SME
Pondelok, 26. október, 2020 | Meniny má DemeterKrížovkyKrížovky

Nevolaj ma mama, nevolaj ma babka

Monika Kompaníková píše o tom, čo nevidieť, kým nevyleziete z bratislavskej kancelárie

Monika Kompaníková (1979) vyštudovala grafiku a maľbu na VŠVU v Bratislave. Je finalistkou ceny Anasoft litera a dvojnásobnou finalistkou literárnej súťaže Poviedka. Debutovala knihou krátkych próz Miesto pre samotu, koncom roka 2006 jej vyšla novela BielMonika Kompaníková (1979) vyštudovala grafiku a maľbu na VŠVU v Bratislave. Je finalistkou ceny Anasoft litera a dvojnásobnou finalistkou literárnej súťaže Poviedka. Debutovala knihou krátkych próz Miesto pre samotu, koncom roka 2006 jej vyšla novela Biel (Zdroj: FERDINAND BREZOVSKÝ)

Svoju novú knihu Piata loď začala písať, keď sa jej narodil starší syn. Dokončila ju, keď sa narodil mladší. Bez písania by si MONIKA KOMPANÍKOVÁ materstvo ani nevedela predstaviť, hoci tvorí väčšinou na úkor vzácneho oddychu. Jej pútavý príbeh nám o to viac nedovoľuje nemyslieť na deti.

V čom sa prelína materstvo s písaním?
„Asi v tom, že kniha je celá o deťoch. Odkedy mám dve svoje, uvedomujem si, že svet detí je stále akýsi zabudnutý. Možno sa na ne myslí v niektorých reštauráciách, kde je detský kútik, ale to je málo. Inak je všetko prispôsobené hlavne svetu dospelých, všade vládne dospelácka mierka.“

Aká je teda mierka vašej knihy?
„Moja kniha hovorí, že deti majú svoje príbehy, o ktorých sa dá hovoriť, a tie sú plnohodnotné. Je o deťoch, no písaná pre dospelých.“

Rozmýšľali ste počas písania, komu ju adresujete?
„Na čitateľa myslím až v druhom či treťom pláne, v zmysle, že príbeh nie je adresovaný nikomu konkrétnemu, rodičom alebo napríklad bezdetným. Záleží mi však na tom, aby si čitateľ všimol, že detičky sú veľmi zraniteľné, že to nie sú len nejaké naše prívesky, ale naozajstní maličkí ľudia, ktorí sú súčasťou tohto sveta. Nedokážu sa adekvátne brániť a nemajú toľko možností ako dospelá polovica sveta.“

Hlavnou hrdinkou vašej knihy je školopovinné dievča, ktoré sa tajne pokúša starať o maličké cudzie dvojčatá. Samo nemá otca a matka ho zanedbáva. Kde sa vzal tento typ?
„Pred niekoľkými rokmi som kdesi zachytila správu o tom, že dvanásťročné dievča si ,požičalo' malé dojča. Tento príbeh, situáciu, som si zapamätala a naň sa mi potom nabaľovali ďalšie.“

Čím vás to tak zasiahlo?
„Z tej udalosti bolo potom celoštátne pátranie, bola to vážna vec. Dievčatko nechcelo nič zlé spraviť, ale spravilo niečo, čo zasiahlo veľa ľudí. V jej konaní bolo niečo veľmi logické, veľmi krásne, a napriek tomu sa to skončilo takmer tragicky – dieťa skoro zomrelo. Výsledok detského konania je často celkom iný, ako deti samy zamýšľajú, a pritom za to ani nemôžu.“

Sústredili ste sa aj na problematický vzťah dievčaťa k mame a starej mame. Tiež majú reálny základ?
„Dievča z príbehu, Jarka, má veľmi mladú mamu. Mám jednu kamarátku, ktorá môže byť jej predobrazom, ale to som si uvedomila až spätne. V mame Lucii z mojej knihy je zrejme kus z nej, ich každodenný život, neustále sťahovania, vysoké nároky na dcéru. Vlastne, všetky moje postavy majú reálny základ. Inšpirovali ma aj deti z bývalého susedstva, z jedného čudného bratislavského dvora, kde sme ešte prednedávnom bývali. Tam žila jedna taká Jarka.“

Čo vás presvedčí o tom, ktoré príbehy stoja za písanie?
„Veľa nad tým rozmýšľam ešte predtým, ako začnem písať. Trvá to rok, dva aj tri. Dlho sa kryštalizuje, kto by mal byť aký v príbehu. V procese písania sa to potom, samozrejme, môže meniť. Sú chvíle, keď odbočenia v príbehu naskakujú úplne samy, akoby si text žil vlastným životom. Niekedy sa vyslovene podriaďujem tomu, čo mi vychádza spod klávesnice. Alebo sa mi niekedy niečo sníva a tiež to ovplyvní príbeh či charaktery postáv.“

Je ťažké podriaďovať sa príbehu, keď sa začne „sám písať“?
„Dôležité pre mňa je, aby bol príbeh uveriteľný, aby mal logiku. Preto aj rada vychádzam zo skutočnosti. Hoci, už mi raz jedna osoba tvrdila, že také postavy, aké vystupovali v mojej predchádzajúcej knihe, po svete nechodia.“

To boli tiež deti so sociálne slabým zázemím. Čo si myslíte o takej reakcii?
„Ja hovorím, keď človek nevylezie z bratislavskej kancelárie, tak také deti asi neuvidí. Vtedy som sa náhodou so sestrou-sociologičkou dostala na jeden terénny sociologický prieskum. V teréne možno zažiť neuveriteľné veci, napríklad deti, ktoré majú namiesto bábiky odrezanú zajačiu hlavu. Ale ja sa nesnažím vyhľadávať nejaké bizarnosti, moje postavy sú v podstate bežní ľudia, takí, akí fakt žijú okolo nás. Žijú inak, majú iný životný štandard a návyky a vôbec to nemusí súvisieť s ich sociálnou situáciou.“

Vaše texty majú vizuálny náboj. Nakoľko dôležité je pri písaní výtvarné videnie?
„Príbeh, ktorý píšem, vidím pred sebou rozkúskovaný na obrazové sekvencie. Snažím sa ho zachytiť tak, aby to, čo vidím, videli aj iní, aby vedeli identifikovať prostredie a mohli sa dostať na miesta, kde sa všetko odohráva. To je pre mňa dôležité, lebo miesta a predmety v prostredí príbehu nie sú anonymné, ale úplne presné, konkrétne.“

Príbeh je smutný, ale nie tragický. Dievčaťu napokon najviac porozumie starší cudzí muž. Myslíte, že skutočne dokáže nahradiť chýbajúcu materinskú lásku?
„Chcela som, aby v celom tom marazme rodinných zdevastovaných neosobných vzťahov svitla nejaká nádej. Nie sú to klasické rodinné väzby, dve staršie predstaviteľky často opakujú Jarke – nevolaj ma mama, nevolaj ma babka. Rodinné vzťahy sú úplne narušené. Ale ten jeden vzťah – dospelej Jarky a oveľa staršieho priateľa, je akýsi prísľub, že nie je všetko stratené. Nie je štandardný, ale vo svojej hĺbke a absolútnosti je krásny, očisťujúci. Taký vzťah sa nemusí rozvinúť práve medzi mamou a dcérou či babkou a vnučkou. Je to vzťah, ktorý celý príbeh zatvára v tom dobrom.“

Recenzia: Piata loď

Hlasno plakať je ľahké, ťažšie je neplakať

Monika Kompaníková do svojich príbehov umiestňuje deti, ktorým niečo chýba, a ktoré čosi hľadajú. Niekedy aj samy seba, miesto, kam patria, či miesto, kam by patriť mohli.

Svet detí je trochu iný svet. Žije si vlastným životom, dýcha a krčí sa len kúsok vedľa toho dospeláckeho, sveta strašne dôležitých stretnutí a termínov, sveta, kde vládnu hypotéky a účty, strach, sklamanie aj poddajnosť. Detský svet je svet fantázie a predstáv. Ale detský svet môže byť aj temný svet prežívaného nedostatku. Stačí, ak chýba domov a v domove to banálne, ale dôležité – láska.
Domov pritom nie sú štyri steny, domov je pocit. A s týmto pocitom, teda skôr s jeho nedostatkom, sa vo svojich knihách pohráva Monika Kompaníková. V novele Biele miesta nechala Terezu a Dávida pátrať po vlastnej identite, v novom románe Piata loď zase Jarku stvoriť útočisko.
Lenže aj tento azyl, ktorý si mladá rozprávačka príbehu vytvorí v záhrade a záhradnom domčeku, narazí na mantinely reality. Ktosi povedal, že cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami, a tak aj príbeh peterpanovského úteku sa len tak-tak neskončí katastrofou.

Ťaživé drobnosti

„Najmä nerob problémy.“ Tak sa dá asi zhrnúť komunikácia medzi zneužívanou Jarkou a jej mladou matkou, ktorú nesmie volať mama. Lepšie to nie je ani s babkou, ktorú tiež nemôže nazývať babka. „Rodina fungujúca na báze výmenného obchodu. Nič dobré sa z týchto kšeftíkov nikdy nezrodilo.“
Jarku to bolí. Želá si preto vytvoriť úkryt, nielen pre seba, ale aj pre deti zanedbané, nechcené a trpené, ktoré buď opustila matka na vlakovej stanici, alebo nie sú schopné naplniť predstavy svojich rodičov o dokonalosti. Chce si nedostatok ľudskej blízkosti vynahradiť na deťoch, Jakubkovi a Adele, i „pomocníkovi“ Kristiánovi. Je pri nich dokonca ochotná chodiť kradnúť jedlo.
Lenže ľudské teplo chce viac ako zámer. Neukotvená Jarka si v skutočnosti hľadá miesto, kam by mohla patriť. Je to jej spôsob obrany – niekedy proti maličkostiam, chýbajúcim veciam, gestám, skratkám, s ktorými dokáže Kompaníková ako autorka tak majstrovsky pracovať. Nepotrebuje veľké slová, stačí jej talent pozorovať a opísať.
Už v minulosti dokázala táto spisovateľka atmosféru, niekedy ťaživú a dusnú, vystavať z detailov a drobností. Vie to aj teraz. Až tak, že Piata loď je veľmi zručne napísané a zároveň ťaživé, depresívne čítanie.

Katarzia dobrej knihy

Nezáleží však na tom, či Piata loď je veselá, alebo skôr smutná kniha. Je to jednoducho dobrá kniha.
V literatúre, kde sa ceny udeľujú tak trošku za zásluhy a textový odpad prevalcoval všetko ostatné, len poteší existencia mladej a talentovanej autorky, ktorá si prirodzenou cestou po poviedkach a novele siahla aj na román.
Aj keď sama priznala, že táto kniha sa rodila dlho a ťažko, už len pre ten pocit katarzie sa ju vyplatí prečítať. Pretože „hlasno plakať je ľahké, ťažšie je neplakať“.

Tomáš Prokopčák
Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Kultúra

Inzercia - Tlačové správy

  1. Zlaďte vaše šperky s jeseňou
  2. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi
  3. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  4. Fresh Market má novú predajňu Sanagro. Takto to tam vyzerá
  5. Príjem vs. dôchodok. Realita, ktorú na ktorú sa treba pripraviť
  6. Šiesty titul Auto roka: komu sa podaril tento historický úspech?
  7. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy
  8. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh
  9. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY
  10. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí
  1. Duálnu prax v dm nahradilo počas pandémie online vzdelávanie
  2. Chief of Slovak Telekom: We care about the future of Slovakia
  3. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi
  4. Príjem vs. dôchodok. Realita, ktorú na ktorú sa treba pripraviť
  5. Šiesty titul Auto roka: komu sa podaril tento historický úspech?
  6. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy
  7. Kvalitné sporenie si dokážete vybaviť z pohodlia domova
  8. Tesco prináša zákazníkom potraviny za každých okolností
  9. Vedeli ste, že jablká majú svoj medzinárodný deň?
  10. Zostáva už len 7 dní na predloženie žiadosti o grant
  1. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí 20 378
  2. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 16 707
  3. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh 15 221
  4. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 13 272
  5. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár 12 679
  6. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte? 11 606
  7. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY 11 593
  8. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 11 509
  9. Ako pracujú horskí nosiči? Vstávajú ráno o štvrtej 10 695
  10. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 10 439
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Koronavírus: Matovič je s testovaním spokojný, zachytili 5 594 infekčných (minúta po minúte)

Celkový počet nakazených na Slovensku dosiahol číslo 45 155. Pandémia Covid-19 si doteraz vyžiadala 165 obetí.

Počas pilotnej fázy plošného testovania otestovali 140 945 ľudí.
Polícia bude naďalej kontrolovať dodržiavanie opatrení.
Opustené budovy

Na východe boli gigantom. Padli, keď podnik predali Čechom

Roky sa snaží nájsť nového majiteľa.

Snímka z pekárne Medea z roku 2004.
Tao Geoghegan Hart a tím Ineos Grenadiers slávi triumf na Giro d'Italia 2020.