Úplne na začiatku Zmetákovej cesty umením zasiahne osud v podobe vyššej moci politickej. Na jeseň roku 1938 nemôže totiž - v dôsledku politickej krízy v ČSR - devätnásťročný adept maliarstva nastúpiť na pražskú akadémiu k profesorovi Willymu Nowakovi a musí ísť študovať do Budapešti, na oddelenie profesora Vilmosa Aba-Nováka. Zamení teda jedného Nováka za druhého, obaja však pôvodom aj osudmi predstavujú niečo charakteristicky stredoeurópske, obaja sú navyše presvedčení „cézanisti“, skôr teda harmonizátori než radikálni modernisti. Ernest Zmeták ako keby nikdy ani nepociťoval potrebu dôkladnejšej premeny štýlu a nemusel ani sledovať premeny módy na trhu s umením. Pravda, na čas sa prispôsobil požiadavkám politickým, diktátu socialistického realizmu v rokoch päťdesiatych a angažovanej maľby na začiatku rokov sedemdesiatych, ale tu nikdy neexceloval: svet ideový a symbolický mal mu zostať vzdialený a cudzí.
Dôležitá bola prvá cesta do Talianska v roku 1947, keď po prvý raz maľoval Capri a krajinu okolo Ríma. Jeho dielo si našlo priestor, neskôr aj stredomorskú svetlosť a ľahkosť. Slnko, more a olivové háje: akord večnosti, ktorý možno pochopiť a osvojiť si iba v Taliansku. V krajine s bohatou a dlhou umeleckou tradíciou, ktorá môže inšpirovať, ale i brzdiť a zvádzať na myšlienky o nemožnosti povedať niečo nové. Zvlášť Taliani chápu vlastnú tradíciu ako bremeno, v tomto smere je najpoučnejšou vzbura futuristov. Jeden z nich, Carra, sa napriek tomu vracia k predrenesančnej tradícii, k Giottovi, jeho hlbokej prostote a takmer naivnému realizmu. Umenie a umelcov predrenesančného Talianska uctieva aj Ernest Zmeták.
V jednej z vernisážových rečí zaznela aj veta o diele - respektíve o obrazoch - ktorých význam kultúrny prevyšuje význam umelecký. Je to pochvala trošku spektakulárna, ale aj tak je to aj ocenenie práve onoho umeleckého typu, ktorý harmonizuje, krášli a kultivuje. Ernest Zmeták je maliar a zasa iba maliar. Maľuje „rozprávkové Taliansko“ (Luca del Balzo di Presenzano), kus reality, ale aj svoj sen. Maľuje tak, ako kreslí, maľuje totiž kresbou, všetko a la prima a na jedno posedenie, buď sa práca podarí, alebo nepodarí a potom nepodarená zostane. Maľuje krajinu, ale titul „krajinára“ odmieta ako príliš úzky, nevystihujúci šírku a jednotu prírody. Maľuje teda hory, skaly, vodstvo a aj flóru, ale nikdy nie faunu. A ani nič (alebo iba máločo) zo sveta ideí, nič jednoznačné z námetov nacionalistických či metafyzických. V tomto aspekte tvorby sa líši napríklad od takého Fullu, ktorého asistentom na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave bol v rokoch 1949 až 1952.
Talianske inšpirácie je názov výstavy i jedna z najdôležitejších línií maliarovej tvorby, ale či je tou najdôležitejšou, mohla by ukázať iba výstava súborná, na ktorú stále čakáme.
