Začala sa dlho vopred diskutovaná provokatívna výstava. Predovšetkým Rudolfinum, ale aj ďalšie priestory v Prahe, Brne a Plzni, sa naplnili najbizarnejšími umeleckými dielami. Niektoré pobavia, iné vydesia a z niektorých vám môže prísť aj zle.
PRAHA. Medzinárodná prehliadka Decadence Now! Za hranicí krajnosti nadväzuje na projekt V barvách chorobných, v ktorom kurátor Otto M. Urban predstavil dekadentné tendencie v českom umení prelomu 19. a 20. storočia.
Na začiatku bol Goya
Zobrazovanie hraničných tém ako smrť, bolesť, škaredosť, erotika, choroba alebo šialenstvo môžeme pozorovať už v antike, renesancii či manierizme. Podľa Urbana však o pojme dekadencie možno hovoriť až od konca 18. storočia. Vtedy totiž začalo byť bežné zobrazovať vyhrotené, extrémne a provokatívne otázky spojené s ľudskou existenciou priamo, bez ich zastrešovania náboženskými alebo mytologickými motívmi. Túto tendenciu podľa neho reprezentuje ako prvý Španiel Francisco Goya (1746 - 1828).
Decadence Now! sa zameriava na aktuálne umenie. Popri zvučných menách svetovej výtvarnej scény ako Mathew Barney, Damien Hirst, Jeff Koons, Catherine Opie, Orlan, Cindy Sherman alebo Joel-Peter Witkin sú tam tiež práce českých autorov Josefa Bolfa, Václava Jiráska, Ivana Pinkavu či Marka Thera. Slovenskú scénu zastupuje Martin Gerboc, výtvarník, ktorého prevažne tmavočervené figurálne kompozície často zobrazujú sadomasochistické témy.
Rovnako ako V barvách chorobných ani terajšia výstava v Rudolfine nie je členená chronologicky ani monograficky, ale je komponovaná do piatich tematických kapitol s názvami Krajnosť seba: Bolesť, Krajnosť tela: Sex, Krajnosť krásy: Pop, Krajnosť mysli: Šialenstvo, Krajnosť života: Smrť.
Rad autorov vedome nadväzuje na staršie vzory: Yasumasa Morimura takmer doslovne parafrázuje Goyovho Saturna požierajúceho svojho syna (1819 - 1823), obdobne Jake a Dinos Chapmanovci vo svojich často hravých, s hodinárskou precíznosťou zostavených objektoch vychádzajú z Goyových drastických záznamov hrôz vojny.
Morbídny barok sa divákovi prihovára z ponurých, romanticky zahmlených fotografií takmer neživých tvárí Václava Jiráska. Barokové motívy rozvíja tiež kráľ morbídnych zátiší, americký fotograf Joel-Peter Witkin.
Tematické delenie výstavy prináša so sebou logicky aj neduhy. Vedľa seba sa totiž nachádzajú diela vytvorené v rôznych, niekedy až príliš rozdielnych politických, náboženských a spoločenských kontextoch.
Tak je to napríklad v diele Jürgena Klaukeho Pozdravy z Vatikánu, tematizujúceho pokrytecké kresťanstvo spojením s erotikou a fetišizmom.
Toto dielo vzniklo v konzervatívnych 70. rokoch, nachádza sa však v spoločnosti vyestetizovaného cyklu Krížová cesta dvojice David Bailey & Damien Hirst, diela zo súčasnosti, kde sú takéto provokácie takmer módnou samozrejmosťou.
Nezostať len na povrchu
Hoci Otto M. Urban tvrdí, že výstava by mala hovoriť sama za seba, bez znalostí kontextu niektorých prác sa nezaobídeme. S prezieravým úsmevom prejdeme Hitlera ako rohožku pred kozubom dovtedy, než si uvedomíme, že toto dielo zhotovil umelec Boaz Arad z Izraela. Rovnako tak zafunguje autoportrét Roberta Mapplethorpa či čierne maľby Keytha Haringa vytvorené v čase, keď obaja umierali na AIDS.
Ambiciózny projekt, ktorý dúfa v medzinárodnú návštevnosť, diváka pravdepodobne nezanechá chladného. Bola by však škoda zostať len pri pocite prvoplánovaného šokovania, to určite nebolo cieľom všetkých umelcov ani kurátora.
Určite stojí za to nechať na seba pôsobiť napríklad silnú výpoveď Francúzky Orlan prostredníctvom jej Kresby krvou alebo röntgenové autoportréty Damiena Hirsta.
Umelecké dielo podľa Urbana predstavuje ideálny spôsob na vyjadrenie najtemnejších stránok ľudskej existencie. Pozrite sa spolu s dekadentným umením do svojej duše. Ale nezľaknite sa, čo tam nájdete.
