V pesimizme je nádeje až-až. Len nie pre každého

Oleg Pastier sa drží rady dôstojníka bývalej ľudovej armády: Deň má dvadsaťštyri hodín a ešte aj noc.

Oleg Pastier (1952), básnik, editor, vydavateľ. Počas normalizácie spoluvydával samizdatové časopisy a knihy, v súčasnosti je šéfredaktorom časopisu Fragment a jeho knižnej edície. Je autorom básnických zbierok Plot, Oko za zub, Možno a ďalších, knižného(Zdroj: Peter Procházka)

V minulom režime bol ústrednou postavou slovenského občianskeho samizdatu, s čím bola spojená aj nepríjemná pozornosť Štátnej bezpečnosti. To, čo vtedy dokázala len hŕstka odvážlivcov, však nepovažuje za aktívny odpor, ale skôr len za hľadanie možností znesiteľnejšieho prežívania v priestore obohnanom ostnatým drôtom. Svoj samizdatový Fragment spolu s neodmysliteľnou knižnou edíciou dokázal aj po jeho zoficiálnení udržať pri živote dodnes. OLEG PASTIER.

V jednej zo svojich básní píšete, že možno dejiny visia na šnúrke babylonského času, a preto básnik nie je demokrat, lebo škárou medzi rokmi uvidel demokratov, ktorí zorganizovali zákon a padajú strmhlav na vrchol. Je to už staršia báseň, platia jej slová aj dnes?

„Samozrejme, že platia! S plnými ústami heslovitej demokracie sa rok čo rok štverajú po nezákonných rebríkoch nedočkaví snaživci, aby dosiahli pofidérny vrchol moci. A potom, keď padajú strmhlav do bahna každodennosti, skučia a nariekajú, aká je tá demokracia vrtkavá. Aj po dvadsiatich rokoch môžeme s ľútosťou konštatovať, že slovo demokracia je iba bezobsažným politologickým termínom a zákon zhlukom nezrozumiteľných slov hodných babylonského posmechu."

Je teda váš dnešný pohľad pesimistický, či nebodaj apokalyptický, alebo realistický. Je v ňom nádej?

„V pesimizme je nádeje až-až. Len nie pre každého. „Som optimista vo svojom pesimizme," napísal ktosi. A realistická apokalypsa nás každodenne dvíha zo sedadiel, len čo si pustíme televízne spravodajstvo. Máme tie masakre, lži a podvody ako na dlani a už sa ani nepokúšame niečo s tým a proti tomu urobiť. Iba konštatujeme. Nebúrime sa. Pasívne prijímame a konzumujeme. Niekde pod týmito beznádejnými nánosmi arogantnej politickej a ekonomickej manipulácie musíme začať hľadať tú štipku nádeje, ktorá čaká na znovuobjavenie. Nikto ju za nás nenájde, neuvedie do života."

Ako aktívny odporca vtedajšieho režimu máte zrejme vyššie nároky na stav demokracie než ostatní. Či nie?

„Aktívni odporcovia minulého režimu iba vydávali knihy a časopisy, ktoré nepodliehali kritériám znormalizovaného, totálne reálneho socializmu. Organizovali nezávislé výstavy, počúvali hudbu, ktorá im netrhala uši beznádejne neoriginálnou komerciou, hrali pozerateľné divadlo a točili skvelé filmy v dnes už nepredstaviteľných technických podmienkach. Bol to aktívny odpor? Z môjho pohľadu skôr hľadanie možností znesiteľnejšieho prežívania v priestore obohnanom ostnatým drôtom. Iní hľadali iné únikové cesty. V oficiálnej aj polooficiálnej sfére. Koncom 80. rokov minulého storočia už mali toho nefungujúceho režimu plné zuby dokonca aj mladí, perestrojkou nakazení členovia komunistickej strany! Len sa nevedeli alebo nedokázali zbaviť starých osvedčených papalášov. A či mám vyššie nároky na stav dnešnej slovenskej demokracie než ostatní? Nemám. Platím dane a odvody štátu s chronicky kolabujúcim zdravotníctvom, štátu, v ktorom sa genocída prírody obhajuje ako dlhodobý podnikateľský zámer. O neúcte k úrodnej pôde, ktorá by nás mohla všetkých luxusne uživiť, radšej pomlčím. Dodržiavam zákony a rešpektujem ústavu. Ako drvivá väčšina občanov. A čo z toho? Toto už nie je o vyšších nárokoch, ale o elementárnom prežívaní."

S vydávaním samizdatu, teda časopisu i kníh, ste začali na prelome 70. a 80. rokov. Zohrali tu úlohu dôvody viac politické, alebo "len" túžba po inej kultúre a inom umení, než bolo to oficiálne?

„Niečo som už naznačil v predchádzajúcej odpovedi. Po auguste 1968, keď dostala ľudská tvár čiastočne poľudšteného socializmu po pysku od moskovského medveďa, prišlo medziobdobie bezradnosti. Vyčkávalo sa, čo bude. A bolo všeličo. Normalizovalo sa jedna radosť. Nepoddajní spisovatelia, herci, filmári a divadelníci, rozhlasoví a televízni redaktori, pedagógovia, novinári a zabávači boli prinútení hľadať si iné živobytie. Čitateľné časopisy, knihy a filmy išli do šrotu alebo pod zámok. Aby nerušili, nevyrušovali priemerných a podpriemerných. Niektorí z takto postihnutých riešili neriešiteľné situácie útekom za hranice, iní vnútorným exilom. My sme toto všetko riešiť nemuseli. Boli sme mladí, do ničoho sme sa ešte nestihli zamočiť. Ale o to viac nás to štvalo. Normalizátori nám vzali autentickú, zaujímavú kultúru a čoraz neodbytnejšie začali okolo seba šíriť sivosť a clivotu. Kto sa priečil, s tým zatočili. Vedeli ako. My sme sa priečili. Aj za cenu zatočenia. To je všetko."

Na začiatku bol časopis Kontakt, ktorý ste pripravovali spolu s Jánom Budajom, Igorom Kalným, Vladimírom Archlebom, Jiřím Oličom, Tomášom Petřivým a Jaroslavom Štullerom, postupne sa ten okruh rozširoval o ďalších, no po dvoch rokoch ste s jeho vydávaním prestali.

„Najskôr sme samizdatovú produkciu prijímali pasívne. Čítali sme české a poľské časopisy a knihy na prieklepovom papieri. Budaj a Petřivý v tom čase organizovali rôzne pouličné výtvarné akcie, Kalný, Štuller a iní maliari vystavovali v bytoch a v parkoch. Kto čo napísal, vydal v strojopisnej podobe. A to bol prvý krok k samizdatovému časopisu. Za tie dva roky neistej existencie tohto časopisu sa podarilo viac, ako sme očakávali: komunita sa rozrástla, sprofesionalizovala. Vedeli sme, že sa dá viac a lepšie."

Vo vydávaní kníh ste však pokračovali. Bolo to technicky jednoduchšie, či, so zreteľom na problémy s ŠtB, bezpečnejšie?

„Vydávanie kníh nepodliehalo tým istým pravidlám ako vydávanie časopisov. Na to stačil jeden človek, ktorý mal písací stroj a trochu odvahy. Problémy s orgánmi, ktoré mali - dodnes neviem prečo - označenie štátna bezpečnosť, sa začali neskôr, keď sme prešli od náhodných vydaní k systematickejšiemu šíreniu samizdatovej produkcie. Kto sa pohyboval v tejto komunite, skôr či neskôr skončil na výsluchu na „Februárke", kde nepretržite ordinovala policajná predĺžená ruka jednej strany. Ale aj tak sa nám podarilo vydať viac ako dvesto kníh."

Časom však opäť ožili časopisy, už sa objavuje názov Fragment a popri ňom periodikum K... Nebol to luxus, že tých pár schopných a odvážnych ľudí takto trieštilo svoje sily?

„Boli aj iné časopisy. Napríklad Altamira. Vyšli síce iba dve čísla, ale aj tak netreba na to zabúdať. Časopis Fragment začala vydávať stará redakcia Kontaktu, ktorú nezištne podporoval František Mikloško; v časopise K pôsobili Jano Budaj, Martin Šimečka a Ivan Hoffman. Asi po roku sme toto nezmyselné trieštenie síl ukončili zlúčením. Tak a preto vznikol aj názov Fragment K."

Aká bola spolupráca so staršou literárnou generáciou, s autormi, ktorých ste vydávali knižne?

„Časopis publikoval texty spisovateľov, ktorí nemohli alebo nechceli vidieť svoje mená v oficiálnych normalizačných periodikách. Vo Fragmente sa stretli autori niekoľkých generácií: Dominik Tatarka, Ivan Kadlečík, Hana Ponická, Milan Šimečka, Jiří Olič, Pavol Matejovič, Martin Šimečka, František Mikloško, Jozef Jablonický, Ivan Hoffman a mnohí ďalší."

V Čechách bola tradícia samizdatu vďaka Bondymu už od 50. rokov, hoci vtedy mal len funkciu skôr dokumentačnú, neskôr existovalo viacero skvelých knižných edícií i významné časopisy. Aké boli vaše kontakty s nimi?

„Tam boli samizdatové aktivity oveľa živšie. Každá skupina a skupinka si vytvorila nejakú publikačnú platformu. Vaculík vydával časopis Obsah a knižnú edíciu Petlice, Havel Edici expedice, underground pod velením Egona Bondyho a Františka Stárka legendárne Vokno, najmladšia generácia prišla koncom 80. rokov s vynikajúcou Revolver Revue. K tomu neodmysliteľne patril aj hudobný samizdat a výtvarnícke akcie. Ja som v tom čase dosť intenzívne spolupracoval s pololegálnou Jazzovou sekciou. Málokto vie, že ich niektoré knihy (Prípad Wagner, Kunderovo DADA) sa podarilo vyrobiť v Bratislave a potom tajne prepraviť do Prahy. Karel Srp a Joska Skalník skončili síce vo väzení, ale Jazzová sekcia fungovala ďalej. Naše vtedajšie kontakty boli úprimne a priateľsky rovnoprávne. Rovnako aj s Poliakmi, ktorí boli po Jaruzelského prevrate v decembri 1981 zahnaní do tvrdej ilegality."

V novembri 89 bol pre ľudí, predtým aktívne vystupujúcich proti komunistickému režimu, celkom prirodzený prechod do politiky. Nelákalo vás to?

„Politik musí mať niekoľko žalúdkov. Ja mám - zatiaľ - iba jeden. A ten si strážim ako oko v hlave. V politike je pusto a nevľúdne, hašterivo. Aj tí najstatočnejší po určitom čase podľahnú v politickej aréne kompromisom a úhybným klamstvám a s nami - ich voličmi - často zaobchádzajú ako s trpenou bandou nesvojprávnych idiotov. Je na tom niečo lákavé?"

Po revolúcii sa cesty mnohých príslušníkov protikomunistického vzdoru rozišli. Ako je na tom komunita bývalého samizdatového Fragmentu?

„November 1989 otvoril okná a dvere. Mohli sme slobodne robiť všetko, čo sa dovtedy považovalo za protištátne a trestné, a ísť, kam sa nám zachcelo. A potom sa znovu stretnúť alebo nestretnúť. V demokracii je zodpovedný každý sám za seba a za to, čo vyprodukuje. Väčšine z nás sa podarilo politike vyhnúť veľkým oblúkom. Pokračovali sme vo vydávaní Fragmentu a jeho knižnej edície. Pribudli nové priateľstvá s mnohými autormi, ktorí do Novembra publikovali oficiálne. Nemuseli sme si nič vysvetľovať ani nič vyčítať. Len som si uvedomil, že tie deliace čiary medzi „oficiálnym" a „neoficiálnym", medzi „dovoleným" a „zakázaným" vytvára vždy nejaký zakomplexovaný totalitný funkcionár, riadiaci pracovník ministerstva strachu. Už je to - dúfam - za nami."

Aké sú edičné priority časopisu a vydávaných kníh a ako sa navzájom ovplyvňujú? Vydávaš na jednej strane špičkových domácich a zahraničných autorov, ale súčasne veľmi záslužne pre mnohých objavuješ neprávom nepoznaných či zabudnutých (Petřivý, Archleb), a tiež veľké projekty ako Rodinné striebro či dve objemné knihy o Osamelých bežcoch, ktoré ste edične pripravili.

„K našim prioritám patrí pôvodná slovenská poézia a próza. V prekladoch sa sústreďujeme na diela autorov strednej Európy, ktorí sa veľmi pomaly, ale razantne prepracovávajú smerom na západ, východ, sever a juh. Sme síce v Európe, ale kultúru našich najbližších susedov skoro nepoznáme. Zdá sa nám málo atraktívna, málo „in". Naša chyba. Projekt Rodinné striebro je náročná a dlhodobá záležitosť. Objemné knihy o Osamelých bežcoch vznikali v radostnej a priateľskej atmosfére. Vďaka nezištnej pomoci Ivana Štrpku, Petra Repku a rodiny dnes už na večnosti meditujúceho Ivana Laučíka. Do kníh Pohybliví v pohyblivom a Pohybliví nehoria sa nám podarilo sústrediť nielen literárne a mimoliteráne aktivity básnickej skupiny Osamelí bežci, ale aj príbeh mnohých javov a udalostí s nimi súvisiacimi. Z čitateľských ohlasov viem, že sa to asi podarilo."

Povráva sa o ďalšej knihe o osamelých...

„Príbeh pokračuje. Intenzívne sústreďujem materiál o štvrtom z osamelých, ktorým je dnes už zabudnutý básnik a nomád Igor Nusko."

Pozoruhodné je prepojenie vydavateľských aktivít na rozhlas.

„Projekt Rodinné striebro sa z knižnej podoby presunul do zvukovej. Vďaka Slovenskému rozhlasu, kde pracujem a pravidelne pripravujem fíčre o významných osobnostiach slovenskej kultúry 20. storočia. Nemalú zásluhu má na tom aj skvelý realizačný tím. Začali sme Tatarkom, Kadlečíkom, Havettom, Ursinym a Osamelými bežcami. Postupne pribudli Ilja Zeljenka, Ján Ondruš, Pavel Hrúz, Soňa Kovačevičová, Rudo Sloboda, Ján Buzássy. V týchto dňoch píšem scenár na fíčer o Uhrovom filme Slnko v sieti, ktorý by sa mal vysielať v novembri."

Uvažujete aj o filme?

„Film je lákavá budúcnosť. Štve ma, že si tak málo ceníme kultúrne hodnoty, ktoré tu u nás vznikajú akosi pomimo, bez väčšieho záujmu verejnosti. A nemáme ich málo. Je našou psou povinnosťou zvukom a obrazom zaznamenať aspoň zlomok z toho množstva nevšedných kultúrnych hodnôt. Niečo sa nám už s priateľmi podarilo dostať do kamery, finančná náročnosť takýchto projektov je však nad naše sily. Zatiaľ teda čakáme na rozprávkového škriatka s plným mešcom. Určite by to neboli vyhodené peniaze."

Ste nielen vydavateľom a editorom, ale aj básnikom. Vyhovuje vám takéto rozloženie svojich tvorivých síl? Nie je vám niekedy ľúto, že na niečo z toho nemáte viac času?

„Čas si nevšímam. Ani dosť dobre neviem, čo to je. A stále je ho dosť. Len mrhanie časom, tým abstraktným pojmom, považujem za trestný čin. Každá jalová minúta je nenávratne preč. Treba dôsledne vytesniť nepodstatné, balast a vatu. Vyhýbam sa mobilnému a mailovému mláteniu prázdnej slamy. V krčmách je hlučná nuda a tiché prítmie kaviarní zlikvidoval trhový mechanizmus. Keďže nemám auto ani vodičské oprávnenie, nemusím denne riešiť zabíjanie času v slimačom tempe dymiacich kolón. Držím sa rady jedného dôstojníka bývalej ľudovej armády: „Deň má dvadsaťštyri hodín a k tomu ešte noc!" To je more času!"

Kontinuálne vydávanie Fragmentu zo samizdatovej éry až dodnes je unikátne aj v československom merítku. Prakticky sa to podarilo len pražskej Revolver Revue. Sú nejaké paralely vo vydávaní Fragmentu vtedy a dnes? Vtedy boli problémom ŠtB a technika, dnes zrejme financie...

„Sú aj nie sú. Bývalí príslušníci Štátnej bezpečnosti úspešne podnikajú, počítače sú z roka na rok dokonalejšie a uľahčujú bežnú redakčnú a vydavateľskú prácu, politicko-spoločensky sme na tom relatívne lepšie ako Kurdovia alebo Pakistanci. Zdalo by sa: radosť žiť! I keď sa „paralelne" potácame od krízy ku kríze, nesťažujeme si a náš dlhodobo otrasmi a pádmi skúšaný a preverovaný imunitný systém je ako zo železa. Treba však dodať, že ministerstvo kultúry, ktoré je vždy a všade na chvoste rozpočtových balíkov, stále podporuje pôvodnú aj prekladovú literatúru, literárne časopisy a zmysluplné projekty. V rámci svojich obmedzených možností. Iné nie sú a zdá sa, že ani nebudú."

Poznáte recept na zlepšenie podmienok vydávania literárnych časopisov a kníh na Slovensku?

„Nepoznám. Totiž, vybŕdnuť z takejto šlamastiky nie je až také jednoduché. A netýka sa to len literárnych časopisov a kníh. Celá slovenská kultúra je v tom marazme až po uši. Naše univerzity chrlia každý rok tisíce humanitne vzdelaných odborníkov, ktorí by mali byť vášnivými konzumentmi tej najnáročnejšej kultúry, ale nie sú. Kde sú? Denníky a týždenníky informujú o kultúre často povrchne, lajdácky a neodborne. Ak vôbec. O televíznom balaste radšej pomlčím. Už iba Slovenský rozhlas ako posledný mohykán venuje dostatočnú pozornosť kultúre a kultúrnosti, literatúre a dráme, nekomerčnej hudbe. Inak nikde nič. Prepotený futbalový dres je nám bližší ako slovenská kultúrna udalosť svetového významu, akou je trebárs v týchto dňoch v Paríži sprístupnená výstava slovenského gotického umenia. Kde sú veľkoplošné obrazovky? Prečo nemávame na námestiach zástavami a nekričíme: Gotika, do toho! A z panelákov a ordinácií sa večer čo večer šíri po krajine ružový telenovelový smrad. Dobrú noc a sladké sny."

 

 

 

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Kedy sa refinancovanie oplatí?
  2. Intímna hygiena – celoročná záležitosť
  3. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku
  4. Rastie nám pokrivená generácia?
  5. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji
  6. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj?
  7. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba
  8. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky
  9. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať
  10. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci
  1. Detské zúbky sú veda
  2. Štartujú jesenné módne dni v Poluse
  3. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku
  4. Rastie nám pokrivená generácia?
  5. Intímna hygiena – celoročná záležitosť
  6. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji
  7. AAA AUTO za päť rokov predalo 320 tisíc vozidiel
  8. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba
  9. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj?
  10. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky
  1. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj? 21 983
  2. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku 11 866
  3. Rastie nám pokrivená generácia? 9 784
  4. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať 2 628
  5. Intímna hygiena – celoročná záležitosť 2 320
  6. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba 2 153
  7. Kedy sa refinancovanie oplatí? 1 550
  8. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci 1 380
  9. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji 1 379
  10. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky 1 125

Hlavné správy zo Sme.sk

KOMENTÁRE

Odstrihnime sa od koreňov nenávisti (píše Michal Havran)

Pri výročí reformácie dokázali francúzski protestanti odsúdiť Lutherov antisemitizmus. A čo Slováci?

TECH

Astronautka z NASA: Vieme, že sa niečo pokazí

Ako vyzerá tréning a ako sa astronauti pripravujú na zlyhania.

KOMENTÁRE

Púť do Compostely nám pripomína stratené ideály

Všetci pocestní sa v jednu chvíľu stretli, aby sa stručne pozdravili „buen camino“, a aby sa hneď potom aj rozišli.

Neprehliadnite tiež

Pre hudobníkov sa blížia Vianoce. Toto sú najočakávanejšie albumy do konca roka

Bolo to niekoľko plodných mesiacov. Môže to potvrdiť Beck, U2 alebo Jana Kirschnerová.

Juraj Lehotský: Rodičia často strácajú niečo, čo by ich mohlo robiť šťastnejšími

Režisér filmu Nina hľadá vo svojich filmoch paralely k vlastnému životu.

Zarába rekordne veľa, ale žije ako vojak. Stačilo, hovorí Madonna

Trvá dvadsať minút, kým jej po koncerte prestane pískať v ušiach.

Slovensko bude o Oscara súťažiť s Čiarou

Americká akadémia uvidí príbeh nelegálneho pašeráka Adama.