S 30 miliónmi predaných kníh je deviatym najčítanejším autorom na svete. Henning Mankell (1948) píše skvelo, takže píše skvelo aj detektívky. Okrem toho vedie divadlo v Mozambiku (žije raz tu, raz vo Švajčiarsku, hoci je rodený Štokholmčan), získal prestížnu cenu za knihu pre deti a teraz píše pre švédsku televíziu scenár o Ingmarovi Bergmanovi, svojom zaťovi.
No slávny „Mankell-Mischung“ štýl, to sú najmä romány s kriminálnou zápletkou na politickom pozadí. Ľahko sa môže stať, že keď niektorý začnete čítať, skončíte ráno. Vanie z nich severský chlad, temné nebezpečenstvo aj melanchólia.
Nie je to žiadna americká akčná jazda. Všetko plynie desivo pomaly, stránku za stránkou zamŕzame. Detaily sú neúprosne farebné, aj keď je scéna sivočierna. Nedá sa na ne zabudnúť.
Taký je aj Číňan. Keď v januári 2006 našla polícia vo vymierajúcej dedine Hudiksvall 18 brutálne zavraždených obyvateľov, jedinou, takmer prehliadnutou stopou bol útržok červenej látky. Tá ďalej vedie do USA spred dvoch storočí, do predolympijského Pekingu, Zimbabwe a súčasného Londýna. Mankellova spoločenská analýza vyúsťuje do vízie, v ktorej chce Čína kolonizovať Afriku. Niektoré konštrukcie a zhody okolností v románe sú také symbolické, až pôsobia surrealisticky. Oveľa rušivejším momentom je však to, že scéna zo svetoznámej Bielikovej fotografie muža stojaceho s odokrytou hruďou pred sovietskym tankom je zasadená do študentskej demonštrácie na Námestí nebeského pokoja. Škoda.
