Gainsbourg (Vie héroique) nie je práve tradičným zástupcom životopisných filmov. Jeho hrdinu by predsa tiež bolo ťažké zaradiť do jediného žánru.
Charlotte Gainsbourg, herečka a speváčka, ktorá naposledy ohromila divákov v kontroverznom Antikristovi Larsa von Triera, otvárala v júli jeden z parížskych parkov. Pomenovaný je podľa jej otca Sergea Gainsbourga. V budúcom roku pribudne aj ulica nesúca meno, ktoré možno skloňovať v rovine básnika, speváka, skladateľa, maliara, režiséra aj herca.
Každý umelec má svojho démona
„Môžem ťa zobrať za ruku?“ pýta sa chlapčenský hlas ešte Luciena Ginsburga v úvode. „Nie, nemôžeš. Si veľmi škaredý,“ odpovedá žena. Netuší, kto vyrastie z malého fagana so žltou šesťcípou hviezdou na hrudi – dieťaťa ruských židov, ktorí emigrovali do Francúzska.
Vytŕčajúce uši a veľký nos síce nezabránili, aby sa Gainsbourg stal slávnym, no svoju tvár neznášal po celý život. Erik Elmosnino môže za svoje „danosti“ ďakovať. Neuveriteľná podoba s Gainsbourgom mu priniesla úlohu, aká sa radí do kategórie životných.
Režisér Joann Sfar sa pustil do náročného celovečerného debutu. Autor komiksov sa držal toho, čo vie najlepšie, a urobil dobre. Hoci sa na prvý pohľad môže zdať, že animácie či veľká ľudská bábka do filmu o francúzskom bohémovi nepatria – je to celkom dobrá cesta, ako sprítomniť svety fantázií, vďaka ktorým akoby Gainsbourg prežil nie jeden, ale hneď niekoľko paralelných životov.
V príbehu, ktorý si malý Lucien po nociach kreslí, je on ako obluda. Nazýva ju Ksicht. Nedá mu spávať. Tak ako neskôr profesor Flipus, démon, alter ego, nech už je to ktokoľvek. Ženie ho, až sa napokon aj on sám začne nazývať iným menom, najskôr zmení Luciena na Serga, lebo to má bližšie k jeho ruským koreňom, neskôr Ginsburg zmení na Gainsbourg podľa mena obdivovaného anglického maliara a napokon si posmešne hovorí Ginsbarre, postrach, duch toho, čím kedysi býval.
Vymyslený životopis?
„Bol najlepší a zároveň najhorší,“ hovorí o ňom jedna z jeho známejších mileniek Brigitte Bardot, ktorú na plátne stvárnila Laetitia Casta. Pre ňu napísal notoricky známu pieseň Je t'aime plnú vzdychaní. Vraj ju pustil v parížskej reštaurácii uprostred večere. „Všetci prestali jesť. Vidličky a nože zostali nehybne vo vzduchu,“ povedala pre Telegraph Jane Birkin, ktorá naspievala skladbu s Gainsbourgom po tom, čo Bardot nesúhlasila s jej vydaním.
„A vtedy Serge povedal: 'Myslím, že máme hit,'“ spomína Angličanka, ktorá tvorila s Gainsbourgom jeden z najsledovanejších párov Francúzska.
Túto scénu vo filme divák neuvidí, ani tú, ako v priamom prenose televízie Serge podpálil 500 frankovú bankovku, ako si čiernym perom zamaľoval palec, ktorý mu vytŕčal dierou v ponožke či jeho smiech cez slzy, keď sa v televíznej šou objavilo šesťdesiat malých chlapcov oblečených ako on, fajčiacich cigarety Gitanes, ktorým robil aj po prekonaní niekoľkých infarktov chodiacu (stále viac odstrašujúcu) reklamu.
Kým bol v skutočnosti bohém Gainsbourg?
„Keď som vyšiel z kina, nemal som veľmi pocit, že by som ho mal rád,“ hovorí na adresu zobrazenia Gainsbourga Birkinovej známy. Ona film vidieť nechcela. „Je to hrozné, pretože, ak existoval niekto, do koho sa dalo naozaj zaľúbiť, bol to Serge,“ hovorí. „Nikdy nepoužil zbraň v blízkosti detí, ako je to vo filme, ale bohužiaľ, to je asi zaujímavejšie, ako skutočnosť,“ dodáva.
O kom inom by ale mal byť film plný mýtov a výmyslov, ak nie o človeku, ktorý tak rád plietol hlavy ženám aj celej spoločnosti? Na konci ho divák predsa len musí mať aspoň trochu rád. Veď je len „veľký zranený živočích“ ako občas každý.
Do filmu Gainsbourg sa podobne ako do hlavnej postavy dá zaľúbiť. A v tom prípade už nie sú reči o tom, či hovorí pravdu alebo nie, podstatné.
