Nič nie je v duši stratené, poznamenal Carl Gustav Jung. Spomenula som si na tieto jeho slová na výstave Rozsvietiť svetlo znamená, že všetko, vrátane nás, začne vrhať tieň. No zároveň to môže znamenať, že uvidíme niečo krásne, niečo z iného sveta. A že čokoľvek, čo sa potme stratilo, môže byť opäť nájdené.
V tomto zmysle je koncept kurátorky Zsófie Kiss-Szemán v Galérii mesta Bratislavy prepojením mnohých svetiel do jediného. Vyberala opatrne aj s prehľadom, a tak sa môžeme zadívať do skrytej tváre mnohých vynikajúcich umelcov. Neprekáža mystická Palugyaova Golgota (na snímke) a súčasne Dobešova Štruktúra alebo temné svetlo Gudernovho Chorého. Rovnako oprávnene tu našli miesto napríklad aj najnovšie inštalácie Jany Želibskej a Ladislava Čarného.
Takmer sto diel od 57 autorov je výzvou, aby sme nielen spoznali hru svetla a tieňa v umení a v umelcovej duši, ale aj svoj vlastný, tienistý charakter. Postrčení cez okraj môžeme padať alebo letieť – rýchlosťou svetla.
