Sochár, ktorému osud doprial len štyridsaťšesť rokov života, mal vzácnu schopnosť prepájať mikrokozmos človeka s makrokozmom ľudstva.
PEZINOK. Natália Prokopová stála pred svojou galériou v krátkom dialógu s dvoma okoloidúcimi mladými ľuďmi. Do okien Galérie Prokop sa opieralo jesenné slnko a z otvorených dverí znela kantáta Oskara Rózsu Under My Spell. Vnútri horeli na schodoch sviečky, v peci praskal oheň a na stole stála termoska s čajom. Tak víta pani Prokopová svojich (manželových) návštevníkov. Ak si dohodnete stretnutie, aj v ktorýkoľvek deň a čas v týždni.
Hneď za dverami, nad známou Marenčinovou portrétnou fotografiou Štefana Prokopa, je na stene nápis 20 - G + M + B - 10. Toto miesto bolo teda na Gašpara, Melichera a Baltazára požehnané.
Pod fotografiou sú slová režiséra Dušana Hanáka: „Mal schopnosť zvnútorniť hmotu. Na jednom z jeho ’zakázaných’ a nevhodných reliéfov sedí muž s hlavou v dlaniach a jeho okrídlený dvojník odlieta zo zeme. Ak je to anjel, je súčasťou bytosti pozemského človeka. Tento obraz imaginácie a sily duchovného človeka Štefana Prokopa je i záznamom smutnej skutočnosti, že bez výstrahy odletel a stratil sa v oblakoch.“
Nikdy nebol poplatný dobe
Štefan Prokop (1941 - 1987) bol vždy svoj, jeho tvorba v oblasti plastiky, kresby a medailérstva predstavuje vysokú kvalitu v slovenskom i európskom umení. V galérii, ktorá bola pôvodne jeho ateliérom, sa nachádzajú mnohé z Prokopových nadčasových diel.
„Štefan bol veľmi čestný, priamy človek. Tak aj rozprával. Raz od neho chceli komunisti nadživotnú sochu Lenina z bronzu, ponúkali mu za ňu 4,5 milióna korún. Vila pod Slavínom stála vtedy tristotisíc,“ hovorí pani Natália. „Štefan povedal áno a ja som sa v duchu zhrozene pýtala, s kým to žijem? No a potom Štefan dodal: Ale len v akte. On nikdy nebol poplatný dobe, to mi vyhovovalo.“
Aj preto Prokopova skvelá socha Ruky (1974), o ktorej výtvarná teoretička Ľuba Belohradská povedala, že je hodna Ejzenštejnovho svetla, nestojí v Middelheimmuseu. „To je pre výtvarníka podobná pocta ako Oscar pre herca. Lenže Kulich a ostatní to nedovolili, tak ju mám v záhrade. Ale Kulich môže urobiť aj dvanásťmetrovú sochu a vždy bude malá.“
Krehké, nesmelé a krásne
Aktuálnu výstavu, ktorá potrvá do 15. novembra, pripravil Ján Abelovský, otvorená bola v deň nedožitých narodenín umelca 25. septembra. Po prvýkrát sú vystavené Prokopove kresby - grafické listy. Umelcova práca ceruzkou na ručne plavenom papieri pôsobí naozaj ako grafický lept. Jemné akty sú krehké, nesmelé a krásne ľahkým, čistým spôsobom, no každá línia aj tak vydychuje vášeň. Je tu jeho 13 kresieb manželky Natálie z roku 1982, Materstvo (1985), Bozk (1985).
A sochy, sadrové, epoxidové i bronzové sa snovo dvíhajú z podstavcov alebo ticho stoja v skupinke. Sú zlomkom i celým príbehom zároveň, lebo Prokop mal vzácnu schopnosť prepájať mikrokozmos človeka s makrokozmom ľudstva, hovoriť málo a vypovedať veľa: „Nepripusti, aby ťa urobili niečím, pretože niečo znamená nič.“
Autor: Ada Jung
