Obaja sú Angličania a rovesníci, ktorí milujú blues. Takých ľudí je samozrejme veľa, no iba Eric Clapton a Robert Plant hrali v legendárnych skupinách a teraz vydali podobne ladené albumy.
Heslo Never nikomu nad tridsať už v ére Sixties nebrali všetci mladí vážne. Veľa britských muzikantov na svojich gramofónoch dralo nahrávky starých bluesmenov a ich odkaz šírili aj vo vlastných skladbách. Ešte výraznejšie to platí dnes, keď sú hviezdy 60. rokov sami šesťdesiatnikmi.
Gitarový hrdina
Eric Clapton debut pod vlastným menom nahral už v roku 1970. Takmer presne po štyroch dekádach vydal svoju devätnástu štúdiovú nahrávku, z názvu ktorej vypustil krstné meno.
Je tu viac prevzatých než vlastných skladieb, ale ich autor je taký prepojený s tradíciou, že to drží pokope. „My Very Good Friend the Milkman, When Somebody Thinks You're Beautiful – počúval som tieto pesničky ešte ako dieťa a potom som sa ich naučil. Spievam si ich roky, ak niekto povie, poďme to urobiť, zahrám to na prvý raz,“ hovorí Clapton v propagačnom videu.
Zjavne sa tak stalo, album znie ako záznam jam session ostrieľaných veteránov, medzi ktorými boli hostia ako Steve Winwood či Wynton Marsalis. Čo prekvapí už pri prvom počúvaní, je pestrosť: „Neurobil som to, čo som pôvodne zamýšľal. Ale je to tak lepšie. Nechal som veci plynúť a vznikla eklektická kolekcia skladieb,“ vysvetľuje gitarista. Bluesová klasika sa strieda s tradicionálmi, aké pred sto rokmi hrávali brass bandy v uliciach New Orleansu, na záver dokonca príde na džezový evergreen Autumn Leaves.
Kto nepozná Claptonovu starú prezývku Slowhand, po tomto albume mu bude úplne jasná. Málo tónov, ale každý umiestnený s veľkým citom. Pri sólach sa kapelník často strieda s akustickým klavírom a s hammond organom, celé to má takú čarovnú staromilskú atmosféru, že prežijete aj občasné vstupy patetických sláčikov. Nečudo, že hudobná tlač sa preteká v poklonách: „Clapton znie konečne ako zmierený sám so sebou“ (Mojo), „Jeho najlepší album za posledné roky“ (Uncut).
Charizmatický spevák
Trojročný rozdiel vo veku sa zdá málo, no v ére Sixties znamenal veľa. Eric Clapton už prešiel tromi slávnymi skupinami (Bluesbreakers, Yardbirds, Cream), keď sa prvýkrát zviditeľnil Robert Plant. No kým sa jeho starší kolega boril s alkoholom a drogami, Plant so skupinou Led Zeppelin súkal jeden skvelý album za druhým.
Zo slávnej minulosti sa dá ťažiť rôzne. Plant si vybral tú náročnejšiu cestu – sólovú kariéru. Prvý album nahral už dva roky po rozpade Led Zeppelin a pred pár rokmi odmietol 200-miliónový honorár za oživenie kapely. Asi aj preto, že mnohé staré hitovky by už pravdepodobne nevyspieval, ale hlavne sa dal dokopy s country speváčkou a huslistkou Alisson Krauss. Ich album Raising Sand (2007) mal multiplatinový predaj v USA aj v Británii a získal cenu za najlepší album a štyri ďalšie Grammy.
Po takom výraznom počine sa čakalo, s čím príde, a on opäť prekvapil. Band of Joy bola jeho úplne prvá skupina, ktorá miešala blues so psychedéliou. Oprášil iba názov, nová zostava je čisto akustická a hrá niečo úplne iné (o čo sa výrazne zaslúžil producent a multiinštrumentalista Buddy Miller z mekky country Nashvillu).
Rovnako ako Clapton, aj Plant otvára album svižným kúskom, rovnako stavil najmä na prevzaté skladby. Dnes spieva podobne ako Clapton hrá – striedmo, ale s veľkým prehľadom. Dvaja veľkí muzikanti sa líšia v tom, že Plant si vybral menej známejšie veci a namiesto blues sa sústredil skôr na country a gospel, sú tu aj dve krásne pesničky od zabudnutých alternatívnych rockerov Low. Keď si porovnáte pôvodné a nové verzie, zistíte, že počúvate nové originály.
Dnes 63-ročný Plant už má charizmu úplne iného typu. Z bohémskeho rockera je starý Indián, ktorý má čo povedať nielen súkmeňovcom. A to isté platí aj pre Erica Claptona.
