Kríza stredného veku prinútila nemeckého filmára uvažovať nad novými formami rodiny. Hovorí o tom vo filme Drei – Traja.
BENÁTKY, BRATISLAVA. Vznešené predstavy o jednom a jedinom ľúbostnom vzťahu si možno aj nemecký režisér Tom Tykwer vypočuje rád. Ale dojatý z nich nebude. Naopak. Ak by ho niekto nútil ospevovať ho, považoval by to za citový fašizmus. Pretože on si myslí toto: „Spektrum ľudských pocitov je nekonečne bohatšie, ako jeden vzťah v sebe dokáže uchopiť a uniesť.“
On, ona a onTykwer mal tridsaťtri rokov, keď sa preslávil s filmom Lola beží o život. O štyri roky neskôr zvíťazil na festivale v Berlíne s drámou Nebo a potom nakrútil americký veľkofilm Parfum: Príbeh vraha. Pomaly pritom vstupoval do obdobia, ktorému sa hovorí, že je to kríza stredného veku. Pripustil to, keď si raz ráno pri vstávaní uvedomil, že už sa nedá povedať, že sa vzďaľuje od svojho dňa narodenia. Že už skôr treba povedať, že sa blíži k dátumu svojej smrti.
Ale keďže má stále iba štyridsaťpäť, ešte sa to na jeho filmografii neprejavuje ani veľmi dramaticky, ani tragicky vážne. Film, ktorý ukázal na festivale v Benátkach, je skôr takou milou úvahou nad životnými stretnutiami. Takými, čo vyzerajú úplne banálne, ibaže so sebou pritiahnu aj zásadné zmeny a zásadne nové možnosti.
Film sa volá Drei – Traja, takže aj z tejto informácie je zrejmé, že to nie je ukážka tradične chápanej nemeckej rodiny. Tykwerov ľúbostný vzťah tvoria tri osoby. Manžel, manželka a muž, do ktorého sa obaja zaľúbia. On na plavárni, ona na vedeckej konferencii. A keďže to pred sebou všetci traja navzájom taja, nikto z nich nevie, že ich láska má trochu košatejšiu formu, ako by predpokladali. Čo urobia, keď to zistia?
Držíme sa vzťahových noriem, lebo inú alternatívu ešte nemáme.
Tom Tykwer
Ako spolu žiť„Povedal by som, že je to romantická komédia,“ povedal po premiére Tykwer. Ak hovoríme o nemeckej kinematografii, v tomto žánri nevzniklo veľa filmov, ktoré by sa dali označiť za skvosty, čo očarili svet. Ani tento film ním nie je, ale Tykwerovi nemožno odškriepiť, že sa celkom elegantne a nenásilne podujal načrtnúť spôsoby, ako sa dá spolu žiť. Ktovie, možno mu raz za to bude niekto vďačný.
Pôvodne to vraj mal byť úplne vážny film, v ktorom by sa Tykwer nechal uniesť svojou fascináciou nad tým, ako náhodne a podivne v nás vznikajú emócie. Ale pri nakrúcaní sa vraj veľa nasmial a dovolil, aby taký tón prešiel aj do filmu. „To, čo považujeme za tragické, predsa zároveň môžeme považovať za groteskné,“ hovorí.
Iná téma už nastane, keď sa začne uvažovať nad tým, či je Drei ozaj aktuálny film, alebo či sú Tykwerove úvahy nemiestne, či dokonca nepodstatné. „Ja sám som za monogamný vzťah, ale aj tak vidím, že už žijem inak ako generácia mojich rodičov. Skúsil som sa teda postaviť proti zbožnému lipnutiu na vzťahových normách. Model, v ktorom nás spoločnosť núti žiť, sa mi zdá byť po záručnej lehote, držíme sa ho len preto, že žiadnu inú alternatívu nemáme. Preto tento film nemá koniec. Na jeho konci je vlastne začiatok.“
