Film, ktorý vyniesol svojich tvorcov na svetovú špičku a spoza oceánu priniesol pre vtedajšie Československo prvého Oscara. Film, ktorý mal premiéru 9. septembra 1965.
Je pozoruhodné, ako sa pri hľadaní historických koreňov a upevňovaní národného povedomia s obľubou siaha po povrchných vlasteneckých symboloch. Násilne sa vymýšľajú termíny ako „starí Slováci“, stavajú sa sochy Svätopluka, dvojkríže, ešte aj malé deti sa v školách naspamäť drvia bezduché veršíky o slovenčine z vyschnutých pier večne prebudených autorov. A ako málo – najmä ak sa láska k vlasti dostane do rúk nekompetentných politikov – sa upiera pozornosť na skvosty moderného slovenského umenia. Napríklad aj toho filmového.
Samozrejme, existujú spory alebo skôr diskusie o tom, či je Obchod na korze film slovenský alebo český - prívlastok „československý“ by bol asi nielen rozumným kompromisom, ale zodpovedá aj realite. Podstatné však je, že odráža kus slovenskej histórie. Problém je možno v tom, že ide o históriu, na ktorú nemôžeme byť pyšní, no na druhej strane ju nemožno obísť. A práve poctivá sebareflexia temných stránok minulosti, v tomto prípade éry vojnového slovenského štátu, posúva vo vývoji dopredu jednotlivca aj spoločnosť.
Kádár
Samozrejme, vlastným vývojom prešli aj samotní tvorcovia filmu, predovšetkým známa dvojica režisérov Ján Kádár a Elmar Klos. Neobvyklá je už skutočnosť, že pracovali v tandeme. Svoju spoluprácu prirovnávali k zohratému páru na tenisovom kurte – hráči sa dopĺňajú v tom, čo vedia, ale aj v tom, čo nevedia. Každý z nich vie, v čom sa na toho druhého môže spoľahnúť, ale tiež, v čom ho má podporiť. Sympatické je, že sa dlho delili nielen o prácu, ale aj o spoločný honorár určený osobe režiséra.
Ján Kádár sa narodil 1. apríla 1918 v Budapešti a po pokusoch o štúdium práva sa nakoniec v Bratislave v roku 1938 dostal na filmovú školu Karola Plicku. Presnejšie išlo o Celoročný denný kurz pre kinetickú fotografiu a kinematografiu, ktorý vznikol na oddelení fotografie bratislavskej Školy umeleckých remesiel. A okrem Kádára bol jej žiakom napríklad známy výtvarník a karikaturista Viktor Kubal. Išlo o prvé filmové učilište vo vtedajšej Československej republike.
Elmar Klos, Jozef Kroner, Ida Kamińska a Ján Kadár. Dvaja režiséri a dvaja herci na
pražskom letisku po návrate z USA, kde si vyzdvihli sošku Oscara (1966)
Vzhľadom na svoj židovský pôvod sa Kádár počas druhej svetovej vojny ocitol v pracovnom tábore. Povojnové týždne a mesiace zachytil v dokumente Na troskách vyrastá život, ktorý je jeho prvým filmovým dielom. V roku 1946 začal pôsobiť v pražskom Barrandove ako scenárista a asistent réžie. O tri roky neskôr dokončil ako režisér svoj prvý hraný celovečerný film – budovateľskú komédiu Katka o jednoduchom vidieckom dievčati, ktoré osobnostne dozrieva v prostredí veľkej továrne. Oveľa významnejšie,ako toto zabudnuté dielo poplatné dobe svojho vzniku však pre Kádára bolo stretnutie s o osem rokov starším spolupracovníkom Elmarom Klosom, s ktorým od roku 1952 tvorili nerozlučnú dvojicu.
Klos
Elmar Klos sa narodil 26. januára 1910 v Brne a už jeho rodičia sa svojsky zapísali do histórie. Patrili totiž medzi prvé rozvedené manželské páry novej Československej republiky. Z Uherského Hradišťa, kde býval, odišiel študovať právo do Prahy, štúdium však nedokončil. Zato sa dostal príležitostne do kontaktu s filmom.
Jeho babičkou bola známa divadelná herečka Marie Laudová-Hořicová a Klos sa tak dostal do spoločnosti hercov a „ľudí od filmu“, ako sedemnásťročný sa dokonca podieľal na písaní scenárov. Po krátkej kariére úradníka Sociálnej poisťovne vyhral konkurz na vedúceho filmovej skupiny, ktorý vypísal sám Baťa. Vplyvný továrnik poslal po mladého spolupracovníka do Prahy dokonca lietadlo!
V Zlíne nakrúcal reklamy – napríklad štvorminútový reklamný film o pneumatike značky Baťa, v ktorom sa objavil aj Vlasta Burian. Postupne sa však dostal aj k filmovým dokumentom. Tými najpresvedčivejšími boli filmy o postupnom nacistickom súmraku nad érou medzivojnového Československa. Spolu s americkými filmármi nakrúcal dokument o tragédii sudetonemeckých oblastí.
Vo vlastnom projekte Andrej Hlinka o sebe podrobil kritickému pohľadu vtedajšiu slovenskú reprezentáciu a v snímke Posledné leto TGM zachytil koniec éry prezidenta Masaryka (podľa časopisu Instinkt sa Klos s Masarykom stretol ako študent počas prechádzky v Prahe. Išlo však o stretnutie náhodné, keď Klos na Štefánikovom moste narazil do staršieho muža, ktorý ho napomenul: „Mládenče, nepočul si nič o nepriestupnosti hmoty?“ Hlas patril Masarykovi...).
Po vojne sa Klos stal riaditeľom Krátkeho filmu, venoval sa politickým agitkám (titul IX. zjazd KSČ hovorí za všetko), viedol disciplinárnu radu Zväzu československých filmových pracovníkov, ktorá účtovala so skutočnými či údajnými kolaborantmi. Kľúčové preňho bolo stretnutie s o osem rokov mladším spolupracovníkom Jánom Kádárom, s ktorým od roku 1952 vytvorili nerozlučnú dvojicu.
Ján Kadár si preberá sošku Oscara z rúk herca Gregoryho Pecka
Kádár a Klos
Spájali ich nielen tvorivé, ale aj politické sympatie - obaja po vojne uverili v komunistickú budúcnosť. Klos s odstupom času, už po novembri 1989, vysvetľoval túto etapu svojho života naivným presvedčením, že všetko bude fungovať ako u Baťu, akurát s ešte väčším sociálnym akcentom. Bola to reakcia na prežité vojnové hrôzy a zašla až tak ďaleko, že Kádár a Klos boli členmi nielen KSČ, ale aj Ľudových milícií. (Členstva sa však vraj vzdali, keď sa dozvedeli, že milicionári na pripravovanú protestnú akciu občanov fasovali ostré náboje).
Paradoxne, obaja tvorcovia zo svojho presvedčenia nielenže rýchlo vytriezveli, ale sami pocítili neúprosnosť, neľudskosť a hlúposť komunistického režimu, s ktorým sa zákonite skôr či neskôr museli dostať do konfliktu.
Samozrejme, najskôr vytvorili svoje prvé spoločné dielo, komunistickú agitku Únos. Prostoduchý príbeh o skupine imperialistických agentov, ktorí unesú lietadlo na trati Ostrava-Praha, vtedajšia tlač označila za „film, ktorým sa naša kinematografia zapojila do boja za mier“.
Ako píše kritika v časopise Filmový prehľad z roku 1953, „Únos ukazuje odpornú tvár domácej reakcie a súčasne odhaľuje hladkú, ale nemenej protiľudskú tvár zahraničných principálov našich rozvratníkov“. Našťastie, vďaka udatnému poslancovi Horvátovi aj americkému seržantovi Havelkovi, ktorý ukáže, že „existuje aj druhá Amerika, odlišná od Ameriky agentov FBI a CIC“, všetko dobre dopadne.
„A každý pokrokový divák si s úľavou vydýchne, keď nás posledné zábery filmu zanesú do Ostravy, k nám domov, do zeme mieru a pokroku“. Dnešný divák si predovšetkým vydýchne, že Kádár a Klos prekročili svoje tiene a postupne začali nakrúcať filmy umelecky hodnotnejšie.
Od Marsu na sabinovské korzo
Hoci sa to na prvý pohľad nezdá, prísnejšie kritériá znesie ďalšia notoricky známa budovateľská agitka, Hudba z Marsu (1955). Azda niet diváka, ktorý by nepoznal príbeh amatérskej dychovky vedenej iniciatívnym odborovým predákom v podaní Jaroslava Marvana a privádzanej k muzikantskej gramotnosti trpezlivým vedením hudobného skladateľa stvárneného Oldřichom Novým.
Napriek jasne socialistickej zápletke (súdruhom robotníkom nestačí plniť plán, ešte si zmyslia založiť aj hudobné teleso, aby napokon dokázali, že sú rovnako dobrí ako „študovaní hudobníci“) v sebe film skrýva už aj náznaky satiry. A predovšetkým ponúka dobré herecké výkony a podmanivé zábery na vinársku oblasť Českého stredohoria.
Napriek rozporuplným hodnoteniam filmu bolo jasné, že Kádár a Klos majú ambície smerovať k hodnotnejšej umeleckej výpovedi. Tou bola už v roku 1958 komédia Tri želania – taká ostrá, že sa dočkala päťročného zákazu premietania. Do hlavných úloh čiernobielej snímky obsadila režisérska dvojica chorvátskych hercov – Tatjanu Beljakovovú a Rade Markoviča (zomrel len pred niekoľkými dňami, 11. septembra 2010, vo veku takmer 89 rokov).
Rozprávkový deduško v podaní Bohuša Záhorského (vtedy v skutočnosti iba 49-ročného) predstavuje vtipnú paralelu s komunistickým režimom, ktorý sľuboval krajšie dnešky i zajtrajšky. Rovnako nemilosrdne film odhaľuje obrovský kontrast medzi oficiálne proklamovanými ideami a skutočnosťou.
Čo je však podstatné, nešlo len o plytkú agitku tentoraz namierenú na „socialistické nešváry“, ale o plnohodnotnú vtipnú absurdnú komédiu s mladým Vlastimilom Brodským v jednej z hlavných úloh. Tým viac bolo jasné, že dvojica K + K ešte len smeruje k svojmu tvorivému maximu. A po vojnovom filme Smrť sa volá Engelchen (1962) nakrútenom podľa literárnej predlohy Ladislava Mňačka prišiel vrchol v podobe malého obchodíka na sabinovskom korze.
Jozef Kroner, Jiří Voskovec a Elmar Klos počas párty po odovzdávaní Oscarov.
Stretnutie muselo byť iste veľmi zaujímavé, pretože Jiří Voskovec bol emigrantom,
ktorý ušiel z Československa pred komunizmom, Elmar Klos bol zas členom KSČ,
ktorý zostal strane verný aj po tom, čo ho kopli do zadku a musel prestať nakrúcať filmy
Kde sa berie ľudské zlo
Obchod na korze sa stal vrcholným dielom českej a slovenskej kinematografie vďaka vzácnej súhre niekoľkých okolností. Dvojica Kádár a Klos si predovšetkým vybrala silnú tému – deportácie židov. Vojnové utrpenie či kolaborácia s nacistickým režimom predstavovali pre oboch tvorcov nielen silný historický materiál, ale najmä vlastnú životnú skúsenosť. To isté platí pre autora literárnej predlohy – spisovateľa a scenáristu Ladislava Grosmana.
Grosman sa narodil v Humennom, vyrastal v rodine židovského obchodníka s kožami a druhá svetová vojna ho zastihla krátko pred maturitou. Takmer všetci jeho príbuzní zahynuli pri bombardovaní Ružomberka v roku 1944. Samotného Grosmana zaradili počas slovenského štátu do vojenskej služby bez zbrane, odkiaľ sa neúspešne pokúsil ujsť. Poslali ho do tábora nútených prác, istý čas žil v ilegalite v horách. Po vojne sa presťahoval do Prahy, kde pracoval ako redaktor a scenárista až do septembra 1968, keď emigroval do Izraela.
Film však zďaleka nie je len reflexiou konkrétnej tragickej historickej udalosti. Je presvedčivým apelom proti akejkoľvek forme totality a násilia. Je dokonalou anamnézou aj analýzou ľudského zla v jeho najhlbšej podstate - odhaľuje, kde sa zlo berie v ľudskej duši a ako nenápadne za vhodných podmienok prerastá do organizovanej formy.
Hlavný hrdina Tóno Brtko predsa nie je zlý človek. Ocitne sa pod tlakom okolia a menovite svojho švagra, ktorý ho „navlečie“ do arizácie obchodíka s galantériou patriaceho Rozálii Lautmannovej. Stará hluchá židovská vdova žije uzavretá vo svojom vlastnom svete, do ktorého akosi nedolieha besnenie vojny, deportácií a protižidovských pogromov.
Brtka teda zamestná ako pomocníka. Neakceptuje ho ako majiteľa a on nevie presadiť svoju autoritu. Nedokáže nájsť východisko nielen v konkrétnej situácii, ktorá sa nevyhnutne rúti do katastrofického konca, ale ani v rámci systému, ktorý nastolil neľudské a necivilizované pravidlá.
Práve v tom spočíva tragédia Brtka aj Lautmannovej – obaja sa bez vlastnej viny ocitli v zajatí nehumánneho prostredia. Za iných okolností, v slobodnom svete, mohli byť tí istí ľudia spokojní a šťastní, čo vystihuje snový obraz v samom závere filmu, keď obaja protagonisti po smrti vychádzajú z obchodu von na námestie obklopení idylickou atmosférou.
Doma neboli prorokmi
Okrem originálneho režisérskeho prístupu Kádára a Klosa film pozdvihli do výšin filmového neba herecké výkony hlavných protagonistov – nezabudnuteľného (a vtedy iba 39-ročného) Jozefa Kronera a židovskej herečky Idy Kamińskej (1899 až 1980). Charizmatická rodáčka z Odesy dlhý čas po druhej svetovej vojne pôsobila v Poľsku, kde viedla Štátne židovské divadlo – v tom čase zrejme jediný židovský divadelný súbor so stálou scénou.
Po roku 1968 sa usadila v Spojených štátoch. Vo filmoch sa objavovala menej a československý Obchod na korze ju doslova preslávil. Presvedčivé boli aj herecké výkony Martina Gregora, Františka Zvaríka a mnohých ďalších. Skvelou kulisou tragického príbehu, v ktorom nechýbal ani vtip, či dokonca čierny humor (Terka, baterka, tabaterka...), bolo námestie v Sabinove, kde sa film nakrúcal. Obchod na korze sa už 24. januára 1966 dočkal premiéry v USA a napokon získal aj prestížneho Oscara za najlepší cudzojazyčný film roka 1965.
Samozrejme platí známe príslovie, podľa ktorého doma nik nie je prorokom. Kádár a Klos síce priniesli pre československú filmovú tvorbu tie najcennejšie vavríny, na druhej strane však už v tom čase mali „pošramotený“ kádrový profil.
Ich spoluprácu ukončil august 1968. Po okupácii emigroval Kádár do USA, Klos ostal v Prahe, no bol nútený odísť do dôchodku. A Obchod na korze putoval na dvadsať rokov do trezoru. Predstavoval totiž príliš silné podobenstvo namierené proti akémukoľvek totalitnému režimu.
Dvojica už nestihla zrealizovať svoje ďalšie plány, napríklad sfilmovanie Čapkovho románu Vojna s mlokmi či legendárnej prózy Ladislava Mňačka Ako chutí moc. Neveľmi vydarenou bodkou za ich spoločnou tvorbou bol málo známy film Túžba zvaná Anada.
Kádár v USA nakrútil ešte päť filmov. Zomrel 1. júna 1979 ako 61-ročný a treba povedať, že do veľkej miery zabudnutý. Klos ostal v Prahe a písal napríklad rozbory nových českých filmov pre vtedajšieho riaditeľa Barrandova. Príslovečné bolo podľa časopisu Instinkt mimoriadne stručné hodnotenie, keď uviedol: „Dnes som videl dva filmy. Jeden je vraj veselohra, druhý horor. Pri prvom som sa nesmial, pri druhom som sa nebál“.
Po novembri 1989 mal Klos v úmysle napísať a vydať pamäti, ale nestihol to – zomrel 19. júla 1993.
Rozália Lautmannová (Ida Kamińska) a Tóno Brtko (Jozef Kroner)
v jednej z vrcholných scén Obchodu na korze
Dodnes jediný a jedinečný
Dodnes sa vedú diskusie o tom, kto z dvojice bol skutočným lídrom, no sú zrejme zbytočné. Podľa svedectiev bol Kádár „režisérom v teréne“, ktorý bol na pľace a pracoval s hercami, zatiaľ čo Klosove ťažisko pôsobenia spočívalo skôr pri prácach na scenári, a tiež v strižni. Okrem toho ešte údajne krotil svojho kolegu, keď nakrúcanie prežíval príliš emocionálne.
Podstatné je, že vytvorili niekoľko nezabudnuteľných filmov a predovšetkým ten jeden-jediný, ktorý sa stal majstrovským kúskom filmárskeho umenia, ale tiež univerzálnou umeleckou výpoveďou o tom, ako ľahko nedostatok citlivosti k základným hodnotám, k slobode a k ľudskému životu, prerastá do historických tragédií drviacich vo svojom krvavom súkolí stovky či milióny individuálnych ľudských osudov.
Je to myšlienka stále aktuálna – pokým budú existovať akékoľvek snahy potláčať ľudskú slobodu v mene akejkľovek ideológie či osobného prospechu. Aj preto Obchod na korze predstavuje cennejšie výchovné posolstvo než národné symboly či preambula ústavy.
Korzo prežilo, bociany nie
Obchod na korze sa dočkal aj viacerých divadelných spracovaní. Na motív pôvodnej literárnej predlohy Ladislava Grosmana napísala rovnomennú divadelnú hru Alta Vášová. Uvádzalo ju prešovské Divadlo Alexandra Duchnoviča a tiež Ochotnícky súbor pri MsKS v Sabinove. Prečo si filmový štáb vlastne vybral toto mesto?
V lete roku 1964, kedy sa Obchod na korze nakrúcal, bol Sabinov len minimálne dotknutý výstavbou. Jeho námestie teda verne pripomínalo kolorit z čias druhej svetovej vojny. Pôvodný obchod na korze sa po novembri 1989 dočkal rekonštrukcie, dnes nakrúcanie pripomína pamätná tabuľa.
Mesto Sabinov tiež zriadilo kultúrne centrum Na korze, ktorého súčasťou je i stála expozícia venovaná slávnemu oskarovému filmu. Za obeť modernej doby padlo akurát tradičné hniezdo bocianov, ktoré vidno dokonca aj na filmových záberoch spred 46 rokov. Mesto sa rozhodlo presunúť ho inde kvôli kolotočom...
