Na literárnu scénu sa Erik Ondrejička ustanovil debutom Na vnútornej strane viečok (2004) a vzápätí ďalšou zbierkou Tanec večerných vločiek (2006). Môžeme ho označiť za jedného z posledných mohykánov viazaného verša, čo dokladá aj v najnovších, sarkasticky naladených básničkách a sentenciách (e)Pigramy.
Ako vieme, na scénu vystúpil z tieňa umeleckých mohýl - z jednej strany Brunovský, z druhej Feldek. No azda ani na chvíľu nás nenechal na pochybách, že v jeho prípade ide o svojbytnú, rýdzo básnickú záležitosť a vlastný, dokonale nedokonalý svet. Skúsme ho preto neodvodzovať od Rúfusa, Válka etc., ako sa mu už párkrát stalo. Začnime rovno ním.
Môže sa básnická látka deliť na dokonalosti a nedokonalosti? Z tohto hľadiska ako keby predmetné krátke básne patrili do tej druhej kategórie. Do neobmedzenej ríše ľahkosti. My však vieme, že v rámci básnického remesla sa žiadna samospasiteľná ľahkosť nekoná. Limity humoru stanovuje vlastne iba vlastná autorská tiaž.
Ďalšiu vrstvu Ondrejičkovej básnickej látky predstavujú myšlienky. Ktovie. Možno budeme prvou civilizáciou zničenou myšlienkami. Nosiči vážnej myšlienkovej boreliózy chcú, aby to v slovenskej literatúre fŕkalo, aby lietali triesky a rúbali sa lesy. A aby básnici zomierali mladí.
Z tohto hľadiska im Ondrejička prešiel cez rozum. Debutoval ako štyridsiatnik. Na vážnu literatúru má svoj názor a je to názor veľmi zdravý. Podelil sa oň napríklad na cédečku Päť dokonalostí a iné básne (2008) a v štádiu vzniku sú možno aj jeho ďalšie podobné projekty a projektily. Je to zároveň tak trochu aj príspevok do polemiky o tom, či rýmované básnenie môže ešte priniesť neprebádané obsahy a sprostredkovať čítajúcemu a píšucemu posun do ďalšej dimenzie tvorivosti.
Samotné (e)Pigramy sú v čomsi iné. Tu Ondrejička vysypal iba to, čo je v prípade jeho slovnej práce absolútne úsporné a - s prepáčením - zábavné, ak nám toto slovo ešte naskrz nezhnusili mediálni šimpanzi.
Hľa: „Opitá planéta // Položte mi ruky / prosím dole na zem. / Na štyroch akosi / predsa lepšie vládzem / spomaliť kolotoč / opitej planéty. / Keď ju riadne držím / na štyroch zapretý." Zároveň tu teda nachádzame smutnosmiešne známu krčmovú ľudovú múdrosť aj ľudovú hlúposť, zavše neologizmy, čo skreslene zazneli od vedľajšieho stola, alebo to, čo si v noci na ulici vravia náhodní alkoholoidúci.
Čím sa však Ondrejičkove (e)Pigramy definitívne odlišujú od krčmových výstupov, je práve to, že sa dajú čítať aj s čistou hlavou a opakovane. Platí teda aj staré príslovie: kto si neprepije, má. Lebo kto nemá, prepije si.
Recenzia/kniha
Erik Ondrejička: (e)Pigramy.
Elán.
Ilustrácie Ivan Popovič.
