len ústa. Takže boli úplne v rukách režiséra.“
Petr Čepek mal po nakrúcaní Švankmajerovho Fausta dojem, že sa dostal do rúk diabla. Jeho zdravotný stav sa vtedy veľmi zhoršil.
„Je známe, že herec, ktorý hrá Fausta, onedlho zomrie. Je to veľmi zaujímavé riadenie prírody a síl, ktoré nevieme ovplyvniť. Mnohé z nášho života ovplyvňujú ľudia, ale ešte aj ich čosi tajomné ovplyvňuje. Nekonečnosť vesmíru, hlbiny, ktoré nepoznáme. Ja som si, našťastie, pred rokom konečne kúpil počítač a vďaka internetu sa pozerám do útrob vesmíru. A niekedy mi hmloviny a hviezdokopy pripomínajú fragmenty ľudského mozgu. Sám sa tomu čudujem, ale naozaj nachádzam rovnaké tvary, tkanivá, farby...“
Kedy ste pochopili, že prežiť svoj život je vlastne veľká úloha?
„V neskoršom veku, pretože najprv musí človek život aspoň elementárne poznať, aby sa mohol rozhodnúť, ako s ním bude narábať. V živote máme nesmierne veľa možností. Môžeme ich využiť alebo nechať plávať, alebo ich dokonca vôbec nevidieť. Samozrejme, sú chvíle, s ktorými si nevieme poradiť, a potom môže človek spraviť to, čo Klára Issová vo vani (pozn. – vo filme Prežiť svoj život). Ale ja mám veľmi rád život a vždy dávam prednosť nejakému riešeniu. Keby nám v živote chýbala viera, bol by to nezávideniahodný stav. Predstavte si, že by ste neverili, že nemáte v sebe lásku ani nádej. Čo potom s takým životom?“
Ako nám v ňom môžu pomôcť sny?
„Aj v našom novom filme hovoríme: sen je druhý život. A pýtame sa: a čo keď aj prvý? Nerozlišujeme, čo je sen a čo skutočnosť, jedno s druhým sa prelína. Sen nám môže napovedať to, na čo nevieme prísť v kontrolovanej realite.“
Bojíte sa niekedy o život?
„Poviem vám, čo som počul od Jana Wericha. Keď sme nakrúcali reláciu Ráčte vstúpiť, prišli sme za ním na Kampu v Prahe robiť rozhovor. Bol to jeho posledný rozhovor, o dva mesiace neskôr zomrel. Mal už fialové nohy a nepočul, otázky sme mu kládli na papier. Najprv sa nás spýtal, či má ešte stále svoj charakteristický hlas a potom nám na každú otázku odpovedal neobyčajným spôsobom. V Prahe nakoniec povedali, že rozhovor je nevhodný na vysielanie v televízii, a neskôr bol celý rozhovor vymazaný. Jeden televízny produkčný, ktorý sa neskôr upil k smrti, dával do výroby na premazanie zámerne také pásy, na ktorých boli ojedinelé záznamy. Ale my sme boli radi, že sme Wericha stretli. Rozprával nám aj o smrti. Vravel, že z nej nemáme robiť tragédiu a život máme brať tak, ako plynie. Nikto predsa neplakal predtým, ako sa narodil.“
Problémom asi je, že nič krajšie ako život nepoznáme.
„Chodievate na vinobranie? Vždy sa tam teším a zájdem si aj na kolotoč, kde sa človek točí hore nohami. Mám rád tieto ľudové slávnosti, pretože sa plnia ľudskou súdržnosťou, nikto nie je nahnevaný, každý sa raduje. Stretnem obchodníka ako predáva bravčové rebierko za päť eur, ktoré v skutočnosti stojí päťdesiat centov – on na mne vidí, ako som mu to s radosťou zaplatil a ja zas vidím na ňom, ako ho teší, že som mu na to skočil. A vtedy si poviem: nech sa páči! On mi spravil radosť dobrým jedlom, ja jemu niekoľkými drobnými.“
Takže nakoniec je to s našimi životmi také jednoduché?
„Človek nemusí byť bláznivo šťastný ani bláznivo rozšafný. Ale nech nie je nešťastný pre nejaké malichernosti. Stačí si len vedieť správne otypovať ľudí, posúdiť, koľko, kde a komu zo seba dať. Nie s každým sa dá rozprávať o Marse, Zemi, o Slnku. Keď stretnem vo vlakovom kupé muža, ktorému smrdia topánky, budem hovoriť o tom, ako smrdia topánky mne. Nastane dialóg, a potom je už veselo.“
