„Téma úteku je Jarmile Džuppovej a Mikulášovi Podprockému spoločná aj odlišná,“ hovorí kurátor GCM Richard Gregor, „fyzicky ich spája miesto, z ktorého unikli – Košice.“
Klavíry a obhajoba sololitu
„Ja neviem maľovať. Kresba je moje úplné výrazivo,“ hovorí Džuppová, keď ju zaraďujú k mladým tváram súčasnej maľby. To však viac súvisí s uprednostňovaním sololitu pred „luxusným“ plátnom. „Na sololite je to také pracovné, nie definitívne. Ako utrúsená poznámka. Niečo povedané mimochodom,“ hovorí a dodáva „človek nečaká, že na takom diletantskom podklade môže byť niečo hodnotné, ale ja nemôžem inak, len byť verná sebe a trvať na nespevnenom krútiacom sa sololite“.
Mohlo by sa zdať, že ide o alibizmus, no v prípade Džuppovej to neplatí. Práve naopak, tá nedokonalosť pridáva jej maľbám a kresbám zvláštnu výnimočnosť. Mohutné čierne lesklé klavíry, ktoré tvorili časť jej diplomovej práce, sú tiež na sololite. Zatvorené nechávajú iba tušiť, kto na nich práve dohral. Z autorkiných denníkových záznamov zistíme ich pôvod, aj prečo na jednom sedí trojhlavý drak. Na ostatné musíme prísť sami. „Opakujem, že o tom podstatnom sa dá len mlčať,“ hovoria jej zápisky.
Energia v priestore
Kolážová inštalácia Júl, mesiac malého banálneho obrazu, vyťahuje z pamäti krátke útržky, detaily dní a prostredí, v ktorých sa autorka pohybuje. Kone sú nakreslené priamo na stene, sledujú šírku Šíravy - „je tu iba voda a energia na plávanie“.
Je tu energia. Práve tá má na svedomí to, čo Richard Gregor nazýva „úplnosťou a plnokrvnosťou“ jej malieb a kresieb. Sú čisté – akoby nezaťažené, nezarámované, neuchopiteľné, ostávajú rozptýlené v priestore, riadia sa iba pravidlami, ktoré si samy vymysleli. Zostávajú verné svojmu autorovi, aj divákovi.
Princíp „pravdivosť, skromnosť a sústredenosť“ považuje Gregor u Džuppovej aj u Mikuláša Podprockého za podstatné v ich tvorbe. Spája ich na základe vlastných úvah o „priamočiarom, transparentnom, akoby bezproblémovom umení“ s dôrazom na využitie kresby.
Podprocký je sochár, ale venuje sa aj 3D animácii založenej na kresbe. Je ťažké určiť, ktorá forma je vlastne finálnym dielom. Socha jazdca stráca v nasvietení reálne parametre a mení sa na virtuálny obraz – kód. V animácii sa zasa objavuje „živá“ socha šelmy. Autor stavia na transformácii elementov, prekračuje médium, formu, aby dosiahol sebou vytýčený cieľ.
Džuppová beží inde než Podprocký. Ich útek je však spoločný v rozhodnosti, s akou kráčajú.
