Začnem anekdotou.
Americkému turistovi sa v Jeruzaleme pokazili hodinky. Po niekoľkých krokoch sa ocitne pred výkladom, kde je vyložený veľký ciferník. Vojde dnu, podá mužovi za pultom hodinky a lakonicky povie: „Nejdú!" „To bude omyl," odvetí muž, „my tu robíme obriezky." „Tak prečo máte vo výklade hodiny?" vybafne Američan. Muž za pultom sa začuduje: „A čo by som si tam mal podľa vás dať?"
Na medzinárodnom festivale Divadelná Nitra vystúpilo divadlo s nezvyčajným názvom Béla Pintér a súbor. Ten názov však nie je náhodný. Režisér Pintér zhromaždil okolo seba skupinu„mestských" profesionálnych a „vidieckych" amatérskych hercov; jeho inscenácie načierali do dvoch „zdrojov": ľudového, často rituálneho divadla a divadla profesionálneho.
Zmes, ktorá z toho vznikla, je fascinujúca. Či už v ich najúspešnejšej Sedliackej opere (hrá sa v Budapešti ôsmu sezónu!), kde sa v baladickom príbehu spájajú ľudové mýty o inceste a vraždení neviniatok s baladickou folklórnou muzikou „premiešanou" s hudbou barokových opier; alebo práve v tej inscenácii, s ktorou prišli do Nitry - jej názov Špina a „žánrový podtitul" vidiecka telenovela mnohé napovedajú. Bezdetní manželia, majitelia rodinnej pekárne, si adoptujú dve pubertálne dievčatá zo sirotinca: agresívnu pankáčku a chaotickú Rómku.
Reakcia dediny a členov ochotníckeho divadla, kde obaja manželia už roky pôsobia a teraz sa pokúsia integrovať do súboru aj obe adoptívne dcéry, je podľa očakávania nevraživá. A tak sa obe dievčatá mstia: Rómka kradne, pankáčka zvedie adoptívneho otca a otehotnie; rozbije sporiadané manželstvo svojich tútorov a pridá sa k neofašistom. Zúfalý adoptívny otec ju upáli v chlebovej peci.
Poviete si: horor! Ale nie, nie je to horor „strihnutý" podľa mustry béčkových filmov. Je to veľmi „nenápadná" „všedná" inscenácia, ktorá vás strhne „ochotníckou" autentickosťou hercov, folklórnej sedmohradskej muziky, vidieckeho prostredia.
Na seminári v Nitre festivaloví znalci pátrali po motíve, ktorý Bélu Pintéra doviedol k takejto téme. Samozrejme, že sa v debate vo všetkých pádoch spomínala spoločenská aktuálnosť hry: rómska otázka a neofašizmus. Béla Pintér neprotestoval, iba skromne podotkol, že on mal ešte jeden, osobne omnoho dôležitejší motív: nenávisť. Nenávisť, akú voči nemu nástojčivo demonštrovala jedna herečka súboru, a akú on pociťoval voči nej.
Motiváciou a hlavnou témou divadelných skúšok nebol v prvom rade problém spoločenský, ale konflikt osobný, intímny, ktorý sa stával čoraz neznesiteľnejším. Autor a režisér Béla Pintér dúfal, že sa vzájomná nevraživosť počas procesu tvorby „vyventiluje". Márny súboj trval niekoľko týždňov a nič nevyriešil. Vzájomná nenávisť bola silnejšia.
Béla Pintér sa rozhodol pre divadlo ako súkromnú terapiu. Nefungovalo to. Či to môže fungovať spoločensky? To je otázka priam „hamletovská".
Maďarský kritik po premiére napísal: „Súčasná maďarská spoločnosť je naozaj taká, aká je postava Rózsi. Má pocit, že ju nikto nemá rád, preto je nahnevaná a pre tento hnev napravo a naľavo rozdáva údery a pseudopravdy."
Martin Porubjak je dramaturg Slovenského národného divadla a hosťujúci režisér v rôznych divadlách.
